Už je to viac než týždeň od otvorenia letných olympijských hier, tentoraz Hier XXXIII. olympiády, ktoré po sto rokoch znova hostí francúzska metropola. Hlavné mesto Paríž hostilo hry v roku 1900 a po prvej svetovej vojne i v roku 1924. Kým prvé hry v Paríži boli viac-menej fiaskom, tými druhými si Parížania napravili svoju reputáciu a vysoko nasadili pomyselnú latku budúcim organizátorom. Prešlo sto rokov a opäť sa organizácia hier preniesla na plecia Parížanov, no s väčšími nástrahami, než s akými zápasili ich predkovia.
Tradícia slávenia olympijských hier siahala až do obdobia antiky. Staroveké hry sa konali každé štyri roky v posvätnej Olympii na počesť boha Dia. No zmenou politickej klímy a nástupom kresťanstva (pozri článok Adama Radu v aktuálnom vydaní HR) sa v 4. storočí n. l. tradícia slávenia olympijských hier nadlho prerušila. Napriek týmto faktorom a zničeniu Olympie v 6. storočí n. l. nezanikla jedna z hlavných myšlienok hier, ktorou bola ekecheiria, čiže posvätné prímerie.
Tradícia olympijských hier fascinovala i ďalšie generácie učencov, intelektuálov a nadšencov pohybu. Tí sa ju v priebehu storočí pokúšali obnoviť, avšak neúspešne. Až 19. storočie bolo obdobím, v ktorom všetky spoločenské a politické zmeny hrali v prospech obnovenia tohto odkazu antiky, no už v novej modernej podobe.
Obnovenie na druhý pokus
Na konci 19. storočia bola myšlienka obnovenia olympijských hier viac než intenzívna. Vznik medzinárodných športových a telovýchovných organizácií, rozvoj moderného športu vo svete, medzinárodná účasť na športových súťažiach, zavádzanie telovýchovy v rámci školského systému či samotné odkrytie pozostatkov Olympie podnietili spoločnosť k zamysleniu sa nad možnosťou návratu olympijských hier. Premýšľal o tom najmä jeden človek, ktorý svojím zanietením pre vec presvedčil nielen vtedajšiu športovú obec.
Členovia Medzinárodného olympijského výboru v roku 1896, ktorí stáli pri zrode novodobých olympijských hier. Vľavo na kresle sedí Pierre de Coubertin, v hornom rode druhý zľava stojí český pedagóg a spisovateľ Jiří Stanislav Guth-Jarkovský. (zdroj: wikimedia.org)Francúzsky šľachtic barón Pierre de Coubertin už od detstva inklinoval k umeniu, filozofii, histórii a k všestrannému pohybu. Každý jeho životný krok ho privádzal bližšie k osudovému okamihu, ktorý zmenil nielen športový svet. Olympijské hry sa mu podarilo obnoviť po neúspešnom prvom pokuse v roku 1892 až o dva roky neskôr a to na kongrese, ktorý Coubertin tesne pred jeho otvorením premenoval na Medzinárodný kongres pre obnovenie olympijských hier.
Viacdňové stretnutie sa odohrávalo v priestoroch parížskej Sorbonny a prítomní predstavitelia športových, ale aj politických elít si 23. júna 1894 vypočuli výsledok kľúčovej komisie. Dobrá atmosféra, ktorá sprevádzala celý priebeh kongresu, nasvedčovala tomu, že sa Pierrovi de Coubertinovi splní sen. Záverečným rozhodnutím boli hry oficiálne obnovené.
Súčasný pohľad na Panaténajský štadión v Aténach (zdroj: Adobe Stock)Hry I. olympiády ako grécky národný sviatok
Prvé moderné olympijské hry sa uskutočnili v Aténach v roku 1896, pričom boli plné symbolických momentov a odkazov nielen na antickú tradíciu. Na slávnostné otvorenie hier bol zvolený 6. apríl 1896, teda deň, keď si Gréci pripomínali 75. výročie boja za nezávislosť proti osmanskej nadvláde.
V tento výnimočný deň sa všade ozývala hudba, domy boli sviatočne vyzdobené gréckymi vlajkami a farbami. Pred otvorením hier sa v dopoludňajších hodinách uskutočnila slávnosť na počesť okrúhleho výročia a národného sviatku. Od Starého kráľovského paláca po Hermésovej ulici až k Metropolitnej katedrále v Aténach vytvorilo grécke vojsko koridor na prechod kočov, ktoré pred desiatou hodinou začali privážať honoráciu na slávnostnú bohoslužbu.
Sprievod na čele s kráľovskou rodinou sa veľkolepo niesol pred celým davom domácich, ktorí v popoludňajších hodinách upierali zrak na zrekonštruovaný Panaténsky štadión.
Prestavba Panaténajského štadióna do jeho modernej podoby bola súčasťou príprav na prvé olympijské hry v Aténach v roku 1896. Pôvodný štadión dal postaviť ešte okolo roku 330 pred n. l. aténsky politik Lykurgos, aby poslúžil Panaténajskym hrám. V rokoch 140 až 144 n. l. ho nechal prebudovať Héródés Attikos, rímsky konzul a neskorší vychovávateľ cisára Marca Aurelia. Pozostatky štadióna boli v Aténach odkryté v roku 1870 a jeho prestavbu zafinancoval grécky podnikateľ Jorgos Averoff. Hľadisko štadióna pojme až 80-tisíc divákov a dodnes je jednou z ikonických budov gréckej metropoly. (zdroj: wikimedia.org)Práve na štadióne sa o pol tretej popoludní postupne začali schádzať vysoko postavení politickí predstavitelia, členovia Medzinárodného olympijského výboru, športovci a diváci.
Slávnostné otvorenie Hier I. olympiády prebehlo bez problémov so silným odkazom na staroveké olympijské hry. Oficiálne ich otvoril grécky kráľ Juraj I. slovami: „Vyhlasujem hry prvej olympiády nového veku za otvorené. Nech žije toto stretnutie, nech žije grécky ľud!“ Nasledovala hymna zložená skladateľom Spyrosom Samarasom a po jej doznení vybehli na štadión atléti k prvému rozbehu na 100 m. Touto športovou disciplínou sa tak začal písať novodobý olympijský príbeh. Hry I. olympiády boli oficiálne ukončené 15. apríla 1896 na rovnakom mieste.
Svetové výstavy alebo olympijské hry?
Po úspechu hier v Aténach sa olympijské hry presunuli do Coubertinovho rodiska. Nové storočie však so sebou prinieslo vysokú mieru neistoty. V roku 1900 Hry II. olympiády v Paríži neboli samostatným podujatím, ale stali sa súčasťou programu Svetovej výstavy a ocitli sa tak skôr na periférii záujmov organizátorov. Aj preto trvali dokopy až päť mesiacov.
To všetko spôsobilo nezáujem a nízku divácku návštevnosť. Hry dokonca nesprevádzala ani ceremónia ich slávnostného otvorenia a ukončenia. Aj preto je možné označiť túto parížsku epizódu za „fiasko“. S nevôľou to vnímal aj Pierre de Coubertin už nielen ako „otec myšlienky“ ich obnovenia, ale aj ako predseda Medzinárodného olympijského výboru. Snahu zaradiť konanie olympijských hier do rámca svetových výstav hodnotil ako nešťastnú udalosť, vďaka ktorej z hier vyprchala ich hlavná idea a symbolika.
Napriek kritike a parížskemu fiasku tento sľubný projekt nezanikol, no zdalo sa, že ponaučenie z Hier II. olympiády a prípadná náprava boli ešte v nedohľadne.
Hry III. olympiády v St. Louis v roku 1904 sa popri hlavnom programe Svetovej výstavy takmer vytratili z pozornosti (zdroj: wikimedia.org)V roku 1904 sa olympijské hry presunuli do amerického St. Louis. Rovnako ako v Paríži, aj tu boli súčasťou Svetovej výstavy a ich odsunutie na vedľajšiu koľaj bolo ešte badateľnejšie. Hry III. olympiády opäť trvali päť mesiacov (od 1. júla do 23. novembra 1904), našťastie, keďže podľa pôvodného plánu mali trvať až sedem mesiacov.
Účasť zahraničných športovcov na hrách bola nízka. Keďže sa konali na severoamerickom kontinente, viaceré národné športové výbory nemali dostatok financií na vyslanie svojich reprezentantov. Aj preto sa na nich viacerí športovci zúčastnili na vlastné náklady. O Hrách III. olympiády kriticky informovalo aj české periodikum Sokol: „Olympijské hry, uspořádané letos v St. Louis v Americe, doznaly fiaska. Cizina se ich vůbec nesúčastnila. Závody zmokly, celé stadion bylo pod vodou.“
V tieni tentoraz britsko-francúzskej priemyselnej výstavy sa uskutočnili aj Hry IV. olympiády v Londýne roku 1908. Avšak tentoraz výstava nemala natoľko negatívny vplyv na ich priebeh. Briti zorganizovali hry s gráciou aj napriek tomu, že Londýn bol ich náhradným dejiskom. Pôvodne sa mali konať v Ríme, no keďže Taliansko sa ešte stále spamätávalo zo sopečnej erupcie Vezuvu v roku 1906, presunuli ich do Londýna.
V hlavnom meste britského impéria boli vybudované moderné športoviská, čo hrám dodalo dôstojnú podobu. Rovnako viditeľný bol aj záujem športovej obce i verejnosti, ktorý sa pretavil do vysokej návštevnosti divákov a do účasti dvoch tisícok športovcov, ktorí si prišli zmerať svoje sily. Po osemročnom „marazme“ tak olympijské hry smerovali k „svetlejšej“ budúcnosti.
Jednou z kuriozít Hier V. olympiády v Štokholme, ktorá vyvolala aj politické kontroverzie, bola účasť fínskej a českej reprezentácie, hoci Fínsko ani Česko by sme v tom čase ako samostatné štáty na mape nenašli. (zdroj: wikimedia.org)Víťazná Óda na šport či prvé stopky s presnosťou na desatinu sekundy
Pred vypuknutím Veľkej vojny sa olympijské hry zorganizovali ešte raz, v roku 1912. Hry V. olympiády zorganizovali Švédi na vysokej úrovni a stali sa tak pozitívnym príkladom do budúcnosti. Organizátori v Štokholme pripravili športovcom na tú dobu mimoriadne priaznivé podmienky na dosahovanie dobrých výkonov. Po prvýkrát sa na hrách zúčastnili reprezentanti zo všetkých svetadielov, zároveň rozhodcovia použili technické novinky, napríklad stopky, ktoré merali s presnosťou na desatinu sekundy.
Hry V. olympiády v Štokholme pripravili divákom ďalšiu zaujímavosť. Ešte v roku 1906 na IV. olympijskom kongrese v Paríži zaradil Medzinárodný olympijský výbor do programu olympijských hier aj umelecké súťaže. Ich zaradenie do programu bolo symbolickým odkazom na tradíciu antických olympijských hier a odkazom na antický ideál kalokagatie. Súťažilo sa v architektúre, sochárstve, hudbe, maliarstve, grafike i literatúre. Práve v literárnej súťaži v roku 1912 vyhrala oslavná báseň Óda na šport od samotného Pierra de Coubertina, ktorý sa do nej prihlásil pod pseudonymom.
Úspech Hier V. olympiády v Štokholme však poznačili i politické kontroverzie. Spojené boli s účasťou samostatnej českej a fínskej reprezentácie aj napriek tomu, že tieto krajiny boli súčasťou Rakúsko-Uhorska a Ruska.
Titulná strana programu Hier VII. olympiády v Antverpách v roku 1920 aj s dnes už kurióznou reklamou na cigarety Miss Blanche, sponzora športového podujatia. Týmto hrám mali v roku 1916 predchádzať tiež Hry VI. olympiády v Berlíne. Pre vojnové udalosti však boli zrušené, číselné poradie sa však zachovalo. (zdroj: wikimedia.org)Povojnové olympijské hry alebo nová kapitola
Dva mesiace pred vypuknutím vojny v Európe v roku 1914 sa predstavitelia Medzinárodného olympijského výboru zišli na pravidelnom olympijskom kongrese v Paríži. Dusná atmosféra kongresu mohla mnohým napovedať, že sa svet ženie do nešťastia. Atmosféru kongresu opísal vo svojich olympijských pamätiach člen výboru Jiří Guth.
Spomínal si na zvláštny rozhovor s francúzskym grófom Berthierom de Sauvignym, ktorý mu povedal: „Nerobte si z toho nič – nechajte to plávať. Zakrátko, azda za rok, za dva, po smrti vášho cisára bude vojna... a potom sa všetko od základov zmení.“ A mal čiastočne pravdu. Netrvalo dlho a vypukol svetový konflikt, ktorý načas prerušil cyklus organizovania olympijských hier. Mocnosti pošliapali hlavnú ideu hier – posvätný mier. Proti Pierrovi de Coubertinovi a jeho olympijskej myšlienke bola v priebehu vojny dokonca spustená štvavá propaganda v nemeckej tlači.
Po ukončení vojnového konfliktu sa svet postupne vracal do bežného života. Svoj návrat „na scénu“ mali aj olympijské hry, ktoré sa po Štokholme presunuli v roku 1920 do Antverp. Belgičania dokázali zorganizovať Hry VII. olympiády v pomerne krátkom čase, za necelý jeden rok. Organizátori sa síce borili s finančným deficitom a zložitou povojnovou politickou situáciou, no po športovej stránke Hry VII. olympiády nesklamali a stali sa symbolom povojnového vzkriesenia.
Belgický šermiar Victor Boin bol prvým športovcom, ktorý zložil v roku 1920 olympijský sľub. (zdroj: wikimedia.org)Prvý, prvá, prvé...
V súvislosti s Antverpami možno poukázať na niekoľko prvenstiev - premiéru tu mal prednes sľubu športovcov. Ako prvý ho zložil belgický šermiar Victor Boin. Na Hrách VII. olympiády sa tiež prvý raz predstavila oficiálna olympijská vlajka s piatimi farebnými kruhmi na bielom podklade, predstavujúca navzájom prepletené kontinenty symbolizujúce jednotu.
O štyri roky neskôr sa hry presunuli do Paríža. Francúzska metropola bola tak prvým mestom, ktoré si ich organizáciu zopakovalo. Medzinárodný olympijský výbor chcel výberom tohto hosťujúceho mesta vzdať úctu zakladajúcemu členovi a predsedovi Pierrovi de Coubertinovi. Zároveň organizátori dostali šancu napraviť si pošramotenú reputáciu z roku 1900.
Napriek dobovým kontroverziám, spojeným s politickou situáciou a účasťou Nemecka na hrách (v Európe stále pretrvávala živá spomienka na vojnu) či nejasnosti v otázkach amaterizmu a profesionalizmu v športe je dôležité poukázať aj na niektoré pozitíva. Hry VIII. olympiády boli prvýkrát vysielané cez rádioprijímače. Rovnako prvý raz možno hovoriť o vybudovaní „olympijskej dediny“ či moderných športovísk. Premiéru malo aj vztyčovanie troch vlajok - gréckej, vlajky hosťujúceho mesta, resp. krajiny a vlajky najbližšieho hostiteľa.
Hry X. olympiády v americkom Los Angeles v roku 1932 boli už masovým podujatím, čomu zodpovedala aj veľkosť olympijského štadióna a davy návštevníkov. (zdroj: wikimedia.org)Prvenstvá olympijských „symbolov“ pokračovali aj v nasledujúcich olympijských hrách. V Amsterdame roku 1928 premiérovo zahorel olympijský oheň, ktorý symbolizuje nesmrteľnosť olympijskej myšlienky a odkazuje na starogrécku legendu o Prometeovi. Taktiež pri otváracom ceremoniáli boli prvými nastupujúcimi športovcami v olympijskom sprievode reprezentanti Grécka a organizátori si dali zaregistrovať práva k olympijskému emblému.
Na úspech hier v holandskom Amsterdame do značnej miery nadviazali v americkom Los Angeles. Hry X. olympiády roku 1932 však boli ovplyvnené celosvetovou hospodárskou krízou. No ani to nezabránilo súkromným investorom zafinancovať olympijské hry na severoamerickom kontinente. Ekonomický manažment sa tak stal pozitívnym „symbolom“ týchto hier a športovci sa mohli tešiť z modernejších športovísk i kvalitnej organizácie. Olympijská dedina už získala oficiálny štatút a prvá trojica športovcov po prvý raz vystúpila na stupienky víťazov. Premiérovo zaznela i štátna hymna krajiny, z ktorej pochádzal víťaz konkrétnej disciplíny.
Zo severoamerického kontinentu sa hry v roku 1936 preniesli do nemeckého Berlína. Hry XI. olympiády, ktoré sa už odohrávali pod organizačným dohľadom nacistického režimu, patria k najkontroverznejším kapitolám moderných dejín športu. S ohľadom na ďalší svetový konflikt opäť na dlhšie obdobie zatienili skutočný význam a odkaz tohto mierového podujatia.
Filozofia olympizmu
Ani po viac než storočie trvajúcom príbehu moderných olympijských hier sa nedokážeme vyhnúť viacerým negatívam. Do férového športového zápolenia občas zasahuje politika, fenomén dopingu či korupčné kauzy. Neraz to našu pozornosť odvádza od pôvodného posolstva a hodnôt olympijských hier, ktoré sú primárne spojené s filozofiou formujúcou sa už v prvej polovici 20. storočia. Stále nám ich však pripomína Olympijská charta: „Olympizmus je životnou filozofiou, oslavujúcou a vyvážene spájajúcou telesnú zdatnosť, vôľu, ducha. Spojením športu s kultúrou a výchovou sa olympizmus usiluje o utvorenie takého životného štýlu, ktorý je založený na radosti z vynaloženého úsilia, na výchovnej hodnote dobrého príkladu a rešpektovaní základných univerzálnych etických princípov.“
To nás opäť privádza k starému ideálu kalokagatie a k nádeji na budovanie mierovej spoločnosti, ktorá si ctí a chráni ľudskú dôstojnosť.
Mgr. Barbora Mlyneková, vyštudovala odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami športu na Slovensku v medzivojnovom období a dejinami novovekých olympijských hier.
