Smetana je tvorcom českej národnej hudby. Keď ohluchol, začal písať ešte viac

Poznáme dobre jeho operu Prodaná nevěsta, fanfáry z predohry k opere Libuše a predovšetkým symfonický cyklus Má vlast. Dá sa povedať, že aspoň základný repertoár z diel Bedřicha Smetanu patrí k všeobecnému hudobnému vzdelaniu nielen v Česku, ale aj na Slovensku.

Bedřich Smetana (1824 – 1884) je považovaný za tvorcu českej národnej hudby. O to viac táto jeho symbolická pozícia a autorita pôsobia v posledných týždňoch, keď si pripomíname dvesto rokov od jeho narodenia, čo je aj dôvod, prečo bol rok 2024 vyhlásený za Rok českej hudby.

Je však zaiste užitočné a poučné pozrieť sa na Smetanu predovšetkým ako na človeka, ktorý žil a tvoril v čase, ktorý bol poznamenaný aj zápasom za národnú emancipáciu, živými diskusiami o charaktere národnej hudby, ale aj cez perspektívu jeho osobných tragédií, s ktorými sa musel vyrovnávať.

Rozprávame sa s Olgou Mojžíšovou, vedeckou pracovníčkou a kurátorkou fondu Smetana z Národného múzea - Múzea Bedřicha Smetanu v Prahe.

Pozrime sa najskôr na rodinné prostredie a zázemie, v ktorom vyrastal mladý Bedřich Smetana. Jeho otec František bol sládkom v Litomyšli či na iných miestach v českých krajoch. Zrejme to bola skôr zámožnejšia rodina. Bolo to však aj prostredie, kde sa muzicírovalo?

Jeho otec vyšiel síce z veľmi chudobných pomerov, ale môžeme povedať, že to bol skutočný selfmademan, ktorý sa vlastným úsilím dopracoval k lepšiemu spoločenskému postaveniu. Bol to podnikavý človek. Ako sládkovi sa mu podarilo nazhromaždiť pomerne slušný majetok a vedel celej rodine ponúknuť aj pomerne vysoký životný štandard.

František mal však aj záľuby, naučil sa hrať na husliach, hudbu mal rád a vieme, že práve v Litomyšli ju aj amatérsky pestoval. Hral s miestnymi pánmi v sláčikovom kvartete. A práve tu malý Bedřich prišiel prvý raz do styku s hudbou. Začal ju veľmi intenzívne vnímať a prejavoval veľké hudobné vlohy. Otec to rozpoznal a dával mu zrejme prvé lekcie sám. Neskôr mu zaobstaral učiteľov a tieto hudobné snahy u syna spočiatku podporoval.

Bedřichov otec a muž, ktorý sa vypracoval takmer z ničoho, František Smetana mohol dať budúcemu géniovi i dobré materiálne základy pre ho rozvoj. Zdroj: wikimedia.org (zdroj: wikimedia.org)

Malý Bedřich tak i neskôr v Jindřichovom Hradci absolvoval pomerne intenzívne hudobné vzdelávanie, avšak keď začal študovať na gymnáziách mimo domova, začalo to kolidovať s jeho študijnými povinnosťami. Otec ho v hudbe podporoval spočiatku len preto, že to jednoducho vtedy patrilo v týchto spoločenských vrstvách k životnému štýlu.

Nikdy nepočítal s tým, že by sa syn mohol stať hudobníkom. A keď sa mladý Bedřich chcel vydať na hudobnú dráhu, niesol to len veľmi ťažko, spoločenské postavenie muzikanta nepovažoval za vhodné a výnosné. Zo syna chcel mať úradníka alebo človeka, ktorý keď vyštuduje, prevezme správu rodinného majetku.

Nakoniec sa však nechal zlomiť. Jednak bol Bedřich veľmi tvrdohlavý a jednak do tohto rozhodnutia zasiahol aj jeho starší bratranec Jozef František Smetana (známa osobnosť českého národného obrodenia). Otca Františka zrejme prehovoril, aby synovi v jeho vášni nebránil. Na štúdiách ho však ďalej už nepodporoval. Otázkou je, do akej miery to skutočne bolo pre finančné problémy, a do akej miery mu chcel dať týmto spôsobom životnú lekciu, aby sa naučil postarať sám o seba.

Malý Bedřich vyrastal na prízemí pivovarníckeho domu (na fotografii vľavo) v krásnom prostredí východočeského mesta Litomyšl, rovno pod renesančným zámkom Pernštejnovcov. (zdroj: Adobe Stock)

Životopisci často pripomínajú, že Bedřich nebol najlepší študent. Bola za tým opäť hudba či skôr neusporiadaná mladícka povaha?

Ako študent nebol až taký zlý, ako sa zvykne tvrdiť. Vždy, keď začínal na niektorej škole (a vystriedal viacero gymnázií na viacerých miestach), spočiatku mával dobrý prospech, ale po chvíli sa začínal zhoršovať.

Bolo tak v Jindřichovom Hradci, v Nemeckom Brode, v Prahe kvôli hudbe zo školy dokonca predčasne vystúpil, v Plzni patril v prvom roku medzi najlepších študentov. Dôvodom bolo, že pred štúdiom dával prednosť spoločenskému životu a hudbe, čo ho odvádzalo od školských povinností. Preto tie štúdiá trvali namiesto šiestich až desať rokov.

Josef František Smetana, starší bratranec Bedřicha Smetanu, bol významným českým prírodovedcom a významnou osobnosťou kultúrneho i vedeckého života českého národného obrodenia v Plzni. (zdroj: wikimedia.org)

V Plzni sa začal pohybovať v prostredí miestnej honorácie, kde bol vnímaný ako vynikajúci pianista a hudobník. Na svojom konte mal už celý rad kompozícií. Bol rešpektovaný, obdivovaný a podarilo sa mu verejne vystúpiť na koncerte jedného hosťujúceho huslistu a jeho výkon ocenila dokonca aj pražská kritika. Všetko to boli impulzy, ktoré ho postupne utvrdzovali v presvedčení pokračovať v hudobnej dráhe.

Nakoniec v Plzni doštudoval, ale v rovnakom období si do denníka zapísal, že chce byť v hudobnej technike Lisztom a v kompozícii Mozartom.

Čo z vtedajšej hudobnej produkcie a kultúry na neho zapôsobilo najviac? Bol to predovšetkým spomínaný a v tom čase veľmi populárny Franz Liszt?

Už počas svojich štúdií v Plzni sa celkom programovo vzdelával ako samouk, požičiaval si u rôznych rodín noty a študoval hlavne klavírny repertoár. Týmto spôsobom si rozširoval svoje obzory. Áno, už v tom čase bol Liszt jeden z autorov, ktorého noty cvičil, ale bol medzi nimi aj dnes už málo známy, ale v tom čase veľmi obľúbený Adolf Henselt.

Smetana sa postupne zoznamoval s hudobnou literatúrou, hlavne po tom, ako študoval u hudobného pedagóga a skladateľa Josefa Prokscha, mal omnoho väčšie možnosti zaobstarať si hudobnú literatúru a navštevovať koncerty.

Pochopiteľne, vstrebával všetko z klasickej hudby, v kompozičnom základe je u neho jednoznačne prítomný Beethoven, ale aj Bach. Aj preto je u neho badateľná obrovská schopnosť pracovať s témami a motívmi, doplnená je pritom premyslenou kompozičnou stavbou. To všetko je výsledkom štúdia klasickej hudby. U Prokscha bol navyše priestor otvorený v tom čase najmodernejším hudobným smerom.

Smetana ako klavirista, samozrejme, miloval Fryderyka Chopina. Ale inšpiroval sa aj drobnými klavírnymi kusmi Roberta Schumanna či Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Na tomto základe koniec koncov vyrastá aj jeho klavírna tvorba z 50. rokov 19. storočia a snaha hudobne idealizovať českú polku spôsobom, akým Chopin pracoval s poľskou mazúrkou.

To sú inšpirácie v oblasti klavírnej hudby. Ale boli tu, samozrejme, aj ďalšie zvučné mená tej doby – Hector Berlioz, Richard Wagner či Franz Liszt. To všetko Smetana vstrebával a, pochopiteľne, inšpiroval sa tým.

Franz Liszt mal na Smetanovu tvorbu najmä svojím zameraním na programovú hudbu výrazný inšpiračný vplyv. (zdroj: wikimedia.org)

S Lisztom ho však predsa len spájal aj osobnejší vzťah.

Áno, mal to šťastie – a možno to bola trošku odvaha a drzosť z jeho strany –, že Franzovi Lisztovi v roku 1848 napísal list, v ktorom ho požiadal, aby prijal dedikáciu jeho klavírneho opusu číslo jeden. Požiadal ho zároveň o pomoc s jeho vydaním a o pôžičku 400 zlatých na založenie hudobnej školy. Liszt rozpoznal kvalitu jeho skladieb a ich vydanie skutočne odporučil.

Prostredníctvom tohto písomného styku tak vznikla počiatočná väzba, ktorá neskôr pokračovala, až sa napokon aj stretli. Najskôr v Prahe, najmä počas Lisztovho pobytu v septembri roku 1856, keď Liszt Smetanu navštevoval, a potom Smetana navštívil dva razy Liszta vo Weimare a utvrdil sa v smerovaní k programovej hudbe, ktorú Liszt vo svojom spoločenskom a hudobnom okruhu hlásal.

Hoci už aj v tomto zameraní šiel Smetana svojou vlastnou cestou, niekoľkokrát sa vyjadril, že Liszt bol pre neho majstrom, ktorý ho výrazne inšpiroval. Nebola to však ani zďaleka jediná inšpirácia a nebola ani taká jednoznačná.

Smetanov život môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz. Jednak je to jeho prvý pražský pobyt, potom pobyt vo švédskom Göteborgu a napokon návrat do českých krajín a do Prahy, aby sa stal napokon prvým kapelníkom Prozatímního divadla. Znamenal však jeho pobyt vo Švédsku prelom v jeho živote, ktorý mu pridal na rozpoznateľnosti do tej miery, že sa stal po návrate autoritou?

Göteborg je určite kľúčovým obdobím v Smetanovom živote. Ale na druhej strane, aj keď sa vrátil, neznamenalo to automaticky, že prišla do Prahy osobnosť, ktorú okamžite každý rešpektoval alebo že by sa dokonca stal ústrednou autoritou tamojšieho kultúrneho života.

Svoje miesto si musel vydobyť, čo trvalo niekoľko rokov. Pred odchodom do Göteborgu Smetana pôsobil v Prahe len ako učiteľ hudby, hoci uznávaný a vcelku i úspešný. Inak však nemal veľa možností sa v pražskom hudobnom živote ďalej uplatniť.

V istých spoločenských kruhoch bol známy ako vynikajúci pianista, vystupoval na komorných koncertoch, ktoré sčasti sám organizoval, alebo na verejných koncertoch svojej hudobnej školy. Ale svoje koncerty musel financovať sám, čo ho stálo veľa finančných prostriedkov. Bol stále iba v pozícii začínajúceho autora a na nejakú výraznejšiu pozíciu nemal šancu dosiahnuť.

Pohľad na švédsky Göteborg zo 60. rokov 19. storočia. V meste Bedřich strávil v pozícii dirigenta miestnej Filharmonickej spoločnosti päť rokov (od roku 1856 do roku 1861). (zdroj: wikimedia.org)

Ponuka zo Švédska mu otvorila možnosť uplatniť sa niekde inde a nabrať nové skúsenosti. Samozrejme, rozhodli aj finančné dôvody, v Göteborgu dostal omnoho lepšie finančné podmienky, než mal v Prahe, hoci ani tam sa mu nevodilo zle. Nuž a napokon pobyt vo Švédsku bol pre Smetanu tak trochu aj únikom z dusnej rodinnej atmosféry, keďže mu zomreli tri malé deti a manželka bola ťažko chorá, pričom to všetko psychicky ťažko znášala.

Nebol Göteborg predsa len v tom čase na okraji hudobnej mapy Európy?

V Göteborgu bol hudobný život zaiste omnoho konzervatívnejší a vlastne poloamatérsky. Nenašli by sme tam profesionálne inštitúcie, tak ako sme ich poznali v Európe.

Napriek tomu tu Smetana dostal oveľa väčšie možnosti. V prvom rade bol stále učiteľom hudby, ale otrockú rutinu učiteľovania si vynahrádzal inými činnosťami. Stal sa zbormajstrom tamojšej amatérskej hudobnej spoločnosti a dostal voľnú ruku pri výbere naštudovávaných diel.

Na pomerne obmedzenú göteborskú scénu tak uvádzal pomerne zaujímavý repertoár, napríklad oratóriá či kantáty, ale i úryvky z opier nielen z obdobia baroka alebo klasicizmu, ale boli to dokonca i časti z opier Richarda Wagnera či kompozície Roberta Schumanna.

Bedřich Smetana počas svojho göteborského pobytu (zdroj: wikimedia.org)

Napokon i samotnému Lisztovi z Göteborgu písal, že práve táto koncertná činnosť ho drží pri chuti ďalej pracovať a že je to zároveň obrovská príležitosť pôsobiť na vkus ľudí. Založil tu tradíciu komorných abonentných koncertov, mal tiež oveľa viac možností vystupovať sólovo ako pianista, usporadúval vlastné koncerty, miestni, ale i hosťujúci umelci ho prizývali k účinkovaniu, čo bolo vtedy dobrým zvykom.

Skrátka, bolo to najaktívnejšie obdobie jeho koncertnej kariéry. No a vďaka peniazom, ktoré si tu zarobil, mohol dvakrát vycestovať za Lisztom do nemeckého Weimaru, nasať tam hudobnú atmosféru a dovŕšiť svoj obrat k programovej hudbe, čoho výsledkom boli prvé tri „švédske“ symfonické básne.

Do akého prostredia sa v roku 1861 vlastne Bedřich Smetana vracal, resp. kde sa mohol ako začínajúci autor v Prahe uplatniť?

Samozrejme, medzi hlavné inštitúcie, ktoré poskytovali prestížne postavenie v kultúrnom prostredí Prahy, v tom čase patrilo predovšetkým Prozatímní divadlo, otvorené v roku 1862. Do tej doby tu jedinou profesionálnou divadelnou scénou bolo nemecké Stavovské divadlo. Fungovalo tu tiež pražské konzervatórium, ktoré v prvom rade vychovávalo hudobníkov, no tiež s orchestrom študentov organizovalo koncerty a prispievalo tak k pražskému hudobnému životu.

Od začiatku 60. rokov 19. storočia, keď nastalo po vydaní tzv. októbrového diplomu v roku 1860 i v českých krajinách politické a spoločenské uvoľnenie, sa postupne otvárali možnosti rozvoja kultúry. Začali vznikať už nové a rýdzo české kultúrne inštitúcie, ktoré sa mali stať nositeľkami a reprezentantmi nastupujúcej modernej českej kultúry, teda aj hudby.

Vznikol tu spevácky spolok Hlahol, ktorý odštartoval obrovský rozvoj speváckeho hnutia, pričom Smetana sa v roku 1863 stal načas jeho zbormajstrom. Potom to bola Umelecká beseda, čo bol vlastne kultúrny spolok, ktorý sústreďoval nielen literátov, ale aj hudobníkov a výtvarníkov. Smetana bol jeho spoluzakladateľom a stal sa predsedom jeho hudobného odboru. V tejto pozícii začal uplatňovať niektoré nápady, ktoré prezentoval v pražskej tlači krátko po návrate z cudziny.

Výveska k opere Braniboři v Čechách v roku 1866 (zdroj: wikimedia.org)

Po svojom návrate do Prahy napísal Smetana aj svoju prvú operu – Braniboři v Čechách a stihol ju ešte prihlásiť do súťaže o najlepšiu českú operu vyhlásenú grófom Janom Harrachom. Tá si okamžite po uvedení v Prozatímnom divadle v roku 1866 získala veľkú popularitu. Zdá sa, že práve tento úspech ho výrazne posunul aj v jeho hudobnej kariére a pomýšľal už od návratu zo Švédska aj na pozíciu prvého kapelníka tohto divadla. Tento úspech prispel k jeho menovaniu.

Tu sa opäť dostávame k jeho kompozičnej činnosti. Vypísanie súťaže o najlepšiu českú operu malo podporiť rozvoj opernej tvorby v českých krajoch práve aj v súvislosti s otvorením Prozatímneho divadla, ktoré bolo prvou samostatnou profesionálnou českou divadelnou scénou s vlastným činoherným i operným súborom. Keď sa o tejto súťaži Smetana dozvedel ešte vo Švédsku, začal intenzívnejšie uvažovať o svojom návrate. A vlastne obe veci – súťaž o českú operu a otvorenie Prozatímneho divadla, boli hlavné momenty, ktoré ho nakoniec doviedli k rozhodnutiu vrátiť sa bez toho, že by mal v Prahe zaistenú akúkoľvek existenciu.

Treba zároveň dodať, že mal od začiatku ambíciu získať aj pozíciu prvého kapelníka. Než sa však Prozatímní divadlo dostavalo, musel sa dať dohromady súbor, musel sa postaviť repertoár, bolo treba organizačne zaistiť prevádzku opery a činohry. Na pozíciu prvého kapelníka bol vtedy vybraný Jan Napomuk Maýr, veľmi skúsený divadelný a operný praktik, ktorý mal za sebou kariéru operného dirigenta v Stavovskom divadle a poznal pražské operné a divadelné pomery. Bol to teda človek erudovaný, ktorý toto počiatočné zadanie mohol splniť lepšie. Domnievam sa, že Smetana v tom čase takéto skúsenosti ešte nemal.

Budova Prozatímniho divadla na kresbe Bohumíra Roubalíka. Neskôr sa po dostavbe Národného divadla v roku 1881 stalo prakticky jeho súčasťou. (zdroj: wikimedia.org)

Po svojom úspechu s Branibormi v Čechách a po uvedení opery Prodaná nevěsta napokon spomínaného Maýra na pozícii prvého kapelníka vystriedal. V ďalších rokoch nasledovali na Smetanovu adresu ostré kritiky a obvinenia z tzv. wagnerizmu, resp. že v českej opere dostatočne nepresadzuje český národný štýl. V čom vlastne spočívala táto kritika?

Smetana pristúpil k opernej tvorbe až v zrelom veku, keď mal už za sebou aj dostatok kompozičných skúseností a mal bohaté znalosti hudobného i operného repertoáru. Smetanova opera Braniboři v Čechách bola iná než tie zvyšné, ktoré boli prihlásené do Harrachovej súťaže.

Od začiatku bola pri nej pociťovaná určitá odlišnosť. Napokon už aj v posudkoch mu bol vyčítaný určitý príklon k „wagnerizmu“ práve preto, že pracoval s veľkým orchestrom.

Na druhej strane treba poznamenať, že česká operná tvorba bola v tej dobe minimálna. České operné novinky z Maýrovej éry boli uvedené len dve. Smetana náhle prišiel s niečím, čo sa zásadne odlišovalo a Braniboři v Čechách zaznamenali obrovský úspech, dnešnými slovami to bol v pražskom hudobnom prostredí boom. Svedčí o tom aj 14 uvedení len v prvej sezóne, čo bolo vtedy nezvykle vysoké číslo. Neskôr sa však hrávala čoraz menej.

Ostrá polemika medzi Bedřichom Smetanom a Janom Nepomukom Maýrom o charaktere českej národnej hudby mal neraz i osobný ráz a vzbudzovala záujem i na stránkach humoristických novín. (zdroj: wikimedia.org)

Prodaná nevěsta bola presne opačný prípad. Smetana si po výčitkách na svoju adresu a obvineniach z onoho „wagnerizmu“ stanovil cieľ vytvoriť operu i v „ľahšom“ národnom štýle s príbehom, ktorý sa odohráva v českom vidieckom prostredí. Premiéra Prodanej nevěsty prišla v dobe, keď sa schyľovalo k prusko-rakúskej vojne. Prvé predstavenia mali len slabú návštevnosť a až po zmene pomerov v Prozatímnom divadle sa pevne začlenila do repertoáru a už nikdy z neho nezmizla. Až sa postupne vo vnímaní českej hudobnej verejnosti stala vzorom či prototypom českej národnej opery.

Svoju opernú tvorbu tým ani zďaleka neuzavrel. O čo sa pri svojej opernej tvorbe vlastne usiloval?

Smetana chcel vytvoriť skutočnú hudobnú drámu, chcel sa posúvať ďalej a vlastne chcel vytvoriť aj rôzne operné typy, ktoré by položili základy českej opery v rôznych operných žánroch.

Dalibor ako tragická opera - to bol už úplne iný svet. Silná pozícia orchestra a toho, čo bolo príznačné možno i pre Wagnera, začalo mnohým prekážať, hoci sám Smetana hovoril, že Dalibor zostáva ešte operou starého typu.

Osobne si myslel, že najďalej pokročil v opere Libuše, ktorá však na svoje uvedenie čakala až do otvorenia Národného divadla v roku 1881. No a v posledných operách ako Hubička, Tajemství, Čertova stěna či Viola, ktoré vznikali v hluchote, už nastúpil na inú cestu. Smetana vedome smeroval k cieľu prekomponovanej opery, kde obmedzoval rozsiahlejšie spevácke čísla a snažil sa vytvárať v rámci svojho hudobného diela väčšie dramatické celky.

Titulná strana klavírneho výťahu z opery Prodaná nevěsta. Mnohé nápevy z tejto opery, ako napríklad „Proč bychom se netěšili“, prakticky zľudoveli a stali sa neodmysliteľnou súčasťou českej národnej kultúry. (zdroj: wikimedia.org)

Bedřich Smetana veľkú časť svojho hudobného diela napísal už vlastne ako nepočujúci autor. Napokon pre tieto zdravotné ťažkosti musel odísť z pozície prvého kapelníka Prozatímneho divadla. Čím to je, že väčšinu svojho diela, paradoxne, napísal už ako hudobník s obrovským hendikepom, s hluchotou?

Po odchode z divadla a zo všetkých verejných činností, v ktorých dovtedy pôsobil, získal obrovský časový potenciál. Mohol sa venovať konečne len komponovaniu, čo v tej predchádzajúcej etape nebolo dosť možné, keďže Smetana bol povahovo človek veľmi spoločenský. Musel byť organizačne aktívny, čo na druhej strane spôsobovalo, že na svoju tvorbu nemal čas. Každú novú operu v tomto najaktívnejšom období tvoril zhruba tri roky s výnimkou Dvoch vdov, ktorú musel napísať veľmi rýchlo.

Okrem zborovej tvorby, ktorá bola určená pre rozvoj spomínaného speváckeho hnutia a súvisela s jeho činnosťou v Hlahole, ostatné oblasti tvorby v podstate načas opustil. Z orchestrálnej tvorby to bolo len pár príležitostných skladieb, komorné a klavírne diela prakticky nepísal vôbec. Teraz sa mu uvoľnili ruky. Jeho hudobná produktivita nadobudla po ohluchnutí enormné tempo. Raz som si to spísala a porovnala na časovej osi a je možné skonštatovať, že písal naozaj jedno dielo za druhým. Len čo niečo dokončil, už začínal pracovať na niečom ďalšom. Takto nasadené tempo sa začalo zadrhávať až okolo roku 1880, keď u neho začali narastať vážnejšie zdravotné problémy a pauzy medzi jednotlivými fázami tvorivej činnosti.

Fotografia Bedřicha Smetanu z obdobia na sklonku jeho života (zdroj: wikimedia.org)

Ovplyvnila hluchota aj jeho hudobný jazyk? Zmenila táto neľahká životná skúsenosť Bedřicha Smetanu ako autora?

Nemôžem povedať, že sa nejakým spôsobom rapídne zmenil spôsob jeho tvorby. Smeroval k ucelenému tvaru komplexného a dobre prekomponovaného diela v opere, ale myslím, že to bol sústavný a plynulý proces.

K určitej zmene došlo až v posledných rokoch jeho života. Viete, on nemal v hlave pokoj. Neustály hluk a šum, ktorý v ňom bublal, sa nepretržitou duševnou prácou neustále stupňoval. Zmienku o týchto ťažkostiach nachádzame v mnohých jeho listoch, prácu bol nútený veľakrát prerušiť, upokojiť sa a až potom sa k nej mohol vrátiť. Jeho hudobný jazyk z posledných rokov je však omnoho zhustenejší a skratkovitejší, nájdeme tam harmonické prechody, ktoré sú veľmi ostré a nezvyklé, čo sa pričítalo jeho narastajúcim duševným ťažkostiam. Aj preto niektoré jeho posledné diela sú považované za diela už chradnúceho skladateľa.

Z dnešného pohľadu a z pozície súčasných analýz jeho tvorby to už hodnotíme inak, jeho posledná tvorba do určitej miery predznamenávala hudbu 20. storočia. Mal už v tom čase oveľa modernejšie hudobné myslenie, než na ktoré bolo publikum v druhej polovici 19. storočia zvyknuté.

Záver jeho tvorby je poznamenaný aj spoluprácou s libretistkou Eliškou Krásnohorskou. Mohlo by sa zdať, že aj vďaka nej získavajú posledné Smetanove opery prostonárodnú či jednoducho českú národnú povahu. Je v nich v tomto zmysle silne prítomný tvorivý rukopis tejto ženy?

Do istej miery určite áno, pretože ona sa dokázala veľmi dobre vcítiť do Smetanovho rozpoloženia, do jeho nálady, do toho, čo ako autor potreboval. Vlastne prvé libreto, ktoré spolu vytvárali, bolo pre operu Viola na shakespearovskú tému Trojkráľového večera, o ktoré ju Smetana požiadal a ktoré napísala v čase, keď ešte nebol hluchý.

Avšak pre zaneprázdnenosť inými projektmi tento svoj zámer odložil a k Viole sa vrátil až v roku 1875 už ako hluchý. Eliška Krásnohorská však mala vo výhľade libreto k Hubičke na motívy rovnomennej poviedky od českej spisovateľky Karolíny Světlej. Tá napokon i nad spomínanou Violou prevážila a v tej dobe Smetanovi konvenovala omnoho viac.

Libretistka Eliška Krásnohorská zanechala v posledných Smetanových operách svoj výrazný rukopis (zdroj: wikimedia.org)

Krásnohorská vcelku vedome nasmerovala Smetanu k literárnym témam z českého prostredia.

To je, takpovediac, profesionálna stránka vecí. Treba však dodať, že sa medzi nimi vytvoril aj bližší vzťah, ktorý už nebol len bežným profesionálnym vzťahom libretistu a skladateľa. Našli k sebe cestu aj po ľudskej stránke a myslím, že sa jej často zdôveroval. Veľmi otvorene sa jej v listoch zdôveroval napríklad so svojím pohľadom na českú hudobnú a kultúrnu scénu, bola tak trochu jeho dôverníčkou, a keď bol v Prahe, rád ju navštevoval.

Krásnohorská veľkú časť tejto korešpondencie v závere života spálila. Smetanove listy boli zrejme natoľko otvorené a dôverné, že nechcela, aby to na samotného skladateľa, ale aj na ostatných, ktorých otvorene kritizoval, vrhalo zlé svetlo. Na druhej strane Eliška Krásnohorská dokázala byť aj veľmi kritická, ostrá až nepríjemná. Keď v určitom období začali Smetanu jeho priatelia presviedčať, aby si hľadal iného libretistu, cítila sa veľmi dotknutá a dala mu to patrične najavo.

Bedřich Smetana je dnes už nespochybniteľnou ikonou českej národnej hudby. Funguje však skôr smerom do domáceho českého prostredia alebo je rovnako európskym a svetovým autorom ako v zahraničí azda známejší Antonín Dvořák či Leoš Janáček?

V tomto zmysle je Smetana ikonou predovšetkým v českom prostredí a treba povedať, že sa ňou stal už v závere svojho života. Potom sa tento jeho obraz vyvíjal, ale i nevyvíjal a ustrnul v nasledujúcich desaťročiach.

Samozrejme, tu je podstatné, že bol významný pre vznik a rozvoj českej národnej hudby. On sa ju snažil vytvárať s veľkou znalosťou kontextu európskej hudby a skutočne sa európskou klasikou, ale i v tom čase najmodernejšími prúdmi veľmi inšpiroval. Jeho originálny hudobný štýl, ktorý bol neskôr akceptovaný ako štýl národný, stojí práve na týchto zmienených základoch. Preto by som Smetanu považovala za skladateľa národného, českého, ale v rovnakej miere i európskeho rozhľadu.

Bedřich Smetana je dnes ikonou českej národnej hudby i českej identity vôbec (zdroj: wikimedia.org)

Pristupoval k svojej tvorbe aj s vedomým zacielením na úsilie o vytvorenie českej národnej hudby? Bol tento jeho prístup od začiatku takto i zacielený alebo až nasledujúci kultúrny i spoločenský vývoj po jeho smrti ho doviedol do tejto pozície?

Keď sa Smetana v roku 1861 vrátil zo Švédska, boli v českých krajoch už uvoľnené politické pomery, začal sa tu vyvíjať spoločenský život i nové kultúrne inštitúcie. Už tu bol prítomný rozvoj národného hnutia, česká spoločnosť i kultúra sa začala výraznejšie emancipovať. Bedřich Smetana sa do tohto procesu aktívne a celkom vedome zapojil, všetky svoje schopnosti sa snažil zapojiť do budovania českej národnej kultúry a hudby.

Teda od 60. rokov 19. storočia toto jeho úsilie bolo skutočne vedomé, cielené. Nesnažil sa však budovať len takpovediac to naše malé české, ale do hudobného života a svojej tvorby sa usiloval vnášať impulzy z celoeurópskeho kontextu, s ktorým sa oboznámil na svojich cestách. Českú kultúru chcel pozdvihnúť na vyššiu európsku úroveň, tak aby s ňou bola vo všetkých ohľadoch porovnateľná.