Učiteľský stav na Slovensku bol počas 20-ročnej existencie Československa cennou zložkou jej základných politických prúdov (socialistického, agrárneho, ľudového a národného). Pre politické strany sa stali učitelia vitálnou silou, ktorá im svojou profesiou a vzdelanostnou úrovňou často pomáhala napĺňať politické programy nielen v školskom, ale aj v mimoškolskom prostredí.
Mnohí zo stranícky pôsobiacich učiteľov sa dostali z miesta radového člena, organizujúceho kultúrno-osvetové a športové aktivity, na posty v špičke straníckych aparátov. Strany napokon reprezentovali ako poslanci a tiež na vysokých miestach štátneho aparátu.
Za autonómie Slovenska a po vzniku Slovenského štátu rozhodujúcu pozíciu na Slovensku nadobudla Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS). Krátko po vyhlásení autonómie Slovenska boli nútení odísť českí učitelia.
Minister školstva slovenského štátu Jozef Sivák (na fotografii), povolaním učiteľ, patril k umiernenejším vykonávateľom ľudáckej školskej politiky. Do protifašistického odboja a do SNP sa však nezapojil. (zdroj: wikimedia.org/Nový Svet, roč. 14, 1939, č. 5, s. 10)Vzdelávací proces a pedagogická činnosť učiteľov sa dostali pod dohľad ľudáckej školskej správy. Nespoľahlivými učiteľmi a školskými inšpektormi, dobovo škôldozorcami, boli tí, ktorí nemali stranícku príslušnosť v ľudovej strane, slovenskú národnosť a ich vierovyznanie nebolo kresťanské. Aj všetci tí, ktorí pôsobili počas Československa v inej než ľudovej strane.
Perzekúcie demokraticky a ľavicovo orientovaných učiteľov spolu so židovskými učiteľmi sa začali hneď po vzniku Slovenského štátu. Prepustili ich zo školských služieb a v lepšom prípade predčasne penzionovali alebo presunuli do škôl vzdialených od centier. Profesijné učiteľské organizácie boli včlenené do celostavovského útvaru Združenia štátnych a verejných zamestnancov, ktoré bolo súčasťou Slovenskej pracovnej pospolitosti. Ideovú roztrieštenosť učiteľského stavu dokumentuje aj členstvo učiteľov v polovojenskej Hlinkovej garde.
Výchova a vzdelávanie ruka v ruke s ľudáckou ideológiou
Školská správa vyžadovala od pedagógov na všetkých stupňoch výchovno- vzdelávacieho systému uplatňovanie ideológie ľudovej strany. V Malom školskom zákonníku z roku 1943 od učiteľov žiadali, aby mládež vychovávali v duchu „národnom, kresťanskom, predovšetkým v duchu národnej jednoty a kresťanskej lásky“. Od roku 1939 v tomto „duchu“ prebiehali aj školské reformy. Ciele výchovy a vzdelávania postupne zakotvili v učebných osnovách.
Ideológia ľudovej strany sa uplatňovala taktiež v mimoškolskom priestore. V afilačnej organizácii HSĽS − v Hlinkovej mládeži (HM), podľa stanov síce s dobrovoľným členstvom, sústreďovali deti a študujúcu mládež od šesť do 20 rokov. Učitelia v nej boli často vodcami na všetkých stupňoch jej organizačnej hierarchie, čím sa HM priamo viazala na výchovnú vzdelávaciu činnosť škôl.
Ranený vojak počas bojov pri Čremošnom v SNP v septembri 1944 pri prevoze do nemocnice. Mnoho pedagógov sa zapojilo okrem iného aj do ošetrovania ranených vojakov. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív (sign. SOC 2/197))Situáciu v slovenskom školstve a medzi učiteľmi si v roku 1941 vtedajší minister školstva národnej osvety Jozef Sivák pochvaľoval. V expozé v kultúrnom výbore Snemu Slovenskej republiky hovoril, ako zakročili proti mnohým učiteľom, pretože sa nevedeli prispôsobiť pomerom na Slovensku a pokračoval „... dnes sa takéto prípady vyskytujú už len sporadicky, no škodlivý nános minulých čias nepodarilo sa ešte celkom odstrániť“.
V čase, keď Sivák vo výbore konštatoval spokojnosť a zároveň aj isté obavy z tých pedagógov, ktorí sa neprispôsobili, i keď navonok tak nevystupovali, bol odboj na Slovensku konsolidovaný a mal určené priority činnosti proti režimu slovenského štátu.
Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj?
Spokojnosť ministra Siváka nebola opodstatnená. V zamestnanecky širokospektrálnych štruktúrach rezistencie na Slovensku pôsobili aj učitelia – vtedy najpočetnejšia skupina slovenskej inteligencie. Autori zaoberajúci sa dejinami školstva zaznamenali viac než 800 mien pedagógov aktívnych v protifašistickom odboji. Ich životné príbehy sú viac či menej známe, niektoré už zabudnuté. Mnohé sa do roka 1989 často mediálne pertraktovali, no u mnohých sme nepoznali podrobnosti ich života, s inými sa zoznamujeme až teraz.
V minulosti veľakrát skloňovali meno Alexandra Markuša, ktorý v roku 1936 absolvoval štúdium histórie na FF UK v Bratislave. Jeho meno niesli ulice aj školy. Markuš bol stredoškolský profesor dejepisu, autor monografie Východoslovenské sedliacke povstanie na Zemplíne 1831, ktorá akoby svojím zameraním na povstalecké odhodlanie aktérov hovorila aj o samotnom autorovi.
Alexander Markuš v školskom roku 1938/1939 nastúpil ako stredoškolský profesor na Štátne československé reálne gymnázium v Bardejove. V roku 1939 narukoval a v apríli v tom istom roku ho Ústredňa štátnej bezpečnosti pre činnosť v zakázanej komunistickej strane zatkla. Bol väznený v Ilave a Trenčíne.
Po prepustení pokračoval v ilegálnej odbojovej činnosti. Vydával Správy komunistickej kancelárie a v roku 1942 spoluzakladal v lesoch Malých Karpát partizánsku skupinu Janka Kráľa. Činnosť skupiny zakrátko eliminovala Štátna bezpečnosť a nasledujúce tri roky Markuša väznili v Nitre a Bratislave. Zahynul pri Melku v dnešnom Rakúsku ako 32-ročný, keď spojenecké letectvo bombardovalo transport, v ktorom boli aj väzni z bratislavského Justičného paláca.
Hrou osudu v tom istom transporte, ktorý smeroval do koncentračného tábora v Mauthausene, bol aj Ladislav Sára, absolvent Učiteľského ústavu v Lučenci. Od roku 1939 bol učiteľom na Vyššej priemyselnej škole v Banskej Bystrici. Demokratické zmýšľanie verejne prejavoval aj po 14. marci 1939, čo viedlo miestnu organizáciu ľudovej strany k žiadosti o Sárovo prepustenie zo školských služieb.
Ďalšie udanie v roku 1943 prišlo na Generálny sekretariát HSĽS. Postúpili ho ministerstvu školstva a národnej osvety. Vedenie školy však vyjadrilo spokojnosť s učiteľom slovenčiny, dejepisu a zemepisu a tak zotrval v školských službách až do vypuknutia Povstania.
Portrét učiteľa a protifašistického bojovníka Ladislava Sáru (zdroj: wikimedia.org/ Moravská zemská knihovna v Brne, sig. Gr1-1256.010)S menom Ladislava Sáru, pôsobiaceho počas slovenského štátu v ilegalite, bolo od 30. augusta 1944 neodmysliteľne spojené vysielanie Slobodného banskobystrického vysielača. Sára bol jeho prvým hlásateľom a prečítal proklamáciu o obnovení Československej republiky. „Bol to jeho hlas, ktorý povzbudzujúcim Chalupkovým štvorverším z básne Mor ho! ako prvý burcoval národ do boja. Ladislav Sára koncipoval prvé revolučné texty a mobilizačné výzvy, ktoré v prvých dňoch aj sám čítal...“ - spomínal si na neho Ondrej Laciak, spolupracovník z povstaleckého vysielača. Sára neskôr pôsobil na Povereníctve Slovenskej národnej rady (SNR) pre školstvo a osvetu.
Pred postupujúcim nemeckým okupačným vojskom Sára odišiel z Banskej Bystrice na Staré Hory, kde ho 30. októbra 1944 zaistilo nemecké komando. Väznili ho v Banskej Bystrici a následne transportovali do väznice v Bratislave. Transport z bratislavskej väznice cez Rakúsko sa skončil tragicky. Pri bombardovaní transportu pri Melku Sára zahynul 19. februára 1945.
Pohľad na budovu v Banskej Bystrici s pamätnou tabuľou, kde 30. augusta 1944 Ladislav Sára prečítal proklamáciu o obnovení ČSR (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív (sign. PB 8/486))Školy ako zázemie pre povstaleckú armádu
Novoutvorená inštitúcia Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu v protiklade k reformám ministerstva školstva slovenského štátu predstavila zmenu smeru školskej politiky na Slovensku po skončení druhej svetovej vojny. Už 6. septembra schválila Slovenská národná rada nariadenie o poštátnení škôl, zrušení koedukácie a širšom uplatnení slovenského jazyka v školách a kostoloch
Počas Slovenského národného povstania sa na školách nevyučovalo. Nedovoľovali to boje na povstaleckom území a v ďalších mesiacoch prechod frontu. Učitelia pôsobili aj priamo v povstaleckej armáde a v partizánskych zložkách Povstania. Mnohé školy boli zázemím pre povstalcov, pre armádu. Triedy sa stali ubikáciami, skladmi a často aj poľnými nemocnicami. Pedagogické zbory škôl, ale aj jednotliví učitelia a učiteľky vymenili vzdelávanie školákov a študentov za ošetrovanie ranených, organizovanie zásobovania. Podieľali sa aj na poľnohospodárskych prácach. Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu vyzvalo učiteľov obežníkom prezídia 8. septembra 1944, aby neotvárali školský rok 1944/1945.
PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc. - je samostatná vedecká pracovníčka HÚ SAV v. v. i. v Bratislave. Venuje sa výskumu politického systému, kultúry, školstva a osobností prvej ČSR a vojnovej Slovenskej republiky. Je autorkou monografie Príbeh učiteľa. Jozef Sivák v školských službách 1918 - 1944 (2019) a spoluautorkou a editorkou viacerých kolektívnych monografií napr. Premeny v školstve a vzdelávaní na Slovensku 1918 - 1945 (2012), Premeny osvety a vybraných výchovno-vzdelávacích prostriedkov na Slovensku (2016), Výchova a vzdelávanie v siločiarach času (2020).
