Keď sa v ranných hodinách 6. júna 1944 začali spojeneckí vojaci vyloďovať na pobreží Normandie, vo vzduchu burácali motory lietadiel označených inváznymi pruhmi.
Americkí či britskí letci však už mali za sebou obrovský kus práce. Invázia si vyžadovala mesiace tvrdých príprav, k tým najzásadnejším opatreniam patrila čo najväčšia eliminácia nemeckého letectva. Ďalšie vzdušné útoky smerovali na nepriateľskú infraštruktúru.
Na konferencii v marockej Casablance v januári 1943, keď britský premiér Winston Churchill a americký prezident Franklin Delano Roosevelt rokovali o ďalšej stratégii boja proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom, sa často skloňovalo letectvo.
Obaja štátnici sa zhodli na potrebe zintenzívniť leteckú ofenzívu proti tretej ríši a prísun amerických jednotiek do Veľkej Británie, čo malo pripraviť podmienky na neskoršie otvorenie druhého frontu.
Krátko po Casablance bola vydaná smernica o spolupráci britského Bomber Command na čele so sirom Arthurom Harrisom a americkej 8. leteckej armády, ktorá sa začiatkom roka 1944 stala súčasťou Strategického letectva USA v Európe. Cieľom všetkých týchto opatrení bolo ochromiť nemecké letectvo a nemecký letecký priemysel, čo sa javilo pre úspech operácie Overlord ako kľúčové.
Boli to najmä Američania, ktorí útočili v priebehu roka 1943 na nemecké letecké továrne a zároveň utrpeli ťažké straty. Ich bombardéry totiž nemali adekvátnu stíhaciu ochranu, dolet robustných stíhačiek Republic P-47 Thunderbolt bol aj po namontovaní prídavných palivových nádrží značne obmedzený.
Navyše Nemci už stihli presunúť podstatnú časť svojho stíhacieho letectva na ochranu cieľov v samotnom Nemecku. Denné nálety amerických bombardérov dokonca dostali na istý čas stopku, situácia sa však pre Spojencov zmenila k lepšiemu s príchodom stíhačiek North American P-51 Mustang.
James H. Howard sa stal leteckým esom už počas bojov s Japoncami, ďalšie víťazstvá zaznamenal proti Nemcom. V januári 1945 si vyslúžil Medailu cti (Medal of Honor). (zdroj: wikimedia.org)Veľký týždeň
Tieto stroje vznikli na základe britských požiadaviek a patrili k tým najlepším na oblohe druhej svetovej vojny. Ich hlavnou prednosťou bol dlhý dolet, k významným bonusom patrili rýchlosť a obratnosť.
Piloti Mustangov mohli svojich chránencov sprevádzať hlboko nad nepriateľským územím, vďačné osádky bombardérov prezývali obetavých stíhačov „malí kamaráti“. Že budú mať stíhaciu ochranu počas celého letu, napr. až nad Berlín či ešte ďalej, o tom sa im mohlo dovtedy iba snívať.
Nemecké straty začali výrazne narastať, ich „lovci“ v kokpitoch amerických stíhačiek najprv leteli pred zväzmi bombardérov a potom nad cieľom krúžili ako dravé vtáky. Ak sa nepriatelia objavili, zaútočili na nich ako na korisť. Mustangy Američania prvýkrát nasadili nad Nemeckom 13. decembra 1943 počas náletu na Kiel, v marci 1944 sa objavili nad Berlínom.
Boli to obdivuhodné stroje, písala o nich aj slovenská príručka pre civilnú protileteckú ochranu Bojové lietadlá tejto vojny vydaná v roku 1944: „North American ,Mustang´ – má podľa údajov dobrú stúpavosť. Pre väčší dolet – sprevádzanie bombardovacích zväzov – má upravené pomocné odhadzovacie nádržky prúdnicového tvaru, zavesené pod krídlami.“
Transportné lietadlá Douglas C-47 Skytrain prilietavajú nad Normandiu, pričom za sebou ťahajú klzáky Waco. (zdroj: wikimedia.org)Mustangy na vojnovej oblohe nechýbali ani cez „veľký týždeň“, keď medzi 20. a 25. februárom 1944 útočili formácie bombardérov Boeing B-17 Flying Fortress a Consolidated B-24 Liberator aj na kapacity nemeckého leteckého priemyslu v centrálnej časti Nemecka, kde napr. produkovali stíhačky typu Messerschmitt Bf 109 a Messerschmitt Bf 110.
Denné lety Američanov striedali nočné nálety Britov. Hoci spojenecké straty neboli zanedbateľné a väčším úspechom osádok štvormotorových „pevností“ zabránilo počasie, podarilo sa dosiahnuť tiež druhý cieľ operácie Argument, ako sa „veľký týždeň“ oficiálne nazýval.
Nálety doslova lákali nemeckých stíhačov do boja, približne stovka často skúsených pilotov padla, ako uvádza americký historik Williamson Murray, vôbec najviac od začiatku vojny.
Nad západnou Európou bol hojný ešte jeden typ bombardéra – stredné bombardovacie lietadlá Martin B-26 Marauder americkej 8. či 9. leteckej armády útočili na ciele v stredných vzdialenostiach. Výcvik nových letcov na B-26 sprevádzala značná nehodovosť, lietadlá si vyslúžili nelichotivé prezývky ako „lietajúce rakvy“ či „výrobcovia vdov“, napokon vďaka správnej taktike nasadenia mali jednotky s Maraudermi vo výzbroji iba minimálne straty.
Mechanik montuje na krídlo jedného „liberátora“ britského Coastal Command protiponorkový svetlomet, február 1944. Americký trojlístok
„Veľký týždeň“ však iba začal trend, ktorý v marci a apríli 1944 vrcholil zdecimovaním nemeckého stíhacieho letectva. Murray vo svojej knihe Luftwaffe 1933 – 1945: Stratégia pre porážku uverejnil aj jednu veľavravnú správu Leteckej armády Ríša, ktorá primárne zodpovedala za ochranu nemeckého vzdušného priestoru. Dokazuje, že jeho pánmi sa stávali najmä stíhači v strojoch s bielymi hviezdami na krídlach a trupe.
„Nepriateľské stíhačky opakovane útočili na naše pristávajúce lietadlá, prípadne aj na letiská. Raz samy napodobňovali pristávací manéver našich lietadiel, inokedy využívali moment prekvapenia a približovali sa k letisku rýchlym vodorovným letom veľmi nízko nad zemou. Protilietadlovému delostrelectvu, ktoré ich nedokáže spoľahlivo rozlíšiť od vlastných lietadiel, tieto nepriateľské ciele ľahko uniknú,“ píše sa v dokumente z 24. marca 1944.
Čo mohol dokázať talentovaný pilot, keď „sedlal“ P-51, dokazuje napr. úspech first lieutenanta (nadporučíka) Carla J. Luksica z 8. mája 1944. V priebehu jedinej akcie zostrelil päticu nemeckých stíhačiek, zvyšok munície ešte stihol využiť na zničenie štyroch cisternových železničných vagónov.
Už iba na doplnenie, pýchu amerického stíhacieho letectva nad Európou v rokoch 1944 a 1945 predstavoval trojlístok Mustang – Thunderbolt – Lightning. Tretím typom boli teda diaľkové „dvojtrupové“ stíhačky Lockheed P-38 Lightning.
Lietajúce pevnosti B-17 americkej 8. leteckej armády zhadzujú svoj smrteľný náklad. (zdroj: wikimedia.org)
Civilné obete
V priebehu marca a apríla 1944 Spojenci inovovali svoju taktiku leteckej vojny, blížiaca sa invázia už znamenala absolútnu prioritu. Letectvo sa dostalo pod vrchné velenie spojeneckých expedičných síl na čele s americkým generálom Dwightom D. Eisenhowerom, letecké operácie mal na starosti britský vrchný maršal letectva sir Trafford Leigh-Mallory.
Do 6. júna 1944 uskutočnili Briti a Američania vyše 70 náletov zameraných na železničné ciele vo Francúzsku, v Belgicku a na západe Nemecka – rušňové depá, prekladiská, opravárenské dielne.
Ako zvlášť úspešné a presné sa v tejto fáze leteckej vojny ukázali najmä nočné útoky RAF s relatívne malými vedľajšími škodami. Nemci už na jar 1944 trpeli akútnym nedostatkom lokomotív, cielené útoky výrazne zredukovali počet železničných vozňov. Tieto škody neskôr sťažovali pohyb nemeckých tankov, ktoré sa presúvali na dlhšie vzdialenosti práve po železnici.
I tak sa však spojeneckým letcom nepodarilo zabrániť civilným obetiam – počas náletu na Lille v noci z 9. na 10. apríla 1944 zahynulo 456 civilistov, ďalšiu noc v Gente 428 civilistov. Príkladom naozaj nepodarenej akcie môže byť americký nálet na okupované holandské mesto Nijmegen 22. februára 1944, keď vinou nepresného bombardovania zahynulo najmenej 800 civilistov. Nemci následne šírili medzi Holanďanmi propagandu o „anglo-americkom terore“ a „anglo-amerických pirátoch“, samozrejme, neúspešne.
Zároveň pokračovali ataky na kapacity nemeckého letectva a zaisťovanie vodných trás. Ako ukážkový vošiel do histórie leteckej vojny nálet na leteckú továreň v Toulouse v noci z 5. na 6. apríla 1944. Najprv preleteli nízko nad cieľmi stroje Avro Lancaster zo 617. perute, aby ich svetelne označili pre následne prilietavajúce bombardéry 5. skupiny Bomber Command. Nad Lamanšským prielivom okrem iných jednotiek hliadkovali a hľadali nemecké lode a ponorky aj „liberátory“ 311. československej bombardovacej perute Coastal Command.
„Neustále sme lietali po troch za sebou v jednom kruhu, aby intervaly medzi jednotlivými lietadlami boli presne dvadsať minút. Po desiatich hodinách nás vystriedali ďalšie tri lietadlá,“ uvádzal vo svojich spomienkach rádiotelegrafista a radarový operátor Miroslav Vild.
Britskí vojaci v troskách rozbombardovaného mesta Caen, v júli 1944. (zdroj: wikimedia.org)Pokiaľ ide o počet nalietaných operačných hodín, bol to rekordér spomedzi československých letcov druhej svetovej vojny. Štvormotorové lietadlá americkej konštrukcie B-24 Liberator oceňoval aj pre ich radarovú výbavu, ktorá „objavila aj minimálne vysunutý periskop ponorky“.
Peruť s husitským mottom „Na množstvo nepozerajte“ operovala z veľmi vyťaženého letiska Predannack v Cornwalle, teda na úplnom juhozápadnom cípe Anglicka.
K tomu, ako napokon operácia Overlord prebehla, výrazne prispel ešte jeden muž – dôstojník RAF James Stagg, šéf spojeneckého meteorologického tímu. Vylodenie malo podľa plánu prebehnúť v čase splnu, ideálne keď prichádzal príliv. Pôvodne stanovený 5. jún 1944 sa do dejín ako deň D nezapísal, zabránili tomu oblaky, silný vietor a vysoké vlny. Stagg a jeho ľudia však večer 4. júna 1944 dospeli k záveru, že sa podmienky v noci na 6. júna 1944 zlepšia. Generál Bernard Law Montgomery a generálmajor Walter Badell Smith, náčelník Eisenhowerovho štábu, sa zhodli, že už niet na čo čakať.
Stredné bombardéry typu Martin B-26 Marauder prelietavajú nad Lamanšským prielivom a onedlho zaútočia na nemecké pozície. (zdroj: Warfare History Network)Invázne pruhy
Spojenci nasadili 6. júna 1944 letectvo azda ešte v náročnejších operáciách než dovtedy, pretože ďalším krokom bolo spôsobiť čo najväčšie škody nemeckým obrancom v tyle, ktorí by mohli decimovať rady vyloďujúcich sa vojakov.
Lietadlá mali na krídlach a trupe namaľované jasne viditeľné biele a čierne invázne pruhy, aby sa riziko strát po paľbe vlastných síl znížilo na minimum. Výnimkou boli iba ťažké štvormotorové bombardéry, pretože Luftwaffe používala takéto typy lietadiel len minimálne.
K prvým cieľom spojeneckých bombardérov patrili nemecké pobrežné batérie, následne i batérie ďalej vo vnútrozemí. Už počas prvých ranných hodín prelietavali nad francúzskym pobrežím americké transportné lietadlá Douglas C-47 Skytrain s výsadkármi. „Tváre mali zafarbené kakaom, na členkoch pripevnené nože v pošvách, pri páse samopaly, okolo nich viseli bandalíry a ručné granáty, laná, násady na krompáče, lopaty, gumené člny, no videl som aj zvláštnosti – jeden chlapec si do lietadla zobral noviny,“ referoval korešpondent BBC Robert Barr.
Nad západnou Európou sa stále držala oblačnosť, lietadlá preto museli letieť nebezpečne nízko, a tak sa neraz stali terčom nemeckej protilietadlovej aj guľometnej paľby. Žiaľ, niekedy sa výsadkárom ani nestihol včas otvoriť padák a zahynuli skôr, než sa vôbec stihli zapojiť do bojov. Inokedy dosadli príliš ďaleko od stanovených miest a zostali rozptýlení, v mnohých ďalších prípadoch sa utopili, keďže Nemci úmyselne poškodili hrádze a spôsobili záplavy.
Briti a Kanaďania zase prichádzali na pevninu najmä v klzákoch, už krátko po polnoci takto obsadili v rámci operácie Tonga niektoré strategicky dôležité mosty. Práve klzáky Horsa môžu slúžiť ako príklad jednoduchej, no účelnej konštrukcie. Jej dominantným materiálom bolo drevo a plátno, mali sklápaciu prednú časť a odnímateľnú zadnú časť, kapacitu 30 vojakov. Počas letu boli klzáky zavesené za dopravnými či bombardovacími lietadlami a následne dosadli na zem plachtením. Aby pilot spomalil rýchlosť, musel použiť brzdiaci padák.
Klzáky Horsa sa osvedčili najmä pri transporte ťažších nákladov a techniky, nevhodných na dodávanie vojakom pomocou padákov. Klzáky však v menšej miere nasadili už pred svitaním aj Američania. Nasledovali svojich parašutistov, privážali najmä ťažké zbrane a hoci mali tieto misie iba minimálne straty, jednou z obetí bol zástupca veliteľa 101. výsadkovej divízie brigádny generál Don Pratt.
Celkovo bolo v tejto fáze operácie nasadených 23 000 príslušníkov americkej 82. a 101. výsadkovej divízie a britskej 6. výsadkovej divízie. „Kanál vás zastavil, nás však nie,“ napísali na adresu Nemcov a v zmysle povestného ostrovného humoru na jeden z klzákov chlapi zo 6. divízie.
Ich dielko sa neskôr stalo jedným z najslávnejších citátov z júna 1944. Vďaka rýchlym územným ziskom dokázali Briti už 7. júna 1944 severovýchodne od Bayeux stavať prvé poľné letiská.
Pohľad na osádku bombardéra Martin B-26 Marauder. Dvojmotoroví „záškodníci“ sa na oblohe nad Normandiou a západnou Európou veľmi osvedčili a dnes ich leteckí historici vnímajú najmä v súvislosti s priemernými stratami, menšími než jedno percento. (zdroj: wikimedia.org)Tajfúny nad Európou
Udalosti na vojnovej oblohe svedčia o vysokých kvalitách a kapacitách britského či amerického leteckého priemyslu, dôležitosť svojich lietajúcich spolubojovníkov si muži z pozemných jednotiek dobre uvedomovali.
Ak by sme však mali spomenúť jeden typ lietadla, ktorého prítomnosť znamenala pre nemeckých vojakov vážne problémy a hlboko sa zapísal do podvedomia chlapov v spojeneckých uniformách, mohol by to byť britský stíhací bombardér Hawker Typhoon. Spojenci v Normandii nasadili až 26 perutí týchto jednomiestnych lietadiel, ktoré mohli byť vyzbrojené štvoricou kanónov, bombami, prípadne ôsmimi raketami. Ich piloti nalietavali v nízkych výškach na nemecké obrnené vozidlá a stali sa doslova postrachom nemeckých tankistov.
Poľský vojenský historik Janusz Piekałkiewicz vo svojej knihe Letecká vojna 1939 – 1945 spomínal taktiku charakteristickú práve pre Normandiu – stíhacie bombardéry najprv ničili obrnené vozidlá na špici a konci kolóny, potom kanónmi a raketami likvidovali ďalšie vozidlá.
Zvyšné ciele zasypali lietadlá guľometnou paľbou. Podľa Piekałkiewicza žiadna letecká mocnosť neprekonala v účinnosti boja proti nepriateľom v tylovom priestore západných Spojencov. Len 7. júna 1944 takto jedna nemecká obrnená divízia stratila pri Le Mans vyše 200 vozidiel. Aj periodikum Naše noviny – denník československého vojska vo Veľkej Británii písalo 17. júla 1944 o „stíhačkách Typhoon, preslávených svojimi úspechmi pri útokoch počas nízkych letov a raketovou paľbou“.
Počas ničivých náletov stroje Hawker Typhoon často striedali stíhačky Spitfire, tie nalietavali z malých výšok a ich piloti sústredili streľbu z kanónov a guľometov na ľahšie ciele, napr. nákladné a štábne vozidlá. Dnes však niektorí vojenskí historici upozorňujú, že obraz „Tiffyho“ ako najspoľahlivejšieho ničiteľa tankov je značne prehnaný a patrí k mýtom z Normandie. Napríklad iba 7. augusta 1944 mali piloti v lietadlách Typhoon zničiť okolo 135 nemeckých obrnených vozidiel. V skutočnosti bolo presné mierenie vo veľkej rýchlosti a počas niekoľkých sekúnd veľmi náročné a keď letec potom nad cieľom preletel a unikal, iba ťažko mohol rozpoznať skutočný účinok svojho náletu.
Pilot 175. perute sa na poľnom letisku v Le Fresne-Camilly ponáhľa „osedlať“ svojho „Tiffyho“, teda stíhací bombardér Hawker Typhoon, júl 1944. (zdroj: wikimedia.org)Československý prínos
Pochopiteľne, na vznik „druhého frontu“ Luftwaffe okamžite reagovala, no iba zlomok lietadiel 3. leteckej armády dosiahol pobrežie. V noci zo 6. na 7. júna vzlietli aj ťažké bombardéry Heinkel He 177, aby napadli spojenecké invázne loďstvo. Nad pobrežím ich však napadli letci z austrálskej 456. perute v dvojmotorových stíhačkách De Havilland Mosquito, ktorí zostrelili štyri stroje 177.
Počas ďalších dní sa však situácia zásadne zmenila. Nemci dokázali v oblasti severného Francúzska sústrediť takmer 1000 lietadiel, preto aj na oblohe zúrili ťažké boje. Iba do začiatku júla 1944 absolvovali osádky nemeckých stíhačiek a stíhacích bombardérov viac než 10 000 bojových letov a nárokovali si vyše 400 víťazstiev. Len hauptmann (kapitán) Emil Lang vybojoval v júni 1944 celkovo 15 víťazstiev, 20. júna 1944 mal zdolať v priebehu štyroch minút štyroch pilotov v kokpitoch stíhačiek P-51 Mustang. Nemecké straty však boli ešte vyššie.
Na operácii Overlord sa zúčastnili aj naši letci – Česi a Slováci, príslušníci spomínanej 311. československej bombardovacej perute a 134. československého stíhacieho krídla. Už počas prvých hodín invázie pátrali osádky v strojoch B-24 Liberator nad morom po nemeckých plavidlách. Podľa údajov Vojenského historického ústavu v Bratislave vykonali československí stíhači počas prvého dňa operácie Overlord spolu 144 bojových štartov v súhrnnom čase vyše 281 operačných hodín.
Krátko po poludní 7. júna dosiahli juhozápadne od Rouenu po jednom víťazstve piloti stíhačiek Spitfire flight sergeant (rotný) Jindřich Konvička a flying officer (nadporučík) Vladimír Kopeček z 312. perute, keď poškodili dve stíhačky Focke Wulf Fw 190. Nad Normandiou zažiaril aj najznámejší stíhací pilot slovenského pôvodu a letecké eso – 8. júna 1944 flying officer Otto Smik z 310. československej stíhacej perute v stíhačke SpitfireLF.Mk.IXC poslal k zemi jeden z Focke-Wulfov Fw 190 útočiacich na britských vojakov na pláži Sword.
Je pravdepodobné, že na stretnutie so Smikom doplatil životom oberleutnant (nadporučík) Eugen-Ludwig Zweigard, hviezda z východného frontu a známy ničiteľ bombardérov, vtedy so 69 víťazstvami na konte. V ten deň si československí letci celkovo počas jednej hliadky pripísali sedem víťazstiev. Vzácne double zaznamenal Smik večer 17. júna 1944 počas hliadkového letu nad oblasťou normandského Caen. Zostrelil totiž ďalšie dve 190-ky, jednu však v spolupráci s flying officerom Františkom Vindišom.
Vojnová bilancia Otta Smika bola pozoruhodná – jedenásť zostrelených nemeckých lietadiel, ďalšie pravdepodobne zostrelené, tri poškodené a tri zničené strely V-1, navyše úspešne útočil aj na pozemné ciele. Smik lietal aj nad Normandiou. (zdroj: wikimedia.org)Žiaľ, ako si československí letci pripisovali víťazstvá a úspechy, tak sa v čase zaberania Normandie počítali aj ich straty. Už 7. júna 1944 zahynul pri havárii bezprostredne po štarte v kokpite svojej stíhačky Spitfire flight sergeant Miroslav Moravec z 310. perute, ktorá v ten deň chránila vyloďujúcich sa vojakov. Naopak flight sergeant Vilém Nosek z 312. perute zahynul 11. júna 1944 počas pristávania po operačnom lete vo veľmi zlom počasí v stroji rovnakého typu.
Nočný let nad Francúzskom sa stal 21. júna 1944 osudný osádke jedného zo strojov De Havilland Mosquito v zložení pilot squadron leader (major) Josef Stránský a navigátor flying officer František Bouda z 21. perute. Nemecká protilietadlová obrana zostrelila 29. júna 1944 nad oblasťou mesta Caen stíhačku Spitfire pilotovanú sergeantom (čatárom) Jiřím Bauerom z 310. perute, ktorý útočil na nepriateľské vozidlá. Kontakt s nepriateľom i havárie stáli v priebehu nasledujúcich mesiacov životy ďalších a ďalších českých a slovenských letcov.
Nové problémy
Podľa niektorých údajov iba 6. júna 1944 uskutočnili spojenecké lietadlá približne 14 000 letov a zvrhli viac než 10 000 ton bômb. Takmer 3500 ťažkých bombardérov, vyše 1600 stredných a ľahkých bombardovacích lietadiel, asi 5400 stíhačiek a viac než 2300 dopravných lietadiel a klzákov tvorilo až nepredstaviteľnú okrídlenú masu.
Prirodzene, nálety na nemecké letiská, dopravné komunikácie či zoskupenia vojsk a motorizované kolóny pokračovali aj po dni D. „Napriek zvýšenej činnosti Luftwaffe nad francúzskym pobrežím aj naďalej ovládajú Spojenci priestor nad celou oblasťou operácie. Aj dnes bol pomer síl medzi Spojencami a Luftwaffe asi 200:1... Nemecké oddiely nemôžu vykonávať žiadny väčší pohyb bez toho, aby neboli objavení a napadnutí spojeneckými letcami,“ informovalo 7. júna 1944 v optimistickom duchu, a to napriek nie príliš vhodnému počasiu, britské ministerstvo letectva.
Nová situácia so sebou prinášala nové problémy. Americký generál Omar Bradley po vojne priznal, že sa čoskoro ukázala nedostatočná pripravenosť na kooperáciu pozemných a leteckých síl.
Neraz sa obeťami spojeneckých náletov stali vlastní vojaci, ešte častejšie a vo vyšších počtoch civilisti. Napríklad v noci zo 7. na 8. júla 1944 zhodili osádky viac než 450 bombardérov Avro Lancaster a Handley Page Halifax okolo 2000 bômb na historické mesto Caen. Keďže sa letci obávali zásahov vlastných jednotiek, bomby dopadali ďaleko od prednej línie a kým nemeckí obrancovia mali iba malé straty, severná časť mesta sa zmenila na ruiny. Paradoxne, neskôr tieto hromady trosiek sťažovali spojeneckým vojakom v oblasti mesta Caen pohyb.
Obrovské škody, materiálne aj ľudské, si vyžiadali opakované nálety bombardérov RAF na prístav Le Havre – predtým, ako pozemné sily zaútočili na mesto, stroje Lancaster a Halifax zvrhli takmer 10 000 ton bômb. Približne 2000 francúzskych civilistov sa však vytúženého oslobodenia už nedožilo. Najnovšie predpoklady historikov uvádzajú najmenej 20 000 civilných obetí spojeneckých náletov v Normandii po 6. júni 1944.
Protiletecká obrana práve zasiahla americký Douglas A-20 Havoc 9. leteckej armády, dvaja letci skončili v zajatí, dvaja zahynuli, máj 1944. (zdroj: wikimedia.org)Mesačná krajina
Na druhej strane veľký úspech zaznamenala koncom júla 1944 tzv. operácia Cobra, ktorá najmä vďaka totálnemu nasadeniu letectva skončila prelomením nemeckých pozícií.
Ťažké a stredné bombardéry i stíhacie bombardéry vytvorili na zemi „peklo a mesačnú krajinu, valili sa ako na bežiacom páse a nemeckí vojaci hynuli, boli ranení, otupení alebo zošalení,“ ako sa počas povojnového výsluchu vyjadril veliteľ obrnenej divízie Panzer Lehr generalleutnant (generálporučík) Fritz Bayerlin. Účinná spolupráca pozemných síl a bombardérov predznamenala vývoj ďalších bojov nielen v západnej Európe, ale aj neskôr v Kórei či vo Vietname.
Druhú svetovú vojnu nevyhrali iba piloti v rýchlych a obratných stíhačkách či osádky štvormotorových lietajúcich pevností. V jednom z nemeckých hlásení sa napr. píše o „pomalých delostreleckých pozorovacích lietadlách, ktoré prelietavali nad nemeckými pozíciami a presne a neomylne navádzali paľbu delostrelcov“. Takto sa osvedčili napr. spojovacie hornoplošníky s pevným podvozkom Auster Mk.IV.
O tom, akú nezastupiteľnú úlohu malo spojenecké letectvo počas vylodenia a najmä pred 6. júnom 1944, napokon svedčia dva výroky tých najpovolanejších. „Som presvedčený, že bez vášho letectva by invázia nebola úspešná,“ vyjadril sa Adolf Galland, veliteľ nemeckého stíhacieho letectva a kritik vrchného veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa, ktorý bol preto neskôr degradovaný a lietal s prúdovými Messerschmittmi Me 262. Mal pravdu.
V podobnom duchu uvažoval vo svojom článku O invázii a víťazstve, ktorý v roku 1947 uverejnil časopis Naše vojsko, niekdajší hlavný veliteľ spojeneckých expedičných síl Dwight D. Eisenhower: „Bez drvivého ovládnutia vzduchu, ktoré sme vtedy dosiahli, by bol náš útok na pevninu krajne hazardný, ak nie nemožný.“
PhDr. Juraj Čevenka – vyštudoval históriu na FiF Trnavskej univerzity, pracuje ako novinár. Zaoberá sa predovšetkým problematikou prvej svetovej vojny, najmä rakúsko-uhorského letectva. Na túto tému napísal viacero kníh, ako aj odborných a popularizačných článkov.
