Spojené štáty americké ako jedna z najstarších demokracií na svete má na európske pomery komplikovanú formu volieb šéfa exekutívnej moci, teda prezidenta. V aktuálnom volebnom roku opätovného súboja Bidena s Trumpom sa pozrime na genézu a históriu volieb momentálne najmocnejšieho muža na zemeguli.
Americkí otcovia zakladatelia, signatári slávnej Deklarácie nezávislosti, prijatej 4. júla 1776 vo Filadelfii, mali pred sebou po prijatí Parížskeho mieru, ktorým sa vojna o nezávislosť v roku 1783 víťazne skončila, ťažkú úlohu.
Pôvodných 13 kolónií a teraz už štátov, siahajúcich od Massachusetts na severe po Georgiu na juhu, malo rôzne predstavy o nasledujúcom vývoji. Možnosti politického usporiadania siahali od ponechania konfederácie až po utvorenie federácie.
Deklarácia nezávislosti Spojených štátov amerických. Jej autormi a signatármi boli aj viacerí budúci americkí prezidenti. (zdroj: wikimedia.org)Ešte v roku 1781 boli po prijatí Kongresom a ratifikácii všetkými štátmi zavedené Články konfederácie (Articles of Confederation), ktoré ponechávali väčšinu právomocí jednotlivým štátom.
Vznikla slabá federálna vláda, ktorá však mala len právomoci, ktoré predtým patrili kráľovi a parlamentu v Londýne.
Po skončení vojny prebiehali spory medzi veteránmi, požadujúcimi silnejšiu centrálnu vládu (pravidelná armáda bola v tomto období v podstate rozpustená), a zástancami práv štátov. Situáciu nakoniec vyriešilo Ústavodarné zhromaždenie (Constitutional Convention), ktoré zasadalo vo Filadelfii v máji až septembri roku 1787.
Prvý prezident USA George Washington so svojím inauguračným prejavom pred členmi Kongresu v mestskej hale v New Yorku. (zdroj: Flickr/Library of Congress)Zhromaždeniu predsedal sám hrdina vojny za nezávislosť George Washington a prijalo ústavu, pôvodne so siedmimi článkami.
Na jej základe sa z USA stala federácia s rozdelením moci na legislatívnu (Kongres zložený z dvoch komôr: Senátu a Snemovne reprezentantov), exekutívnu (prezident a jeho vláda) a zákonodarnú (Najvyšší súd).
Už v priebehu zhromaždenia bolo jasné, že prvým prezidentom nemôže byť nikto iný ako George Washington, preto mu boli niektoré právomoci takpovediac ušité na mieru.
Metóda volieb prezidenta sa v USA za vyše 200 rokov prakticky nezmenila. Pozrime sa teda najprv na to, ako sa vlastne v Spojených štátoch prezident volí.
Ako zvoliť prezidenta
Na úvod - americký prezident disponuje rozsiahlymi právomocami, ktoré na Slovensku zastáva zväčša predseda vlády, niektoré patria u nás tiež prezidentovi. Je hlavou štátu aj vlády (v ktorej sú kľúčoví ministri zahraničia (secretary of state), financií (secretary of treasure) a obrany (secretary of defence) a vrchným veliteľom ozbrojených síl. V kontraste s jeho obrovskou mocou plat prezidenta činí na americké pomery relatívne skromných 400 000 dolárov ročne.
Prezidenta USA volia každé štyri roky prvý utorok v novembri občania, ktorí sa na voľby (s výnimkou štátu Severná Dakota) musia registrovať. Nejde však o priame voľby.
Voliči v každom štáte volia tzv. voliteľov (electors), ktorých počet sa rovná zastúpeniu ich štátu v Kongrese. Napríklad málo ľudnatá Aljaška, ktorá má dvoch zástupcov v Senáte (tak ako každý z 50 amerických štátov) a jedného v Snemovni reprezentantov, tak má spolu troch voliteľov.
Prvý prezident USA George Washington, portrét od Gilberta Stuarta Williamstowna. (zdroj: wikimedia.org)Najľudnatejšia Kalifornia má tiež dvoch senátorov, ale 52 poslancov v Snemovni reprezentantov, a tak má spolu 54 voliteľov. Volitelia sú zaviazaní hlasovať tak, ako im voliči v štáte určia, viackrát sa však stalo, že niektorí zradili a volili iného kandidáta, čím sa z nich stali tzv. faithless electors.
Prezidentské voľby vyhrá kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu voliteľov, napríklad vo voľbách, ktoré čakajú USA tento november, je to minimálne 270 z 538 voliteľov.
Ak sa opýtame na dôvod, prečo jednoducho nevyhrá kandidát, ktorý dostane viac hlasov (ako napríklad na Slovensku či vo Francúzsku), zistíme, že systém voliteľov zaviedli tvorcovia ústavy preto, lebo sa obávali možnosti, že prostí občania môžu pri zlej konštelácii okolností zvoliť nekompetentného, možno až nebezpečného kandidáta.
Volitelia tak mali (a stále majú) slúžiť ako poistka, aby sa prezidentom nestal človek, ktorý by mohol krajinu ohroziť.
