Olympijské hry v Berlíne v roku 1936 boli mikrokozmom búrlivých čias, v ktorých sa konali. Boli predstavením športovej zdatnosti a národnej hrdosti, no aj jasnou pripomienkou toho, že za leskom medailí sa skrývali temné sily nacizmu. Zaobchádzanie so židovskými športovcami a prízrak antisemitizmu vrhali na hry dlhý tieň, zatiaľ čo triumfy Jesseho Owensa ponúkali záblesk odporu a nádeje tvárou v tvár nenávisti a predsudkom.
Počasie v sobotu 1. augusta 1936 sa vôbec nepodobalo na slávne „Führer Wetter“, führerovo počasie. Nacistická propaganda hlásala, že kdekoľvek sa Hitler chystal vystúpiť na verejnosti, počasie sa okamžite umúdrilo a začalo byť krásne. Bol to, samozrejme, nezmysel. Podobne pri otváracom ceremoniáli olympijských hier v Berlíne bolo zamračené a väčšinu dňa boli prehánky. Ani to však nezabránilo desaťtisícom ľudí, aby sa skoro ráno vydali na približne osemkilometrový pochod z centra Berlína na Olympijský štadión.
Touto trasou mal o čosi neskôr prejsť Hitler, aby otvoril nový olympijský štadión. Zvedaví diváci stáli alebo sedeli na drevených sedadlách a kamenných múrikoch okolo cesty smerujúcej na západ z mesta do oblasti, ktorá bola vybraná na výstavbu olympijského komplexu dávnejšie – na hry, ktoré boli v roku 1916 zrušené pre vojnu.
Adolf Hitler s poprednými členmi olympijského výboru a predstaviteľmi nacistickej strany na olympijskom štadióne počas otváracieho ceremoniálu (zdroj: wikimedia.org)Názor mnohých vyjadrili holuby
Obrovský štadión, na ktorý sa zmestilo niečo vyše 100 000 ľudí, bol postavený podľa návrhu architektov Wernera Marcha (jeho brat Walter March navrhol olympijskú dedinu) v rokoch 1934 až 1936. Bol podúrovňový – už pri vchode sa návštevník ocitol v polovici radov sedadiel a plocha bola dole. Len horná časť kruhu sedadiel sa týčila nad okolitú úroveň. Štadión, ktorý bol v tom čase najväčší na svete, mal aj zvláštne stanovisko pre Hitlera, nacistických vodcov a členov Medzinárodného olympijského výboru.
Vodca sa objavil na štadióne za ohromného jasotu nasledovaný členmi Medzinárodného olympijského výboru. Pomaly zostupoval po schodoch dole a pozdĺž trate na svoje miesto. Publikum spievalo „Deutschland über Alles“ a „Horst Wessel Lied (Die Fahne Hoch)“, hymnu Nemecka a hymnu nacistickej strany. Nad štadiónom sa vznášala mohutná vzducholoď Hindenburg s piatimi kruhmi symbolizujúcimi päť kontinentov.
Nad štadiónom sa vznášala mohutná vzducholoď Hindenburg s piatimi olympijskými kruhmi (zdroj: wikimedia.org)Keď sa Hitler aj členovia výboru dostali na svoje miesta, na štadióne sa ozvalo mohutné „Achtung“, na 49 stožiaroch postavených dookola štadióna boli zdvihnuté vlajky súperiacich štátov a zazvonil olympijský zvon. Najpôsobivejšia časť ceremoniálu sa začala.
Na štadión postupne napochodovali výpravy športovcov zo 49 krajín v abecednom poradí s výnimkou Grécka, ktorého športovci išli ako prví. Presne 3963 športovcov (československá výprava mala 162 členov) defilovalo pred Hitlerom a skláňalo pred ním svoje národné vlajky. Niektorí športovci ho zdravili nacistickým pozdravom, zdvihnutou pravicou.
Medzi tých, ktorí heilovali, patrili napríklad Rakúšania, no podobne sa rozhodli aj Francúzi, aj keď neskôr niektorí z nich tvrdili, že to bol olympijský pozdrav, ktorý sa ľahko mýlil s tým nacistickým. Briti a Američania sa rozhodli pochodovať vo vojenskom štýle bez akéhokoľvek pozdravu. Šokovala bulharská výprava, ktorá okrem nacistického pozdravu aj pochodovala ako pri vojenských prehliadkach. Menšiu kontroverziu spôsobil americký vlajkonosič, ktorý v súlade s americkou tradíciou, podľa ktorej sa americká vlajka skláňa jedine pred prezidentom USA, pred Hitlerom ako jediný vlajku nesklonil.
Bežec s olympijským ohňom počas otváracieho ceremoniálu na berlínskom olympijskom štadióne (zdroj: wikimedia.org)Keď boli všetci športovci na štadióne, objavil sa medzi vežami brány, ktorou vstúpil na štadión Hitler, bežec s pochodňou. Zbehol po schodoch na štadión k ostatným športovcom a zapálil olympijský oheň.
Otvárací ceremoniál bol mnohými prítomnými opísaný ako takmer náboženský obrad s Hitlerom ako ústrednou postavou. Nie všetko však šlo podľa plánu nacistov. Americký bežec Louis Zamperini si spomenul, ako nacisti „vypustili asi dvadsaťpäťtisíc holubov, ktoré nám krúžili nad hlavami“. Boli to holubice mieru, symbolizujúce neochvejnú vieru nacistov v mierové riešenia konfliktov. Potom však vypálili salvu z kanóna a rana vystrašila tieto holuby natoľko, že neudržali svoj tráviaci trakt a znečistili okolie. Zamperini sám pritom použil iné, o čosi vulgárnejšie slová. Pokračoval: „Mali sme na sebe veľké slamené klobúky a mohli ste počuť čvachtavý zvuk dopadajúci na naše hlavy. Ľúto mi bolo najmä žien s dlhými vlasmi bez klobúkov. Viete, toho trusu bolo veľa a myslím, že to bolo veľmi komické…“ Napriek spŕške holubích výkalov však bol otvárací ceremoniál hier obrovským úspechom nacistickej propagandy.
Megalomanská architektúra Olympijského štadióna a celého olympijského areálu mala poslúžiť na propagáciu nového a silného Nemecka pod vedením NSDAP (zdroj: wikimedia.org/ Fortepan/ Vass Károly (CC BY-SA 3.0 DEED))Projekt Židov a slobodomurárov
Paradoxom je, že nacisti pôvodne myšlienku olympijských hier vôbec neschvaľovali. Podľa Hitlera to bol „projekt Židov a slobodomurárov“. Keď sa teda dostala NSDAP v januári 1933 k moci, boli olympijské hry v Berlíne vážne ohrozené (o mieste konania sa rozhodlo už v roku 1931, keď Berlín v hlasovaní porazil Barcelonu pomerom 43 hlasov k 16). Niekoľkým členom nemeckej časti Medzinárodného olympijského výboru sa však podarilo stretnúť s novým ministrom propagandy Josephom Goebbelsom. Presvedčili ho, že olympijské hry sú jedinečná propagandistická príležitosť. Netrvalo dlho a Goebbelsovi sa podarilo získať Hitlerovo povolenie.
Dôvodov, prečo sa nakoniec nacisti rozhodli olympijské hry podporiť, je niekoľko. Okrem spomínanej vynikajúcej propagandistickej príležitosti pre nový režim znamenali pre ideológov NSDAP hry aj oslavu fyzickej zdatnosti árijskej rasy, ktorá mala mať svoje korene v starovekom Grécku. Nacistická ideológia taktiež idealizovala mládež, atletiku a telesné zdatnosti. Olympijské hry boli skvelou príležitosťou na velebenie „znovuzrodeného“ nemeckého národa a deklarovanie Hitlerovej túžby po mieri.
Nacisti skutočne naplnili hry mystikou a symbolmi. Okrem iného zaviedli aj úplne nový olympijský rituál: olympijský oheň bol dopravený štafetovým behom až zo starovekej Olympie. Plameň zapálilo práve tu v starovekom chráme Hery pätnásť „panien“ v róbach vedených „najvyššími kňazmi“ pomocou sofistikovaného vydutého zrkadla slnečnými lúčmi. Plameň si potom postupne podávalo celkom 3331 bežcov, ktorí ho preniesli 3187 kilometrov z Olympie až do Berlína, každý približne jeden kilometer, za dvanásť dní a jedenásť nocí.
Davy návštevníkov a nacistický pozdrav na berlínskom Olympijskom štadióne (zdroj: wikimedia.org/Fortepan/ Lőrincze Judit (CC BY-SA 3.0 DEED))Pochodne boli vyrobené zvlášť pre hry a plameň mal vydržať horieť desať minút (každý bežec mal svoju trať zvládnuť za približne päť minút) bez ohľadu na to, aké je počasie. Vyrobila ich nemecká firma Krupp, neskôr známa predovšetkým výrobou ocele a zbraní pre nemecké vojnové úsilie a bežci s ňou prebehli z Grécka cez Bulharsko, Juhosláviu, Maďarsko, Rakúsko a Československo – štáty, ktoré mali nacisti o niekoľko rokov pod kontrolou.
Plameň mal, ako inak, symbolizovať nacistické znovuzrodenie nemeckého národa, ktorý pod Hitlerovým vedením povstal ako bájny fénix. Bežec, ktorý mal priniesť horiacu pochodeň na štadión, bol starostlivo vybraný zvláštnou komisiou. Členkou komisie zodpovednou za estetickosť bola aj Leni Riefenstahlová, Hitlerova obľúbená režisérka, ktorá bola poverená natočením propagandistického filmu o berlínskych hrách, známej snímky Olympia. Nakoniec sa ním stal Fritz Schilgen, bežec na 1500 metrov, ktorý sa na samotných hrách ani nemal zúčastniť. Spĺňal však vizuálne kritériá ako árijský symbol nového Nemecka a nemeckej mládeže.
Temná realita za leskom zlatých medailí
Pod povrchom tejto starostlivo pripravenej fasády sa však skrývala temnejšia realita. Už pred hrami bola diskriminácia židovského obyvateľstva v Nemecku celkom očividná a mnohé krajiny sa z obáv o legitimizáciu antisemitizmu zdráhali vôbec zúčastniť na hrách. Napríklad Spojené štáty sa rozhodli súťažiť len po ubezpečení Nemeckého olympijského výboru, že hry nebudú poznačené žiadnou diskrimináciou. Toto rozhodnutie je dodnes sporné, pretože nacistickému režimu pravdepodobne poskytlo legitímnosť a nacisti sa tak ako obvykle nezdráhali svoje sľuby nesplniť.
Stavbou športovísk bol pôvodne poverený kapitán nemeckej armády Wolfgang Fürstner, ktorý sa do práce pustil s vervou. Vybudoval olympijskú dedinu so stoštyridsiatimi budovami postavenými do tvaru mapy Nemecka. Išlo o mimoriadne vydarený projekt. Dedina mala aj poštu a banku, športovci mali 24 hodín denne k dispozícii organizátorov hovoriacich ich rečou a pamätníci si celú organizáciu nesmierne pochvaľovali ako najlepšiu, akú kedy videli. Fürstner si však pochvaly neužil – tesne po dokončení ho pre jeho židovský pôvod odvolali a nahradil ho podplukovník Werner von Gilsa, ktorý zožal všetku slávu. Z banketu na von Gilsovu počesť Fürstner odišiel do kasární a zastrelil sa.
Karikatúra od britského ilustrátora židovského pôvodu Johna Henryho Amshewitza z roku 1935, zobrazujúca nacistických športovcov, ktorí šliapu po duchu olympijských hier (zdroj: wikimedia.org)Židovskí športovci čelili diskriminácii a nepriateľstvu na ihrisku aj mimo neho. Boli vystavení slovným urážkam, nemohli sa zúčastniť na niektorých podujatiach a boli s jednou výnimkou vylúčení z nemeckého tímu. Najznámejší príklad tohto fanatizmu sa stal počas finále skoku do výšky žien, keď nemeckí funkcionári kontroverzne nahradili židovskú atlétku Gretel Bergmannovú menej kvalifikovanou Dorou Ratjenovou. Mimochodom, o čosi neskôr sa zistilo, že Dora je vlastne muž. Premenovala sa na Heinricha Ratjena, no to je iný príbeh. Bergmannovej, talentovanej atlétke, bolo odopreté právoplatné miesto na olympijskej scéne len pre jej židovský pôvod. Nemecko opustila a zaprisahala sa, že sa už nikdy nevráti (tento sľub nakoniec porušila ako 90-ročná v roku 2004).
Niektorí židovskí pretekári z iných krajín, ako napríklad americkí šprintéri Sam Stoller a Marty Glickman, boli na poslednú chvíľu odsunutí na vedľajšiu koľaj, pravdepodobne v dôsledku kombinácie vnútornej politiky tímu a vonkajších tlakov. Naopak, Helene Mayerová, šermiarka židovského pôvodu reprezentujúca Nemecko (aj keď práve pre rastúci antisemitizmus žila od roku 1935 v USA), získala striebornú medailu. Jej zaradenie do nemeckého tímu bolo vypočítavým krokom nacistov, ktorí chceli zamaskovať svoju rasovú politiku a prezentovať medzinárodnému publiku obraz inkluzívnosti.
„Dokonalý“ obraz o „nadradenosti“ a „zdatnosti“ árijskej rasy narušil americký športovec Jesse Owens, ktorý získal na berlínskych olympijských hrách až štyri zlaté medaily – v behu na 100 a 200 metrov, v štafete na 4 x 100 metrov a v skoku do diaľky. Na fotografii počas štartu v behu na 200 metrov. (zdroj: Profimedia/ČTK )Nenápadný odpor
Napriek týmto nespravodlivostiam boli olympijské hry v Berlíne svedkami aj momentov vzdoru a triumfu. Jeden z takýchto momentov prišiel vďaka Jesse Owensovi, afroamerickému šprintérovi, ktorého mimoriadny talent prekonal rasové bariéry. Mimochodom, možno trochu paradoxne, Owens bol jedným z náhradníkov za Stollera a Glickmana, ktorých z amerického tímu vylúčili. Oslnil svet svojím ohromujúcim výkonom, získal štyri zlaté medaily a vyvrátil mýtus o árijskej nadradenosti. Owensove triumfy v atletike nielenže zaujali divákov na celom svete, ale predstavovali aj priamu výzvu pre nacistický rasový mýtus.
Jeho úspechy na dráhe sú dodnes zdrojom inšpirácie pre milióny ľudí na celom svete, avšak treba dodať, že hoci na dráhe prekonával rekordy a vzdoroval očakávaniam, doma v Spojených štátoch stále čelil diskriminácii a segregácii. Jeho úspechy v Berlíne len málo prispeli k odstráneniu systémového rasizmu, ktorý mal v tom čase v americkej spoločnosti stále pevné miesto.
Podobne sa situácia po olympijských hrách nezlepšila ani pre státisíce Židov v Nemecku, práve naopak. O dva roky prišiel novembrový pogrom (nacistickou propagandou označovaný ako Krištáľová noc) a mnoho židovských športovcov zahynulo počas holokaustu. Hry v roku 1936 tak ostávajú pripomienkou nebezpečenstva využívania športu nedemokratickými režimami na politickú propagandu a tiež zodpovednosti medzinárodného spoločenstva tvárou v tvár tyranii.
Mgr. Jakub Drábik, PhD. - absolvent doktorandského štúdia v Ústave svetových dejín FF KU v Prahe. Pôsobí v Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa venuje komparatívnym štúdiám fašizmu (predovšetkým britského a českého) a dejinám Veľkej Británie v 20. storočí. Je autorom monografii Mýtus o znovuzrodení (2014), Fašista (2017), a Fašizmus (2019) a množstva odborných a vedecko-populárnych článkov a štúdií.
