Dobrý deň, pán prezident!

Masaryk bol zakladateľom československého štátu a jeho vedúcou osobnosťou. Pred vojnou pôsobil ako profesor filozofie a sociológie, bol verejne angažovaným intelektuálom a vyvíjal aj politickú činnosť v rámci svojej pokrokovej strany. Bol poslancom Ríšskej rady, rakúskeho parlamentu.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny opustil Rakúsko-Uhorsko a v rámci zahraničného odboja pracoval na rozbití monarchie a na vzniku Československa. V tomto období nadviazal dôležité kontakty a osobné vzťahy s poprednými svetovými politikmi.

Keď vojna vypukla, mal Masaryk šesťdesiatštyri rokov a keď sa stal prezidentom, tak mal už šesťdesiatosem. Vo veku, keď sa ľudia už skôr orientujú na odpočinok, Masaryk mal svoje hlavné dielo ešte len pred sebou.

Svojimi aktivitami v zahraničí mal rozhodujúci podiel na vzniku nového štátu – Československa. Môžeme ho právom pokladať za hlavného otca zakladateľa našej prvej národnej štátnosti.

Samozrejme, toto dielo nemohol vykonať sám a rozhodujúci bol aj výsledok prvej svetovej vojny a postoj svetových veľmocí. Vojna skončila porážkou Rakúsko-Uhorska, čo bol základný a nevyhnutý predpoklad úspešnosti Masarykovej zahraničnej odbojovej činnosti a snahy založiť československý štát.

Samotná porážka však nestačila. Víťazné mocnosti, predovšetkým Spojené štáty americké, Francúzsko a Veľká Británia sa museli stotožniť s predstavou rozpadu porazeného Rakúsko-Uhorska. To znamená, že Masaryk, ale aj jeho najbližší spolupracovníci Edvard Beneš, Milan Rastislav Štefánik, ale aj mnohí ďalší, museli vynaložiť veľké úsilie presvedčiť predstaviteľov víťazných veľmocí o nevyhnutnosti rozpadu Rakúsko-Uhorska.

To sa im nakoniec aj podarilo a československý štát sa na jeseň roku 1918 stal realitou.

Automobil, v ktorom sedí T. G. Masaryk, sprevádzajú ulicami Prahy počas jeho návratu do hlavného mesta novej Československej republiky legionári. (zdroj: TASR/ČSTK)

Zvolený v neprítomnosti

Bolo prirodzené a tiež najpravdepodobnejšie, že prezidentom novovzniknutej republiky sa stal práve Masaryk. Zaujímavosťou je, že hlavou štátu sa stal v situácii, keď sa fyzicky nenachádzal na území novozaloženého Československa.

Československá republika oficiálne vznikla 28. októbra 1918, keď v Prahe Národný výbor vyhlásil československý štát. Približne o dva týždne neskôr, 14. novembra, Národný výbor zvolal ustanovujúcu schôdzu Revolučného národného zhromaždenia. Tento novovzniknutý zákonodarný orgán na svojom prvom zasadnutí zvolil za prezidenta republiky T. G. Masaryka. Takisto bola zvolená aj prvá vláda, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář.

Správa o menovaní do funkcie prezidenta zastihla Masaryka v Spojených štátoch amerických. Dozvedel sa ju o dva dni neskôr, keď ešte predtým stihol navštíviť prezidenta Wilsona a po presune z Washingtonu do New Yorku nastúpil na cestu do Európy.

Po príchode na starý kontinent rokoval s najvyššími predstaviteľmi Veľkej Británie, Francúzska a Talianska. Odtiaľ cestoval vlakom do Československa, ktorého hranice prekročil 20. decembra a na ďalší deň, 21. decembra, dorazil do Prahy. Ešte v ten deň zložil ústavný sľub na slávnostnej schôdzi Národného zhromaždenia.

Jedna z oficiálnych snímok T. G. Masaryka zachytáva prezidenta počas jeho obľúbenej vychádzky na koni. (zdroj: TASR/Cích – ZAS)

Autorita naprieč straníckym spektrom

Jeho zakladateľský počin a prirodzená autorita znamenali, že bol vedúcou osobnosťou nového československého štátu a natrvalo ovplyvnil jeho charakter. Ako teoretik a propagátor demokracie sa rozhodujúcou mierou pričinil o demokratický charakter prvej Československej republiky.

Masarykovi prívrženci a spolupracovníci nevytvorili vlastnú politickú stranu, ale rozptýlili sa do rôznych politických strán podľa svojich politických preferencií. V rámci týchto rôznych strán sa snažili presadiť Masarykove idey a vytvorili tak základ skupiny tzv. Hradu. Masaryk zohral pri tvorbe tejto skupiny vedúcu úlohu, keď sám aktívne spolupracoval s rôznymi politickými stranami.

Najbližšie mal Masaryk k ľavicovým stranám, s ktorými úzko spolupracoval. Jeho vzťah k sociálnej demokracii pramenil ešte v predvojnovom období a po vzniku republiky pred ňou stáli nové úlohy. Predovšetkým opustila predvojnovú opozičnú pozíciu a stala sa pevnou súčasťou vládnej politiky. To znamenalo, že musela začať tvoriť konštruktívnu politiku, ale zároveň stála aj pred nebezpečnou výzvou v podobe silnejúceho komunistického hnutia, ktoré ju oslabovalo.

Masaryk sa stal politickým radcom československej sociálnej demokracie. Pod Masarykovým ideovým vedením definitívne opustila marxistickú teóriu revolúcie a presadzovala nutnosť evolučného vývoja.

V roku 1927 sa Masaryk aktívne podieľal aj na vypracovaní programu strany. Československá sociálna demokracia patrila k pevným článkom a obhajcom demokratického a ústavného vývoja.

Aktívne Masaryk spolupracoval aj s Československou národnosocialistickou stranou. Táto ľavicová strana mala voličstvo predovšetkým medzi úradníkmi, remeselníkmi, živnostníkmi, teda najmä medzi strednou vrstvou. Medzi jej pridružené organizácie patrila napríklad Československá obec legionárska.

Strana budovala vlasteneckú a oslobodeneckú tradíciu. Jej najznámejším predstaviteľom bol Edvard Beneš, ktorý do strany vstúpil na Masarykovu radu v roku 1923. Beneš sa aktívne podieľal na vypracovaní programu strany a významne prispel k tomu, že národnosocialistická strana bola dôležitou súčasťou a oporou hradnej politiky.

Svojich prívržencov mal Masaryk aj v pravicovej národnodemokratickej strane. Medzi jej zakladajúcimi členmi boli aj bývalí kolegovia z Masarykovej predvojnovej pokrokovej strany. Táto skupina pokračovala v kontaktoch s Masarykom a snažila sa podporovať jeho vplyv v strane.

Kritikom Masaryka býval líder národných demokratov Karel Kramář (zdroj: wikimedia.org)

V národnej demokracii bol však silnejší druhý prúd okolo predsedu Karla Kramářa. Ten mal vedenie strany pevne vo svojich rukách a stál proti Masarykovi v politickej, ale môžeme povedať aj v ľudskej opozícii.

Karel Kramář bol politickým aj osobným odporcom Masaryka a reprezentoval vyhranený nacionálny prúd českej politiky. Pred vznikom republiky Kramář presadzoval orientáciu na Rusko a v jeho predstavách mal mať nový československý štát monarchistický charakter.

Na druhej strane mal však Masaryk výraznú oporu v Antonínovi Švehlovi, vedúcej osobnosti agrárnej strany. Táto strana sa orientovala predovšetkým na voličstvo z radov poľnohospodárov - z veľkostatkárov, ako aj z maloroľníkov.

Silný vplyv mala aj na Slovensku. Ďalšou výraznou postavou tejto strany bol Milan Hodža, ktorý sa v roku 1935 ako prvý Slovák stal predsedom vlády.

Aj Švehla zastával okrem funkcie ministra vnútra trikrát premiérsky post. Hoci Švehlovi chýbalo formálne vzdelanie, bol vyučeným pekárom, oplýval prirodzenou inteligenciou a váhou svojej autority a schopnosťami bol výraznou politickou osobnosťou, obratným politikom, ktorý prispieval k upokojovaniu politickej scény. V osobnosti Antonína Švehlu nachádzal Masaryk svoju oporu aj podporu.

Do pätice najvýznamnejších politických strán patrila ešte Československá strana lidová. Na jej čele bol katolícky kňaz a politik Jan Šrámek. Lidovci boli aktívnymi stúpencami československého štátu, uskutočňovali politiku lojálnu k republike a podporovali jej demokratické zriadenie. Na druhej strane však presadzovali aj záujmy katolíckej cirkvi.

Po vzniku republiky panoval v politických kruhoch silný antiklerikalizmus, ktorý pramenil z predchádzajúceho úzkeho spojenia rakúskeho cisárskeho dvora s katolíckou cirkvou a jej ideologického vplyvu na spoločnosť. Masaryk sám bol odporcom tohto vplyvu a z tohto dôvodu spolupráca medzi ním a lidovou stranou nebola spočiatku ideálna.

Spory medzi Šrámkom a Masarykom existovali ešte pred vojnou. Dôležitú úlohu tu však zohral Edvard Beneš, ktorý svojou pragmatickou politikou spolupráce s Vatikánom získal pre Masaryka podporu lidovej strany.

Masaryk sa nevyhýbal bežným ľuďom, naopak, snažil sa priblížiť aj slovenskej mentalite. Na fotografii v rozhovore so slovenskými vápenkármi. (zdroj: Profimedia/ČTK )

Prezident proti demagogickým hnutiam

Masaryk aktívne vstupoval do politického procesu prvej republiky a aktívne vstupoval aj do politiky jednotlivých strán. Pôsobil ako integrujúca osobnosť, čo bolo v prostredí mladej republiky, ktorá prechádzala zložitým vnútropolitickým vývojom, mimoriadne dôležité.

Významnú úlohu zohral aj pri potlačovaní antidemokratických hnutí a nebezpečných ideológií, ktoré ohrozovali mladý štát. Išlo predovšetkým o fašistické a komunistické hnutie.

Často, najmä v začiatkoch republiky, vystupoval Masaryk proti boľševizmu. Ruský komunizmus totiž ohrozoval mladú republiku, či už to bolo prostredníctvom vojenských výpadov Maďarskej republiky rád, alebo šírenia revolučných boľševických myšlienok cez rôznych agitátorov.

Masaryk bol výborným znalcom Ruska, jeho dejín, kultúry, literatúry a filozofie. Rovnako bol aj znalcom marxizmu. Svedčia o tom jeho diela, trojzväzkové Rusko a Evropa a dvojzväzkové Otázka sociální, ale aj mnohé články a štúdie.

Jednou z prvých úloh, ktoré Československo realizovalo po svojom vzniku, boli sociálne reformy, či už to bol osemhodinový pracovný čas, sociálne a zdravotné poistenie a mnohé ďalšie a Masaryk bol ich silným podporovateľom.

V týchto súvislostiach Masaryk opakovane odmietal ruský boľševizmus a zdôrazňoval, že Leninova taktika nepripomína Marxa, ale Ivana Hrozného a boľševizmus označoval za revolučný anarchizmus a nechápal ho ako realizáciu socializmu. Masaryk zastával názor, že v Československu sa ruské násilnícke a vulgárne metódy neujmú.

Varoval pred orientáciou na Rusko a pred rusofilskou politikou. Masaryk vychádzal z presvedčenia, že oveľa dôležitejšie a náročnejšie ako demokraciu založiť, je budovať ju a zachovať pre budúce generácie.

Štyrikrát zvolený do úradu

Na konci februára roku 1920 (29. februára) prijalo Národné zhromaždenie Ústavu ČSR. Na jej základe boli vypísané parlamentné voľby a na konci mája sa konali aj voľby prezidenta. Masaryk bol zvolený za prezidenta druhý raz, pričom jeho protikandidátom bol katolícky kňaz a profesor August Naegle, kandidát nemeckých strán. Masaryk sa po jednoznačnom víťazstve ujal prezidentskej funkcie na ďalších sedem rokov.

Masaryk bol veľkým kritikom katolíckej cirkvi, jej praxe, ako aj ideológie. V priebehu roku 1925 nastal veľký spor medzi Československom a katolíckou cirkvou.

Výročie upálenia Jána Husa katolíckou cirkvou 6. júla 1925 sa prvýkrát slávilo ako štátny sviatok. V čele osláv stáli prezident Masaryk a predseda vlády Švehla. Masaryk nechal na Hrade vyvesiť husitskú zástavu. Vatikán proti týmto udalostiam protestoval a dokonca odvolal svojho vyslanca z Prahy.

Tento čin Vatikán odôvodnil tým, že Husove oslavy a kroky vlády v tejto súvislosti urážajú katolícku cirkev. V skutočnosti však katolíckej cirkvi tento z jej strany umelo vyvolaný spor prišiel veľmi vhod, pretože chcela posilniť svoje pozície v novom československom štáte.

Túto kauzu nakoniec vyriešil svojím diplomatickým umom až Edvard Beneš. Došlo k podpisu medzištátnej dohody medzi ČSR a Vatikánom a vatikánsky diplomatický zástupca sa vrátil do Prahy.

Voľby do Národného zhromaždenia v máji v roku 1935. Zverejnenie výsledkov sprevádzali zakaždým silné emócie. Napriek turbulentnému politickému životu počas existencie prvej ČSR to bola práve politika Hradu, ktorá dokázala zlaďovať stanoviská najdôležitejších politických strán a priniesť krajine stabilitu. (zdroj: Profimedia/ČTK)

V roku 1927, keď sa blížili ďalšie prezidentské voľby, Masaryk vážne uvažoval nad tým, že by už ďalej nekandidoval. Mal však zároveň silný záujem na tom, aby sa Československo vyvíjalo ďalej tým smerom, pre ktorý pracoval počas vojny a potom neskôr v najvyššej štátnej funkcii.

Za hlavného možného kandidáta a nástupcu v tej dobe považoval Antonína Švehlu. Na druhej strane však Švehla takúto funkciu odmietal a prial si za prezidenta naďalej Masaryka.

Ďalším možným kandidátom mohol byť Kramář, ktorého presadzovali niektoré kruhy naviazané na Národnú demokraciu, ale aj ten túto myšlienku zásadne odmietal, a to aj zo zdravotných dôvodov, pre ktoré uvažoval aj o odchode z politiky.

Nakoniec Masaryk kandidoval, pričom Švehla sa pre neho snažil v Národnom zhromaždení získať čo najväčšiu podporu. To sa mu aj podarilo a Masaryk bol zvolený v prvom kole počtom 274 hlasom z 434 prítomných poslancov a senátorov. Jeho protikandidátom bol Václav Šturc, nominant komunistickej strany.

Masaryka nepodporili národní demokrati, slovenskí ľudáci a niektorí nemeckí nacionalistickí poslanci.

K určitej úprave politického kurzu v ČSR došlo v súvislosti s nástupom vlád Jana Malypetra v októbri 1932. Do značnej miery vychádzali z programovej línie sociálnej demokracie z roku 1928, na príprave ktorej sa značne podieľal Masaryk, a programu národných socialistov, ktorý do veľkej miery vypracoval Beneš.

Malypetrova vláda začala prijatím príslušných zákonov okrem iného uskutočňovať opatrenia na ochranu republiky a jej demokratického zriadenia. Boli trestne stíhaní niektorí nemeckí poslanci napojení na nacizmus, vláda zakročila aj proti aktivitám slovenských ľudákov - najmä po pribinovských oslavách v Nitre v septembri 1933. V lete 1934 zakročila aj proti komunistickej strane.

V takejto napätej vnútroštátnej atmosfére sa konali prezidentské voľby v máji 1934. Komunisti postavili svojho kandidáta Klementa Gottwalda a vykrikovali heslo „Ne Masaryk, ale Lenin“. Počas volebného aktu sa komunistickí poslanci dokonca snažili fyzicky narušovať priebeh volieb, až museli byť vyvedení zo sály.

Po voľbe boli na štyroch poslancov vrátane Klementa Gottwalda vydané zatykače. Aby sa vyhli súdnemu procesu, ušli do Sovietskeho zväzu.

Masaryk v týchto voľbách získal historicky najviac hlasov; z 480 odovzdaných hlasovacích lístkov získal 327. Nevolili ho komunisti, ľudáci a slovenský nacionalista a sympatizant talianskeho fašizmu, predseda Slovenskej národnej strany Martin Rázus.

Socha T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom v Bratislave počas osláv storočnice vzniku Československej republiky (zdroj: Zdroj: TASR – Jakub Kotian)

Kto po Masarykovi?

Masaryk však na tom nebol zdravotne dobre. V decembri 1933 zomrel Švehla. Jeho skromný pohreb sa konal v treskúcom mraze, čo Masarykovi nepridalo na zdraví. Navyše Masaryk už mal osemdesiatštyri rokov, keď bol štvrtýkrát zvolený za prezidenta. Preto sa už čoskoro rozhodol abdikovať.

Na konci novembra 1935 Masaryk oznámil predsedovi vlády Milanovi Hodžovi svoje rozhodnutie vzdať sa prezidentského úradu. Za svojho nástupcu navrhol Edvarda Beneša, ktorý bol v decembri 1935 zvolený za prezidenta.

Masaryk ešte skoro dva roky sledoval verejné dianie a Beneš sa s ním pravidelne radil. Masaryk zomrel necelé dva roky po svojej abdikácii, 14. septembra 1937.

Odišiel štátnik svetového formátu, presvedčený demokrat, humanista, ktorý politiku chápal predovšetkým ako mravnú otázku. Pohrebný obrad vykonal kazateľ jednoty českobratskej František Urbánek, Masarykov priateľ, ktorý už skôr pochovával aj jeho ženu Charlottu a syna Herberta.

Žiaľ, politika appeasementu, teda politika ustupovania násilníckym diktátorom, slávila svoj úspech faktickým zničením Československa na jeseň roku 1938. Prvá Československá republika tak prežila svojho zakladateľa a vedúcu osobnosť len o rok.