Matica slovenská (MS) zažila v prvej polovici 20. storočia turbulentné časy. V roku 1919 ju obnovovali masarykovci, no v 30. rokoch ju ovládli ľudáci. A to až tak, že počas a po SNP zostala lojálna prohitlerovskej slovenskej vláde. Po vojne nasledoval pokus o reštart, nové hodnotové a pracovné nastavenie, avšak tie sa opäť zdeformovali po komunistickom prevrate vo februári 1948.
Na prvý pohľad to môže vyznievať ako tragický príbeh úpadku jednej inštitúcie, no nie je to úplne tak. Zápisnica z valného zhromaždenia Matice z 26. augusta 1945 uvádza, že „v roku 1944 Matica slovenská utrpela citeľnú stratu odumretím jej spolupracovníkov a priaznivcov“. Boli to vraj „...stovky, ba tisícky obetí i z radov matičného členstva, ktorými slovenský národ pri Povstaní na jeseň 1944 platil za svoje oslobodenie a obnovenie Československej republiky“.
Medzi nimi sa spomínal menovite Milan Hodža, Jozef Hanula a Bohuslav Žingor, ktorí zohrali dôležitú úlohu v domácom a zahraničnom československom odboji, no zároveň boli aj členmi Matice.
Matičiarske triedenie duchov
Keď bol na tomto zasadnutí Laco Novomeský zvolený za predsedu MS, krátko sa zmienil aj o protifašistických matičiaroch: „...niektorí matiční pracovníci svojou húževnatou prácou v politickom podzemí i neprestajným zamýšľaním sa nad nadchádzajúcou novou budúcnosťou slovenského národa smývali hanbu, ktorou Matica bola poškvrnená od roku 1939“. Vďaka istej sebareflexii sa nebál poukázať na tých, ktorí spolupracovali s prohitlerovským režimom a vyzdvihnúť tých, ktorí boli odhodlaní bojovať proti hitlerovskému Nemecku a jeho slovenským prisluhovačom.

Podobne sa na valnom zhromaždení vyjadril aj dočasný správca MS Ján Marták. Bol hrdý na tých povstalcov, ktorí boli zároveň matičiarmi a stáli za údajnými matičnými hodnotami, v rokoch 1939 až 1944 zradenými inou časťou matičiarov. Z protifašistických spomenul seba ako jedného z tajomníkov MS, zmienil sa aj o Alexandrovi Hirnerovi z vedeckého oddelenia a Jánovi Štefánikovi z členského ústredia MS.