V južných Čechách, na miestach, kde sa ešte úzka Vltava kľukatí a vytvára pod horami malebné meandre, stojí krásne renesančné mesto. Od riečnych polostrovov stúpa starobylými uličkami, aby jeho celkovú siluetu korunoval impozantný zámok i rozsiahly kláštorný komplex. Český Krumlov je dnes jednou z hlavných položiek na zozname turistických atrakcií v Českej republike. Avšak priam zázračne nepôsobí len jeho uchovaná, takmer nedotknutá podoba, ale i jeho príbeh.

Český Krumlov prežil niekoľko stavebných vzostupov, keď bol sídlom významných českých rodov – Rožmberkovcov či Schwarzenbergovcov, ale prekonal aj fázy, keď sa ocitol na okraji záujmu a takmer sa naň zabudlo.
O to väčší zázrak je, že toto mesto sa prenieslo – rovnako ako Vltava vo svojom koryte – ponad prekážky, ktoré mu do cesty postavilo aj dramatické 20. storočie.
O dejinách, ale aj o obnove tohto výnimočného mesta sa rozprávame s Ivom Janouškom, kurátorom Kláštorov v Českom Krumlove.

Prvá vec, ktorá udrie do očí návštevníkovi Českého Krumlova, je nielen zachovanosť jeho historického jadra, ale i jeho priam ideálne zasadenie do očarujúceho prírodného prostredia. Je to len šťastná náhoda?
To, ako Český Krumlov vyzerá, je výsledok niekoľkých faktorov. Jedným z nich je tá skutočnosť, že tu sídlili jedny z najvýznamnejších aristokratických rodov v českých krajinách – Rožmberkovci, Eggenbergovci i Schwarzenbergovci.
Z rovnakého dôvodu tu vznikol jeden z najväčších hradozámockých komplexov v strednej Európe a zároveň druhý najväčší v Českej republike po Pražskom hrade.
Jeho stavitelia využili úžasnú prírodnú scenériu meandrujúcej rieky Vltavy, ktorá tu vytvára celkovo tri polostrovy. Nad prvým z nich sa vypína hradný komplex a pokračuje podhradím, tzv. Latránon aj s areálom troch kláštorov. Na druhom polostrove leží samotné centrum mesta, uprostred ktorého sa vypína veža Kostola sv. Víta, zasadená oproti renesančnej Zámockej veži.
Obe spomínané veže, zakomponované do dynamiky tohto vertikálneho mesta, pritom vytvárajú zvláštne napätie, z jednej strany symbolizujúce svetskú a z druhej duchovnú moc.

Ivo Janoušek
- je kurátor komplexu kláštorov v Českom Krumlove, historik umenia, klavirista a komunálny politik. V rokoch 2018 – 2022 pôsobil ako zástupca starostu mesta (kultúra, pamiatková starostlivosť a manažment UNESCO). Študoval dejiny umenia na univerzitách v Českých Budějoviciach a v Brne. Dlhodobo spolupracuje s múzeami a galériami v Českej republike i v zahraničí. Je autorom stálej expozície Kláštorné múzeum v Českom Krumlove. Ako kurátor a autor publikácií sa podieľal na cezhraničných výstavných projektoch: Zemská výstava Južné Čechy – Horné Rakúsko 2013, 200 rokov hořických pašiových hier a na umeleckých výstavách v rámci projektu 3+ galéria v Českom Krumlove: Svet fantázie Jindru Čapka, Zbierka ilustrácií pre deti, Cesta za hviezdami Štěpána Zavřela, Bestiarium Maurizia Olivotta či výstavy Bim Bam Bum Vlasty Baránkovej. Okrem svojej odbornej práce sa dlhodobo venuje realizácii a produkcii najrôznejších kultúrnych akcií v Českom Krumlove.
Na prvý pohľad sa zdá, že obe veže sa stretávajú zhruba v rovnakej výške. Bol tu teda zámer staviteľov aj v symbolickej rovine poukázať na rovnováhu duchovnej a svetskej moci?
Je to, samozrejme, zložitejšie. Jedna z prvých stavieb, ktorá v Krumlove vznikla, je práve Zámocká veža, ktorá nadobudla svoju renesančnú podobu v 16. storočí po prestavbe talianskymi architektmi, medzi ktorými bol napríklad Baldassar Maggi z Arogna. Bola to doba posledných Rožmberkovcov, keď Český Krumlov získal svoju svetskejšiu renesančnú tvár.
Oproti sa vynímajúca veža Kostola sv. Víta nevyzerala vždy tak, ako ju poznáme dnes. Ešte na konci 19. storočia mala barokový cibuľovitý tvar, takto zachytenú ju nájdeme ešte na fotografiách azda najznámejšieho šumavského fotografa Josefa Seidla. Avšak v rokoch 1893 – 1894 bola prestavaná do svojej súčasnej novogotickej podoby a výškou sa tak dorovnala Zámockej veži.

Tá aj naďalej pôsobí omnoho výraznejšie. A to nám mnohé napovedá. O tom, aký bol vzťah svetskej a cirkevnej moci v tomto meste, svedčí aj tá okolnosť, že Viliam z Rožmberka si nechal postaviť svoje osobné mauzóleum v presbytériu farského kostola, čo sa, samozrejme, dlhý čas nepáčilo jednotlivým cirkevným predstaviteľom v meste.
O spomínanej Zámockej veži vyhlásil Karel Čapek, že je to „nejvěžovatější věž ze všech věží“.
Ako rodený Krumlovčan musím, samozrejme, potvrdiť, že je najkrajšia na svete. Je zaujímavá i svojím ikonografickým programom, podobne ako celé mesto. A tu sa musíme vrátiť späť k Viliamovi z Rožmberka.
Mnoho vtedajších cestovateľov upozorňovalo, že Viliam na ceste zo svojho rezidenčného mesta do Prahy po celý čas prakticky neopustí svoje majetky. A mali pravdu, rožmberské domínium v tom čase siahalo až k Prahe a jeho centrom bol práve Český Krumlov.
Keď sa prechádzate jeho centrom, všade na vás vystupujú päťlisté červené ruže, rodový symbol Rožmberkovcov. Táto ikonografia sa zosilňuje vo chvíli, keď prichádzate na priestranstvo pred vstupnou bránou do Hradu a zámku i so Zámockou vežou. Tá sa stala symbolickým centrom tohto magického mesta, kam prichádzali alchymisti či umelci zo severného Talianska.

Renesančný veľmož Viliam z Rožmberka
Do dejín a napokon i podoby Českého Krumlova zasiahol výrazným spôsobom azda najvýznamnejší predstaviteľ rodu Rožmberkovcov, predstaviteľ českých stavov a vo svojej dobe obratný politik Viliam z Rožmberka (1535 – 1592). Po predčasnej smrti otca Jošta III. z Rožmberka (v r. 1539) sa správy nad rodovými majetkami ujal najskôr jeho strýko Peter V. z Rožmberka.
Mladý Viliam sa po absolvovaní štúdií v Pasove napokon ujal vlády nad svojím domíniom ako 16-ročný mladík a odišiel na gavaliersku cestu do Talianska, ktoré ho okamžite okúzlilo svojou renesančnou kultúrou. Po návrate sa preto rozhodol pretvoriť rodové sídlo v novom architektonickom štýle a Český Krumlov sa počas jeho takmer 40-ročnej vlády premenil zo starého gotického na nové renesančné mesto.
Obmenou prešiel aj rodový znak, keď päťlistú červenú ružu doplnili strieborné a červené pruhy, ktoré boli odkazom na údajnú spriaznenosť Rožmberkovcov so starým rímskym rodom Orsíniovcov. Svoju pozíciu medzi českými stavmi Viliam posilňoval nielen v symbolickej, ale i praktickej politickej rovine. V roku 1552 vstúpil do sporu s pánmi z Plavna o to, kto spomedzi českej šľachty má výsadné postavenie pred panovníkom – či kniežatá (titul udelený Henrichovi IV. z Plavna rímsko-nemeckým cisárom Karolom V. a potvrdený kráľom Ferdinandom I.), alebo vladári z Rožmberka. Výsledkom sporu bol síce kompromis, ale výsadné postavenie si zachovali Rožmberkovci práve vďaka Viliamovi. Svoju pozíciu v Českom kráľovstve si Viliam ďalej upevňoval.
Keď v 60. rokoch 16. storočia narastala turecká hrozba v Uhorsku, postavil sa do čela pomocného českého vojska, v rokoch 1572-1573 ho Habsburgovci poverili vedením diplomatickej misie, ktorej cieľom bolo získať v pripravovaných voľbách poľskej šľachty poľský trón pre Ernesta Habsburského, syna cisára Maximiliána II. V časti poľskej aristokracie sa dokonca ako o možnom kandidátovi uvažovalo práve o Viliamovi z Rožmberka.
Napriek úspechom na politickom kolbišti osud nedožičil Viliamovi šťastie v osobnom živote. Bol ženatý celkovo štyrikrát, ale ani jedno manželstvo mu neprinieslo potomka. Po jeho smrti sa napokon vlády nad rožmberským domíniom ujal jeho mladší brat Peter Vok. Počas dlhej vlády Viliama z Rožmberka sa Českokrumlovský hrad premenil na renesančnú rezidenciu s ikonickou Zámockou vežou, ktorá zdobí panorámu mesta dodnes. Svojím rozsahom tento zámocký komplex konkuroval a konkuruje Pražskému hradu, čo len ilustruje význam, bohatstvo a vplyv tohto českého pána.
Bol to práve spomínaný Viliam z Rožmberka, ktorý vpečatil tomuto mestu jeho výnimočný charakter?
Samozrejme, prítomnosť Rožmberkovcov bola v meste určite najvýraznejšia. Predstavitelia tohto rodu boli niekedy bohatší než samotný český kráľ a neraz mu aj hojne požičiavali. Medzi miestnymi sa dokonca tradovalo, že Zámocká veža bola v časoch najväčšej slávy plná zlata a drahokamov.
Treba však dodať, že Viliam z Rožmberka na svojej povesti bohatého a vplyvného šľachtica usilovne pracoval. Dokonca prišiel s tvrdením, že pôvod rodu Rožmberkovcov a Vítkovcov, z ktorých Rožmeberkovci vyšli, nesiaha len k Vítkovi z Prčice, ale až k rímskemu rodu Orsíniovcov. Tým chcel vytvoriť predstavu, podľa ktorej je jeho rod spojený ešte so založením Ríma Romulom a Rémom.
Tým, že Viliam z Rožmberka urobil z Českého Krumlova skutočne výnimočné mesto, prichádzali doň zaujímavé osobnosti vtedajšej doby. A premenilo sa i mesto, fasády domov nadobudli výrazne renesančnú podobu. Po tridsaťročnej vojne získal Český Krumlov rod Eggenbergovcov, ale prvé dve generácie ho ako svoju rezidenciu príliš nevyužívali, zotrvávali skôr na svojom rodovom zámku Eggenberg v Štajersku. No tretia generácia, menovite Ján Kristián z Eggenbergu so svojou manželkou Máriou Ernestinou, po spore, ktorý mal ohľadne dedičského konania so svojím bratom, sa rozhodol presťahovať práve do Krumlova.

Po takmer sto rokoch prišiel do Krumlova opäť dvor, stovky ľudí vrátane umelcov a toto renesančné mesto sa začalo postupne preklápať do éry baroka – vzniká tu zámocká baroková záhrada, barokové divadlo a barokové prestavby či už v kláštore, alebo na ďalších miestach.
Treťou etapou stavebného rozvoja mesta je obdobie prítomnosti Schwarzenbergovcov. Hoci sa neskôr presunuli na pohodlnejší zámok Hluboká (po jeho novogotickej prestavbe), Český Krumlov stále zostal miestom, kam pozývali významné návštevy. A tento vzťah si zachovali. Vždy, keď mal Karel Schwarzenberg možnosť prísť do Českého Krumlova, nenechal si túto príležitosť ujsť. Väzba Schwarzenbergovcov na Krumlov bola vždy veľmi silná.
Ak by sme mali spomenúť niečo výnimočné práve z barokovej éry, bolo by to zrejme unikátne Barokové divadlo.