Veľká hospodárska kríza prebiehajúca v celom svete v rokoch 1929 – 1933 predstavuje dodnes najväčšiu hospodársku tragédiu novodobých dejín. Počas svojho trvania spôsobila rapídny pokles hospodárskej produkcie, masovú nezamestnanosť, chudobu a devastáciu ľudských hodnôt. V konečnom dôsledku výrazným podielom prispela k radikalizácii spoločnosti, odkiaľ nebolo ďaleko k nástupu nedemokratických a diktátorských režimov a ďalším, ešte tragickejším udalostiam...
Za začiatok krízy je vo všeobecnosti považovaný štvrtok 24. októbra 1929, označovaný aj ako čierny štvrtok.
V tento deň sa na burze cenných papierov v New Yorku v dôsledku neregulovaného hospodárskeho vývoja z predchádzajúcich období dramaticky prepadla cena akcií najvýznamnejších amerických podnikov.
Krach burzy v New Yorku v roku 1929. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Mnoho ľudí, ktorí mali svoje úspory uložené v akciách, skončilo razom na mizine. Kríza už na začiatku otriasla celým ekonomickým systémom USA. Po krachu na burze nasledovala vlna bankrotov a prudký hospodársky prepad. Len do konca roka 1929 v USA skrachovalo 600 bánk.
Z USA sa kríza prakticky okamžite presunula do Európy a ďalších oblastí sveta, kde prerástla do zatiaľ najťažšej hospodárskej depresie s nevídanými prejavmi a následkami.
Ešte v posledných mesiacoch roku 1929 v Európe krízu medzi prvými pocítili štáty najužšie prepojené s americkým hospodárstvom − Kanada, Rakúsko, Veľká Británia, Belgicko a obzvlášť Nemecko.
Hospodárska katastrofa prichádza
V nasledujúcom roku 1930 kríza zasiahla i ďalšie európske štáty vrátane Československa, ktoré napokon patrilo k najviac postihnutým. Nástup krízy tu bol pritom pomerne nenápadný.
Prvé príznaky krízového vývoja sa objavili v závere roku 1929 v exportne zameraných odvetviach priemyslu orientovaných na západoeurópske trhy, akými boli napríklad magnezitový priemysel, smaltovne, textilná a garbiarska výroba, cukrovarníctvo a ďalšie.
Deti z chudobných rodín v období krízy. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Aj napriek začínajúcemu negatívnemu vývoju priemysel v uvedenom roku dosiahol najmä vďaka dobre rozbehnutej ekonomike ešte kladné hospodárske výsledky na úrovni minulého roku.
Kríza u nás naplno prepukla až v nasledujúcom roku. V prvej polovici roku 1930 ešte situácia vôbec nevyzerala nepriaznivo a viacero ekonómov ju vyhodnotilo ako prechodný a dočasný pokles. Skutočný stav správne analyzovalo iba zopár odborníkov.
Napriek optimistickým prognózam ekonomické štatistiky hlásili pokračujúci hospodársky prepad vo všetkých podstatných ukazovateľoch i v druhej polovici roku 1930, v ktorého závere kríza nabrala prudký spád a prenikla do takmer všetkých odvetví priemyslu. Vtedy už nikto nepochyboval o tom, že hospodárstvo vstupuje do ťažkej doby.
Hlinkova slovenská ľudová strana začala po získaní moci s likvidáciou demokratických princípov Čítajte Na Slovensku kríza postihla všetky hospodárske odvetvia, pravdaže, nie v rovnakej miere a intenzite. Jej vplyv najviac pocítilo baníctvo. Napríklad ťažba železnej rudy poklesla približne o 80 %, mangánovej rudy až o 90 % a ťažba medenej rudy sa dokonca zastavila úplne.
K silne zasiahnutým odvetviam patrilo taktiež drevárstvo. Oproti tomu, viac-menej iba okrajovo, znížením odbytu a poklesom cien sa kríza dotkla zmodernizovaného papierenského priemyslu a výroby celulózy. Zanedbateľný pokles produkcie počas krízy zaznamenala tiež výroba a distribúcia elektrickej energie.
Krach na Kysuciach
Z vnútroštátneho hľadiska bol slovenský priemysel krízou postihnutý o niečo menej než priemysel českých krajín. Celkovo však Slovensko zasiahli dosahy krízy tvrdšie.
Obzvlášť to platilo v chudobných a hospodársky nerozvinutých regiónoch. K ukážkovým prípadom ťažkých dosahov krízy na zaostalejšie oblasti Slovenska patria Kysuce, ktoré v medzivojnovom období tvorili okresy Čadca a Kysucké Nové Mesto. Na tento chudobný a nerozvinutý región kríza zaútočila hneď na niekoľkých frontoch.
Už na začiatku jednu z najtvrdších rán miestnym obyvateľom zasadila mimoriadne silná depresia v drevárstve. Drevársky priemysel, na Kysuciach reprezentovaný najmä sieťou píl, kríza postihla veľmi silne a intenzívne.
Problémy sa tu objavili už v prvej polovici roku 1930 po prudkom znížení odbytu. Ceny drevárskych produktov už od začiatku roku neustále klesali. V období rokov 1929 – 1933 poklesli až o 60 – 70 % a miera vývozu asi o 50 %. Výroba sa za daných podmienok stávala nerentabilnou. Píly situácia nútila obmedzovať výrobu a prepúšťať nadbytočných zamestnancov. Úpadok v tomto odvetví zašiel až tak ďaleko, že v roku 1933 pracovala na Slovensku iba polovica píl.
Skrachovaná továreň v období hospodárskej krízy. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Nepriaznivý vývoj neobišiel ani podniky na Kysuciach. Jeden z najväčších drevárskych závodov, píla v Oščadnici, patriaca Spoločnosti pre zužitkovanie dreva, výrobu najskôr obmedzila na tri dni v týždni, no neskôr už bola nútená prepúšťať. Koncom roka 1932 ostali bez práce všetci zamestnanci. Bankrot museli vyhlásiť aj ďalšie veľké kysucké drevárske podniky.
Napríklad Starobystrický lesný podnik, vlastniaci v Čadci parnú pílu, ktorý bol najvýznamnejším zamestnávateľom, dokonca k 16. 10. 1932 vykazoval dlh 10 147 536 Kč. Koncom roka preto upadol do konkurzu a o prácu prišlo všetkých vyše 300 zamestnancov.
Rovnako skončila aj ďalšia veľká čadčianska píla bratov Lukáčiovcov, kde bola pre krízu v roku 1932 prevádzka zastavená a robotníci prepustení. Smutnú bodku za jej existenciou dala dražba v apríli nasledujúceho roku. Prakticky jedinú kysuckú pílu, ktorej sa podarilo prejsť týmto komplikovaným obdobím bez väčšej ujmy, predstavovala píla Viktor Hoffmann & syn, založená v roku 1922 v Kysuckom Novom Meste.
Jej majitelia okrem spracovania dreva realizovali i veľkoobchodnú činnosť s drevárskymi komponentmi. Píla v čase krízy predstavovala jednu z najmodernejších na Slovensku.
Za úspešným zvládnutím krízovej situácie stála najmä flexibilná modernizovaná a racionalizovaná výroba so širokým portfóliom výrobkov.
13. február 1932, československí baníci štrajkujú v uliciach. Hospodárska kríza ťažko zasiahla aj kysuckých pracujúcich na Ostravsku. (zdroj: ZDROJ: PROFIMEDIA/ČTK)Prepúšťanie v drevárstve nebolo ani zďaleka jediným negatívnym výsledkom krízy. V dôsledku úpadku baníctva a hutníckeho priemyslu prišli tiež o prácu takmer všetci Kysučania zamestnaní na Ostravsku, kde ich údajne z tamojších baní a podnikov prepúšťali medzi prvými.
Podľa odhadov náčelníka Okresného úradu v Čadci v období krízy prišlo o prácu na Ostravsku asi 6000 Kysučanov. Rovnako skončilo aj ďalších vyše 3000 Kysučanov zamestnaných na sezónnych prácach, ktorí sa pre úpadok agrárneho sektora museli vrátiť domov, kde rozmnožovali zástupy nezamestnaných. Vo veľkom boli prepúšťaní tiež ľudia z okresu Kysucké Nové Mesto pracujúci v Žiline.
Nárast nezamestnanosti spojený s poklesom príjmov, samozrejme, pocítili i miestni živnostníci. Za veľmi zaujímavý indikátor, dobre ilustrujúci hospodárske pomery kysuckých živnostníkov i ich zákazníkov v období hospodárskej krízy, môžeme pokladať prieskum čadčianskeho okresného náčelníka Vojtecha Kállaya z roku 1933.
Ten si za účelom zistenia hospodárskych pomerov v obci Turzovke nechal začiatkom roka vyhotoviť výkaz tržieb jedného miestneho pohostinstva za predošlý rok 1932. Závery prieskumu ukázali, že príjmy pohostinstva za jediný rok poklesli o viac než polovicu, presnejšie z 250 000 na 110 000 Kč.
V Meste evidovali v roku 1933 až 1666 nezamestnaných. (zdroj: ZDROJ: SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA)Po takýchto a podobných príjmových výpadkoch, s ktorými boli konfrontovaní už od nástupu krízy, živnostníkom v mnohých prípadoch neostávalo nič iné ako svoje podnikanie obmedziť či dokonca zrušiť a prebytočných zamestnancov prepustiť. Prepustení zamestnanci, skrachovaní živnostníci, nezamestnaní sezónni robotníci a ďalšie skupiny tak od začiatku 30. rokov postupne vytvorili celú armádu nezamestnaných.
Záplava nezamestnaných
Práve nárast nezamestnanosti, dosahujúcej v krízových rokoch na Kysuciach priam enormné rozmery, patril k najmarkantnejším prejavom a bol jedným z menovateľov nepriaznivého vývoja.
Nezamestnanosť mali pôvodne evidovať a riešiť sprostredkovateľne práce zriadené po prvých prepúšťaniach, v Čadci v roku 1930 a v Kysuckom Novom Meste v roku 1931. Ako sa časom ukázalo, oficiálny systém evidencie nezamestnaných sprostredkovateľňami vykazoval v praxi značné nedostatky a nepresnosti.
Keďže štát potreboval poznať presné počty, evidenciou nezamestnaných poveril notárske úrady. Na základe požiadavky Krajinského úradu v Bratislave miestne orgány v roku 1931 vypracovali dokument s názvom Výkaz nezamestnanosti okresu Čadčianskeho, ktorý prvýkrát podrobnejšie mapoval mieru nezamestnanosti. Podľa uvedeného výkazu počet nezamestnaných evidovaných v jednotlivých obciach predstavoval 4768 osôb.
Núdzové stravovanie, ktoré bolo pre mnohých nezamestnaných často jedinou možnosťou obživy. (zdroj: WIKIMEDIA.ORG / WORDPRESS.COM)Ďalší údaj o počte nezamestnaných v okrese pochádza z konca roku 1932, keď kríza pomaly vrcholila. Podľa údajov čadčianskej sprostredkovateľne práce sa k 31. 12. 1932 v okrese nachádzalo 2727 evidovaných nezamestnaných. Omnoho presnejšie údaje notárskych úradov, ktoré spoločne s obecnými predstavenstvami na rozdiel od sprostredkovateľní vyhľadávali nezamestnaných aktívne, udávajú, že v Čadčianskom okrese bolo celkovo 8381 ľudí bez práce.
Podľa priloženej správy čadčianskeho okresného úradu sa pod nepriaznivý stav podpísal predovšetkým takmer úplný zánik drevárskeho (píliarskeho) priemyslu, masívne prepúšťanie na Ostravsku a zástupy ľudí bez práce značne rozšírilo i niekoľko tisíc sezónnych robotníkov.
Nezamestnanosť však týmto číslom nevyvrcholila. Strop dosiahla o mesiac neskôr, v januári 1933, keď bolo v okrese bez práce vyše 9100 ľudí.
V rovnakom období eskalovala i krivka nezamestnanosti v okrese Kysucké Nové Mesto. Začiatkom roka 1933 tu evidovali 1666 nezamestnaných, z ktorých 484 pripadalo na priemyselných robotníkov, 752 na stálych a 430 na sezónnych poľnohospodárskych robotníkov.
Príčiny rozdielneho vývoja nezamestnanosti v obidvoch kysuckých okresoch môžeme hľadať predovšetkým v rozdielnej profesijnej skladbe obyvateľstva. Rozhodujúci faktor v tomto smere predstavovala predovšetkým nadväznosť obyvateľov na jednotlivé (krízou zasiahnuté) odvetvia, predovšetkým priemysel a sezónne poľnohospodárske práce.
Napríklad kým z Čadčianskeho okresu bolo na priemysel naviazaných niekoľko tisíc osôb (Ostravsko), z Kysuckonovomestského to bolo len niekoľko stoviek (žilinská oblasť).
Výrazne vyššiu profesijnú naviazanosť vykazoval Čadčiansky okres i pri sezónnych prácach. V okrese KNM zároveň bola početnejšie zastúpená tiež skupina stredných roľníkov, ktorú nezamestnanosť napriek mnohým problémom zasiahla podstatne menej.
Sociálne vplyvy nezamestnanosti
Štatistiky nezamestnanosti z obdobia krízy zväčša uvádzali len strohé čísla, pričom o skutočných pomeroch nehovorili takmer nič. Najzávažnejší spoločenský prejav krízy totiž predstavovalo práve mimoriadne zhoršenie sociálnych pomerov, ktoré na Kysuciach patrili v rámci Československa k najťažším.
Spisovateľ a novinár Peter Jilemnický, zachytený v roku 1937. (zdroj: WIKIMEDIA.ORG)Podľa prieskumu Petra Jilemnického z roku 1932 (práve v tomto čase vydával svoj román Pole neorané, podávajúci inak pomerne presnú predstavu o vtedajších sociálnych pomeroch na Kysuciach), uverejneného v dvojtýždenníku Kysucké hlasy, len v samotnej Čadci hladovala asi pätina obyvateľstva. Veľmi ťažká sociálna situácia vo všeobecnosti panovala najmä v odľahlejších častiach regiónu – v obciach Skalitskej doliny, v okolí Turzovky, v Bystrickej doline i v odľahlejších oblastiach okresu Kysucké Nové Mesto.
Štát sa síce pokúšal vážnu situáciu čo najskôr vyriešiť, v konečnom dôsledku však jeho opatrenia nepriniesli vždy požadovaný efekt.
Rôzne formy podpôr, ktoré nezamestnaní dostávali od štátu, ich neraz až kritickú situáciu zásadnejším spôsobom neriešili. Finančnú podporu v nezamestnanosti podľa Gentského systému poberalo v regióne iba málo ľudí.
Stravovacia akcia Červeného kríža v Československu. (zdroj: PROFIMEDIA/ČTK)Hlavnou podmienkou pre jej priznanie bolo totiž predošlé členstvo v odboroch, ktoré tu mali veľmi nízku organizovanosť. Evidovaní nezamestnaní však ani zďaleka nereprezentovali všetkých ľudí bez práce. Do evidencie sa nedostali viaceré skupiny nezamestnaných, ktoré ostali bez finančných prostriedkov odkázané len na pomoc štátu, predovšetkým sezónni robotníci.
Aby bola zabezpečená aspoň základná výživa aj pre ľudí nepoberajúcich podporu, vláda v auguste 1930 spustila štátnu stravovaciu akciu, trvajúcu až do roku 1939. Nezamestnaní dostávali týždenne stravné poukážky v hodnote 10 (slobodný) alebo 20 korún (ženatý s deťmi), za ktoré si mohli v určených predajniach na účet ministerstva sociálnej starostlivosti nakúpiť základné potraviny.
Poukážku, pre ktorú sa medzi verejnosťou pre jej obmedzené možnosti zaužívalo pejoratívne označenie žobračenka, však nepoberali všetci nezamestnaní. Vylúčené boli jednak osoby, ktoré mali iný zdroj obživy (napríklad vlastnili pole či iné benefity).
Navyše podmienkou na jej priznanie bola trojmesačná pracovná doba, ktorá predstavovala problém predovšetkým u sezónnych zamestnancov.
Núdzové práce - regulácia Kysuce okolo roku 1935. (zdroj: KYSUCKÉ MÚZEUM)Krátko po vypuknutí krízy tak na Kysuciach evidovali množstvo ľudí bez akéhokoľvek zabezpečenia. Jedinú podporu, s ktorou mohli i nezaradení nezamestnaní počítať, predstavovali rozličné charitatívne a podporné akcie, organizované miestnou samosprávou – okresnými úradmi či cirkevnými a organizáciami, ktoré realizovali rôzne zbierky šatstva a potravín. Najmä v zime, keď počty nezamestnaných výrazne stúpali, aby štát zamedzil masovú podvýživu nezamestnaných, realizoval aj ďalšie podporné akcie, napríklad zemiakovú, chlebovú a podobne, v rámci ktorých jednorazovo prideľovali základné potraviny.
Neskôr sa situácia nezamestnaných o čosi zlepšila i vďaka spusteniu projektu núdzových prác, zameraných na výstavbu infraštruktúry a organizovaných najmä na elimináciu vysokej nezamestnanosti.
Zúfalí ľudia v pohybe
Zlá hospodárska a sociálna situácia a nespokojnosť so slabým účinkom vládnych protikrízových opatrení vyvolávali u obyvateľstva stupňujúce sa napätie. Najviac postihnuté skupiny obyvateľstva, predovšetkým robotníci a drobní roľníci, dávali svoju nespokojnosť neraz i otvorene najavo. Medzi najčastejšie prejavy patrili najmä štrajky, demonštrácie a hladové pochody. Nespokojnosť vyvrcholila najmä v najťažšom krízovom roku 1932 a začiatkom nasledujúceho roku.
Na Kysuciach prvé významnejšie protesty úrady zaznamenali v apríli a máji roku 1932. Tieto akcie nepriniesli žiadne výsledky, keďže miestne orgány na splnenie predkladaných požiadaviek nemali ani kompetencie, ani prostriedky. Cez leto nespokojnosť trochu opadla, no znova sa rozvírila na jeseň a v zime, keď došlo i k najväčšej protestnej akcii krízových rokov na Kysuciach.
Svoje požiadavky sa nezamestnaní pod taktovkou miestnych komunistov rozhodli demonštrovať dňa 18. 1. 1933 masovým pochodom z Turzovky do Čadce.
Zamestnanci píly Viktora Hoffmanna v Kysuckom Novom Meste, ktorá ako jediná na Kysuciach odolala následkom hospodárskej krízy. (zdroj: SÚKROMNÁ ZBIERKA I. GAŠŠA)Protestné akcie organizované komunistami však v tomto období neraz sprevádzali kontroverzie. Často mali výlučne obštrukčný a nezriedka i násilný charakter.
Nemožno sa preto čudovať, že demonštranti pre neuvážené kroky často klesli v očiach štátnych inštitúcií až na úroveň komunistov, neschopných akéhokoľvek konštruktívneho dialógu. Úrady preto odmietali v mnohých prípadoch požiadavky nezamestnaných čo i len vypočuť, o hľadaní vhodného riešenia ani nehovoriac.
Presne takýto charakter mal i kysucký hladový pochod. Prúd demonštrantov prichádzajúci od Turzovky dorazil do Čadce okolo 11.30. K približne päťstočlennému davu sa postupne pridávali ďalší ľudia a pred Okresným úradom v Čadci sa napokon zhromaždilo približne 650 demonštrantov.
Deputácii protestujúcich bolo umožnené, aby okresnému náčelníkovi Vojtechovi Kállayovi predniesla svoje požiadavky, ktoré mali rukopis komunistov. Rokovania napokon nepriniesli žiadne výsledky, splnenie nereálnych požiadaviek nebolo v možnostiach okresného náčelníka.
Pomalý ústup
Hospodárska kríza aj so svojimi dôsledkami ustupovala z Kysúc iba pomaly. Rok 1933, keď ekonomická depresia vyvrcholila, ešte výraznejšiu zmenu pomerov nepriniesol. A hospodárska krivka ostávala na kulminačnom bode. Krízu sa podarilo prekonať až v roku 1934.
Od marca začalo československé hospodárstvo postupne rásť. V tomto prípade však išlo o všeobecné hospodárske a štatistické ukazovatele, pričom s následkami krízy sa spoločnosť vysporadúvala podstatne dlhšie. Vysoká nezamestnanosť trápila najmä Čadčiansky okres i v ďalších rokoch.
Problémy na pracovnom trhu spôsoboval jednak nástup silných populačných ročníkov i celkové pomalé oživovanie hospodárstva. Sociálne pomery sa v regióne začali zlepšovať iba pomaly od 2. polovice 30. rokov. Napriek nastúpenému trendu ešte v lete roku 1936 (keď bývala nezamestnanosť obyčajne najnižšia) notárske úrady evidovali v Čadčianskom okrese viac než 3000 nezamestnaných.
Peter Jilemnický v dielach Pole neorané a Víťazný pád opisoval náročný život na Kysuciach. (zdroj: ZDROJ: SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA)Postupne sa vývoj začal uberať smerom k lepšiemu. Hlavnú úlohu pri prekonávaní následkov hospodárskej krízy, predovšetkým vysokej nezamestnanosti, zohral najmä rozvoj odvetví a závodov v susedných regiónoch. Veľká časť nezamestnaných Kysučanov si našla prácu v zbrojovkách na Považí, v moravskom Vsetíne, ako aj v podnikoch na Ostravsku. Množstvo pracovných príležitostí ponúkala i výstavba vojenských opevnení určených na obranu pred hrozbou hitlerovského Nemecka.
Okrem blízkych regiónov nezamestnaní mohli pracovať i na Kysuciach, kde v druhej polovici 30. rokov prebiehalo viacero stavebných projektov. Intenzívny rozvoj zaznamenala predovšetkým výstavba dopravnej infraštruktúry a regulačné práce vodných tokov.
Popri tom ožívala aj poľnohospodárska výroba. Dopyt po pracovných silách zaznamenal tiež miestny drevársky priemysel a ťažba dreva, ktoré v súvislosti s rozvojom stavebného ruchu zaznamenali konjunktúru.
Uvedené pozitívne trendy pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Priaznivý vývoj vyvrcholil v lete 1938, keď čadčianska sprostredkovateľňa práce vykazovala iba 92 nezamestnaných a minimum nezamestnaných hlásili i v okrese Kysucké Nové Mesto. Môžeme teda konštatovať, že v tom čase skutočná nezamestnanosť na Kysuciach prakticky neexistovala.
Medzi nezamestnanými boli iba tí, ktorí neboli schopní ťažkých prác, chorí alebo skôr takí, ktorým sa nechcelo pracovať. Nezamestnanosť ako jeden z hlavných dôsledkov Veľkej hospodárskej krízy týmto môžeme symbolicky považovať za definitívne prekonanú. Celkový hospodársky charakter regiónu, najmä slabá industrializácia, sa však na Kysuciach výraznejšie nezlepšil ani po skončení krízy a pretrvával aj v nasledujúcich obdobiach.
Podstatnú zmenu do hospodárskych pomerov prinieslo až povojnové obdobie.
