Povstanie, ktoré bolo viac než slovenské a národné

Slovenské národné povstanie, jedno z najväčších ozbrojených povstaní v hitlerovskej Európe, patrí medzi najdôležitejšie udalosti v dejinách Slovenska.

Bolo výrazom odporu proti nacistickej okupácii a kolaborantskej prohitlerovskej slovenskej vláde, resp. prezidentovi Jozefovi Tisovi.

SNP zanechalo hlboké stopy v kolektívnej pamäti a dodnes je považované za symbol boja proti ľudáckemu a nacistickému útlaku a odhodlania dosiahnuť slobodnejšie a demokratickejšie Slovensko.

Mníchovská dohoda z 30. septembra 1938 spustila proces rozkladu česko-slovenskej štátnosti, ktorý po snahách ľudákov a tlakoch zo strany nemeckého nacistického režimu vyvrcholil 14. marca 1939 vyhlásením Slovenského štátu.

Prečo SNP?

Príčiny vypuknutia SNP tak treba vidieť vo viacerých politických, sociálnych a vojenských okolnostiach doby.

Navyše Slovenský štát pod vedením Jozefa Tisa a ľudáckych politikov otvorene kolaboroval s nacistickým Nemeckom. Nielenže títo politici zatiahli krajinu do útočných vojen proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, ale bez väčšieho otáľania aj preberali politiku hitlerovského Nemecka v oblasti obmedzovania občianskych a ľudských práv vlastného obyvateľstva.

Išlo predovšetkým o drastické zásahy do života najmä židovského, českého a rómskeho obyvateľstva a ľudí odlišného náboženského (nekatolíckeho) a politického presvedčenia.

Nespokojnosť ľudí so stratou demokratických práv a slobôd, ako aj nesúhlas s deportáciami Židov a vojenskými akciami Nemecka boli hnacím motorom pre nárast všeobecnej nespokojnosti. Vojenská situácia v roku 1944, keď sa sovietske vojská blížili k hraniciam Slovenska, poskytla príležitosť na vypuknutie Povstania.

Boje v Košútoch pri Martine počas SNP v roku 1944. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív (sign. SOC 2/24))

Keď 29. augusta 1944 vypuklo, prebiehal už niekoľkomesačný proces jeho prípravy, do ktorého sa zapojili viaceré politické, hospodárske, sociálne a kultúrne zložky spoločnosti.

Ťažko si ho predstaviť bez aktívneho prístupu guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša, ktorý stál na čele presunu štátnych peňazí do banskobystrického epicentra Povstania. Ťažko si ho predstaviť bez spolupracujúceho obyvateľstva, bez zahraničnej pomoci zo strany sovietskych a západných spojencov.

Reakcie verejnosti na SNP boli zmiešané. Zatiaľ čo časť obyvateľstva Povstanie podporila, iná ľudácky režim uznávala, ďalší sa báli nemeckých represálií a Povstanie verejne nepodporili.

Svoje robila aj propaganda kolaborantskej slovenskej vlády, ktorá sa snažila Povstanie diskreditovať a vo svojich typických lživých konšpiračných tendenciách ho nazývala boľševickým luteránskym pučom. Opak je pravdou, ba dokonca môžeme povedať, že vďaka angažovaniu rôznych národných a spoločenských vrstiev bol odpor viac než slovenským a národným povstaním.

Povstanie nielen slovenského národa

Aj keď nevypuklo podľa ideálnych predstáv hlavných aktérov, už prvé dni si domáci pohlavári a okupanti museli byť vedomí dobre pripraveného odporu, na ktorý budú musieť vynaložiť nemalé materiálne a ľudské zdroje a ktoré by mohli na iných dôležitých úsekoch využiť.

Hlavným centrom Povstania sa stala Banská Bystrica, pričom v momente vypuknutia povstalci ovládali značnú časť vtedajšieho stredného Slovenska. Bolo zriadené ilegálne povstalecké rádio, ktoré vysielalo z Banskej Bystrice a informovalo o dianí na povstaleckom území.

Povstalecká armáda sa skladala približne zo 60 000 vojakov a tisícok partizánov. Do SNP sa zapojili nielen vojaci zo slovenskej armády, ale aj domáci a zahraniční partizáni a mnohí civilisti.

SNP bolo pestrofarebným konglomerátom rôznych národov. Proti okupantom a ich ľudáckym prisluhovačom bojovali Španieli, Taliani, Belgičania, Holanďania, Židia, Rumuni, Srbi, Maďari, Česi, Bulhari, Poliaci, Rómovia, Rusíni, Nemci, Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, Arméni, Turkméni, Azerbajdžanci, Kazachovia, Tadžici, Gruzínci i Uzbeci.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Do SNP sa zapojili aj Briti a Američania. Za snahu pomôcť platili i vlastným životom Čítajte 

Nemožno zabudnúť ani na Američanov, Austrálčanov a na Novozélanďana. Všetci z nich boli rôzneho hodnotového, politického a ideologického presvedčenia, spájal ich však spoločný boj za slobodnejší svet.

Zatiaľ čo za komunistického režimu sa vyzdvihovali najmä predstavitelia komunistickej zložky SNP, menovite Gustáv Husák či Laco Novomeský, dôležitú úlohu mali, pochopiteľne, jej hlavní velitelia – spočiatku generál Ján Golian a po príchode na povstalecké územie generál Rudolf Viest.

Pre Povstanie bolo dôležité, že obaja velitelia boli aj demokratického zmýšľania. Odrazilo sa to v ich viacerých rozhodnutiach, napríklad aj pri podnikaní represívnych akcií, ktoré nevykazovali drastický charakter, aké dovtedy boli známe v nacistami okupovanej Európe.

Pochopiteľne, o mnohých kontroverzných akciách, najmä zo strany autonómne organizovaných partizánov, nevedeli, a o všetkých ani vedieť nemohli.

Povstalci spočiatku dosiahli niekoľko úspechov, ale už od prvého dňa sa museli prevažne brániť.

„Pomohli“ k tomu aj zlyhania vojenských zoskupení na východnom Slovensku, ktoré sa napokon, až na isté výnimky, do Povstania nezapojili. Nemecké jednotky rýchlo zareagovali a v priebehu niekoľkých týždňov postupne odpor potlačili. Banská Bystrica bola dobytá 27. októbra 1944, partizánske boje však pokračovali až do obsadenia Slovenska sovietskou armádou na jar 1945.

Z bojov o Turiec – skupina povstaleckých vojakov sa chystá zasiahnuť do bojov. (zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív (sign. SOC 2/161))

Straty, dôsledky a význam Povstania

Po potlačení SNP nasledovali represie, deportácie a popravy účastníkov a sympatizantov Povstania. Straty (zabití, ranení, nezvestní) počas bojov a po potlačení organizovaného odporu boli na oboch stranách značné, pričom hovoríme o desaťtisícoch. To stačí na dostatočnú ilustráciu ťažkých a vytrvalých bojov.

Napriek vojenskej porážke a mnohým obetiam malo SNP význam. Preukázalo odhodlanie príslušníkov slovenského národa a ostatných zaangažovaných ľudí bojovať za slobodu a nezávislosť.

Bez SNP by síce Slovensko bolo na strane víťazov, aj vďaka angažovaniu slovenských politických elít v zahraničnom československom odboji, ale ozbrojené povstanie nepochybne dodalo na šírke odporu: proti ľudáctvu a nacistickému režimu nebojovala len úzka politická skupina, ale aj široké masy obyvateľstva.

Slovenské národné povstanie tak bolo kľúčovou udalosťou, ktorá ovplyvnila domáci politický a spoločenský vývoj v druhej polovici 20. storočia. Aj dnes ostáva symbolom odporu proti totalite, autoritatívnym tendenciám a boja za slobodu. A v tomto smere zrejme bude zdrojom inšpirácií aj pre ďalšie generácie.

Lukáš Krajčír, PhD. - pôsobí na Historickom ústave SAV. Venuje sa kultúrnym a sociálnym dejinám Slovenska v r. 1918 - 1948, aktivitám filantropov a filantropiek, dejinám sociálne orientovaných spolkov a organizácií, cirkevných, hospodárskych a iných záujmových subjektov s charitatívnym rozmerom (napr. YMCA, YWCA, Matica slovenská) pôsobiacich na Slovensku.