Francúzsky historik Jacques Le Goff (1924 – 2014) sa vo svojich prácach dôsledne prezentoval ako pokračovateľ tradície analistickej historiografie, ktorá sa sformovala okolo časopisu Annales, založeného a vydávaného od roku 1929 Marcom Blochom a Lucienom Febvreom. Postupy, idey a metódy zakladateľov novej francúzskej histórie Le Goff vždy vnímal ako hlavnú inšpiráciu pre svoje vlastné publikácie.
História mala byť podľa neho skúmaná ako problém, teda v duchu prístupu historie-problème. Malo ísť predovšetkým o snahu klásť otázky, skôr než hľadať fakty v duchu tradičnej pozitivistickej historiografie.
Le Goff sa teda prezentoval dôrazom na uvažovanie v intenciách štruktúr a vzťahov. Preto sa celoživotne zasadzoval o skúmanie dejín v rámci konceptu dlhého trvania (braudelovského longue durée), vždy s ohľadom na interdisciplinaritu výskumu. Historici sa nemali podľa neho uspokojiť s využívaním metodológie a ideových konceptov vlastných pre historiografiu, ale bolo sa treba inšpirovať aj prístupmi bežnými v príbuzných spoločenských a humanitných disciplínach. Myslel tým predovšetkým antropológiu, etnológiu, komparatívnu religionistiku, ale aj filológiu, teológiu a filozofiu. Šťastným spojením týchto prístupov mohla teda vzniknúť nová vedná disciplína – historická antropológia, ku ktorej sa Jacques Le Goff vždy hrdo hlásil.
École des hautes études en sciences sociales (EHESS), teda Vysoká škola spoločenských vied v Paríži na Boulevarde Raspail v Paríži, s ktorou Jacques Le Goff spojil svoj profesionálny život. (zdroj: wikimedia.org/autor: Celette (CC BY-SA 4.0 DEED))V stopách analistickej školy
Jacques Le Goff sa narodil 1. januára 1924 v juhofrancúzskom Toulone. Od detstva mal rád históriu a veľa čítal. Tieto jeho dve záľuby stáli na počiatku rozhodnutia, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo celý jeho život. Ako dvanásťročný sa podľa vlastných slov beznádejne zamiloval do stredoveku a to pri čítaní románu Ivanhoe od Waltera Scotta. Ďalšou významnou inšpiráciou boli diela vplyvného francúzskeho historika 19. storočia Julesa Micheleta. Už v tomto veku teda dozrelo rozhodnutie venovať sa dejinám a to predovšetkým dejinám stredovekého Západu.
Le Goff vyštudoval históriu a jeho kariéra spočiatku sledovala tradičný francúzsky akademický model. Štúdium na prestížnej univerzite (École normale supérieure), potom krátke pôsobenie v role učiteľa na gymnáziu (v Amiens) a následne prechod do univerzitného prostredia. Zaujímavou odbočkou boli roky strávené na zahraničných študijných a výskumných pobytoch.
V rokoch 1947 a 1948 sa mladý Jacques Le Goff presťahoval do Československa, aby mohol študovať na Karlovej univerzite v Prahe a písať prácu o stredovekých počiatkoch tejto univerzity. Komunistický prevrat vo februári 1948 znamenal rýchly koniec jeho pražského pobytu. Ďalšou významnou kapitolou v jeho formovaní boli dva nasledujúce študijné pobyty: najprv to bol akademický rok 1951/1952 strávený na Oxfordskej univerzite a následne v roku 1953 pobyt v Ríme na École française de Rome.
Inšpirovaný týmito dvoma intelektuálnymi centrami (stredovekej) Európy sa Jacques Le Goff vrátil do Francúzska, kde svoj osud spojil s prestížnou École pratique de hautes études, kde od roku 1960 pôsobil ako výskumník a od roku 1972 ako prezident jej vplyvnej VI. sekcie. V roku 1975 sa VI. sekcia osamostatnila, čím vznikla slávna École de hautes études en science sociale (EHESS) s Le Goffom ako jej prvým prezidentom. V tomto období už pôsobil ako etablovaná postava francúzskej historiografie a ako najvýraznejší predstaviteľ tretej generácie analistickej školy, najmä keď prevzal v roku 1969 štafetu po svojom učiteľovi Fernandovi Braudelovi (ktorý bol zase dedičom Blocha a Febvrea) vo vedení časopisu Annales.
Práve úzke kontakty s vedúcimi osobnosťami novej francúzskej histórie a tiež skvelé inštitucionálne zabezpečenie boli kľúčové pre úspešný rozvoj Le Goffovej kariéry. Počas svojho dlhého, deväťdesiat rokov trvajúceho života tak dokázal napísať a vydať desiatky kníh a odborných článkov, bol zostavovateľom zborníkov a kolektívnych monografií, ako aj výskumných projektov v rámci výskumnej skupiny GAHOM (Groupe d´anthropologie historique de l´Occident médiéval) venujúcej sa historickej antropológii v rámci medievistiky. Jeho tvorba vo väčšej či menšej miere ovplyvnila každú oblasť štúdia dejín stredoveku v druhej polovici 20. a na začiatku 21. storočia.
Anjeli zachraňujú duše v očistci. Iluminácia zo začiatku 15. storočia. Le Goff využil svoj interdisciplinárny prístup k rekonštrukcii náboženskej mentality stredovekého človeka. (zdroj: wikimedia.org)Stredoveký človek a jeho svet
V centre záujmu Jacqua Le Goffa stál stredoveký človek (resp. stredovekí ľudia) či človek stredoveku (resp. ľudia stredoveku) v celej svojej komplexnosti a v dobovom kultúrno-historickom kontexte. Dominovali teda u neho témy ako mentalita, senzibilita či kolektívne predstavy stredovekých ľudí. V tomto ohľade azda najviac cítiť vplyv jeho veľkého intelektuálneho vzoru, ktorým bol zakladateľ školy a časopisu Annales Marc Bloch. Predovšetkým jeho práca Králi divotvorcovia (Les Rois thaumaturges, 1924) sa stala nevyčerpateľnou studnicou nápadov, inšpirácií a modelov uvažovania o vnútornom svete a predstavách stredovekých ľudí.
