Druhá svetová vojna zásadne zmenila pohľad na účasť žien vo vojne a v bojových konfliktoch. Už počas španielskej občianskej vojny v rokoch 1936 až 1939 sa španielske ženy aj interbrigadistky podieľali na bojoch s frankistickými oddielmi (napr. Marina Ginestà i Coloma), pracovali ako ošetrovateľky v čelných frontových líniách.
V Interbrigádach pôsobili aj ženy zo Slovenska. Emília Nitschneiderová a Helena Petránková boli ošetrovateľkami v Československom lazarete Jána Amosa Komenského. Druhá menovaná svoje skúsenosti využila aj počas druhej svetovej vojny, keď sa v marci 1942 pripojila k 1. československej samostatnej brigáde pod velením Ludvíka Svobodu.
Ženy vo vojenských uniformách sa po vypuknutí 2. svetovej vojny stali súčasťou regulárnych armád aj ozbrojených zložiek odboja. Sovietske ženy bojovali dokonca v čelných pozíciách. Uniformované ženy boli súčasťou partizánskych jednotiek vo Francúzsku, v Taliansku, Grécku, Juhoslávii, organizovali spravodajskú a odbojovú činnosť, ukrývali prenasledovaných, zabezpečovali komunikáciu, zásobovanie, presun materiálu a ošetrovateľskú prácu. Mnohé pri tom boli ozbrojené, pracovali s výbušninami, vedeli vyrobiť rôzne zápalné systémy a ovládali obsluhu moderných zbraní.
Dôležitou súčasťou povstaleckých síl boli aj ženy, bez služby a obetavosti ktorých by mnohé veci ani v ostrom vojenskom nasadení nemohli fungovať. Na fotografii pohotovostný oddiel partizánov a vojakov v Banskej Bystrici v septembri 1944. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív (sign. SOC 2/198))Vojna a slovenské ženy
Ľudácky režim, ktorý sa dostal k moci na jeseň 1938, očakával, že ženy na Slovensku sa budú realizovať v súkromnej sfére v rámci rodiny a domácnosti. Mnohé slovenské ženy sa však do tohto vzoru ideálnej matky a domácej gazdinky nechceli vtesnať.
Aktívne členky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany boli prístupom režimu k ženám sklamané, keďže očakávali, že im režim umožní angažovať sa v straníckej práci alebo v rámci Hlinkovej gardy (pokus popradských žien založiť v marci 1939 Hlinkovu gardu žien). Naopak ženy, ktoré ľudácky režim od začiatku považovali za nedemokratický a nesúhlasili s jeho politikou, sa už krátko po vyhlásení Slovenského štátu aktívne zapojili do protirežimových aktivít a odbojového hnutia. Pracovali v ilegálnych politických bunkách, tlačili a distribuovali protištátne materiály, ukrývali a do bezpečia prevádzali utečencov a najmä pomáhali a podporovali židovských spoluobčanov a spoluobčianky.
Pomoc židovskému obyvateľstvu mohla mať veľmi rôznorodú podobu, popri zaobstarávaní dokladov a hmotnej podpory to bolo najčastejšie poskytovanie úkrytu židovským rodinám. Mnohé pritom nadviazali na predchádzajúce kontakty a väzby so židovskými priateľkami, susedkami, spolupracovníčkami. Takéto ženské sociálne siete sa stali základom aktívnej participácie mnohých slovenských žien na dlhodobej protištátnej činnosti, ktorá logicky pokračovala a prehĺbila sa po vypuknutí Slovenského národného povstania.
