Porážka kočovných Maďarov pri rieke Lech je považovaná za jednu z najvýznamnejších bitiek nielen maďarských, ale aj nemeckých dejín. Národniarski nemeckí dejepisci ju radi oslavovali ako víťazstvo svojich predkov nad barbarstvom a záchranu európskej civilizácie. Napriek tomu o nej vieme veľmi málo. Zhoda nepanuje nielen v otázke, ako prebiehala a koľkí sa jej zúčastnili, ale dokonca ani v tom, kde presne sa odohrala. Nepochybné zostáva iba to, že ukončila vpády východných kočovníkov do západnej Európy. Bitka na Lechu sa odohrala 10. augusta 955, pred 1050 rokmi.
Okolo roku 895 sa bojovníci maďarského kmeňového zväzu usídlili v Karpatskej kotline. Skoro každý rok sa vydávali na dlhé lúpežné výpravy smerujúce do západnej Európy alebo na Balkán. Pri ťažení v roku 942 sa dostali až do severného Španielska.
Väčšina ich útokov však smerovala na nemecké územie. Podobne ako ďalší kočovníci alebo Vikingovia využívali aj Maďari to, že tam v tej dobe neexistoval silný štátny útvar a ústredná moc, ktorá by im mohla v útokoch brániť. Rozvadení vojvodovia a kniežatá sa naopak často s Maďarmi spájali a platili im za to, že napádali ich protivníkov.
Tieto podmienky sa začali meniť s nástupom saskej dynastie na nemecký trón v roku 919. Jej panovníci posilňovali ústrednú moc, budovali hrady a ťažkú rytiersku jazdu, aby maďarským útokom odolali.
V roku 955 požiadal Maďarov o vojenskú pomoc bavorský vojvoda Berthold. Podmienky na vpád do Nemecka sa zdali byť mimoriadne výhodné: kráľ Oto I. zo saskej dynastie zápolil s vnútornými nepokojmi a s povstaním polabských Slovanov.
Maďari po vyrabovaní veľkej časti Bavorska a Švábska na začiatku augusta 955 obľahli významné mesto a biskupské sídlo Augsburg. Mesto vraj bolo na pokraji pádu, keď prišla správa, že sa mu na pomoc blíži Otovo vojsko.
Podľa najrozšírenejšieho názoru ho tvorilo asi 8-tisíc jazdcov a pešiakov. Bavori, Frankovia, Sasi, Švábi a Česi. Maďarské vojsko bolo pravdepodobne početnejšie.
Sila Maďarov spočívala podobne ako u ostatných kočovníkov najmä v pohyblivosti. Boli to vytrvalí jazdci a lukostrelci schopní rýchlo sa presúvať na veľké vzdialenosti, šikovne manévrovať a koordinovane napádať nepriateľa z viacerých strán. Najskôr z diaľky krupobitím šípov rozrušili jeho rady a potom ho po častiach zničili.
Boli naopak veľmi zraniteľní, ak ich protivník prinútil k boju zblízka. Na svojich malých koňoch a s ľahkou výzbrojou boli v nevýhode oproti ťažkým obrneným jazdcom.
Aj na lešskom poli sa Maďari pokúsili o obchvatný manéver. Časť ich napadla tylo Otovho vojska a pobila zadný voj, ktorý tvorili Česi. V rovnakej dobe mal spredu zaútočiť maďarský hlavný voj, jeho útok sa však zdržal. Nemecké posily najprv odrazili útok na tylo a potom napadli maďarský hlavný voj, ktorý pre rieku za chrbtom nemohol ustúpiť.
Kočovníci utrpeli významnú porážku, mnohí sa utopili pri pokuse uniknúť cez rieku. Zajali a obesili aj vodcov Maďarov.
Aj keď sa výpravy zúčastnila iba časť bojovníkov kmeňového zväzu a porážka nebola taká drvivá, ako sa tradovalo, bola jasným dôkazom, že nájazdy na západ, ktoré boli v podstate obchodnými záležitosťami, sa prestali vyplácať. Oslabenie časti kmeňov v bitke pomohlo koncentrovať moc v rukách rodu Árpádovcov a urýchlilo proces vedúci k usadeniu sa Maďarov, prijatiu kresťanstva a vzniku uhorského štátu.
Otovi I. naopak víťazstvo umožnilo upevniť a rozšíriť svoju moc v ríši. V roku 962 ho korunovalli za nemeckého cisára.
