Sociálna demokracia bola v prvorepublikovom Československu jedným z pilierov vzájomnosti Čechov a Slovákov a stability demokratických pomerov. O návrat k nim sa usilovala aj v rokoch ilegality, neraz za najvyššiu osobnú cenu.
Rok 1938 je jedným z prelomových „osmičkových“ rokov v našich dejinách. Mníchovský diktát z konca septembra 1938 spôsobil značné oslabenie československého štátu. Túto situáciu rýchlo využilo separatistické ľudácke hnutie na Slovensku, ktorého politickým reprezentantom bola Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS).
Armin Frieder – muž, ktorý napísal memorandum Tisovi Čítajte Dňa 29. septembra 1939, keď sa v Mníchove rozhodovalo o osude Československa, navštívil v Prahe prezidenta Beneša faktický predseda HSĽS Jozef Tiso a žiadal od neho riešenie „slovenskej otázky“.
V ten istý deň odovzdal Tiso spolu s ďalším ľudáckym politikom Karolom Sidorom poľskému veľvyslancovi v ČSR „deklaráciu“, v ktorej sa hovorilo o „nezávislom slovenskom štáte s poľskou garanciou“.
Politickým vyústením týchto separatistických snáh bolo vyhlásenie slovenskej autonómie 6. októbra 1938 v Žiline, označované viacerými historikmi za protiústavné.
Právnu legalizáciu táto autonómia nadobudla v podobe ústavného zákona z 22. novembra 1938, ktorým sa ustanovila autonómna Slovenská krajina a zmenil sa aj názov štátu na Česko-Slovenskú republiku. Pre tento štátny útvar sa zvykne používať aj termín „druhá republika“.
socialistickoÚstavný zákon č. 299 o autonómii Slovenskej krajiny z 22. novembra 1938. (zdroj: SBÍRKA ZÁKONŮ A NAŘÍZENÍ STÁTU ČESKOSLOVENSKÉHO, 23. NOVEMBRA 1938)Likvidácia slobodnej politickej súťaže
Veľmi krátko po nadobudnutí moci začala HSĽS s likvidáciou demokratických princípov, budovaných v rámci československého ústavného systému. Jedným z prvých krokov bolo aj zbavenie sa politických odporcov a likvidácia nežiaducich politických strán.
Slovenská autonómna vláda, na čele ktorej bol Jozef Tiso, požiadala Najvyšší správny súd v Prahe, aby zbavil mandátov slovenských sociálnodemokratických a komunistických poslancov a senátorov Národného zhromaždenia.
Mandátový senát daného súdu uvedenej požiadavke vyhovel a tak k 25. januáru 1939 boli poslaneckých mandátov zbavení sociálni demokrati Ivan Dérer, Ivan Markovič, Ján Bečko, Ferdinand Benda, Jozef Kopasz a o členstvo v Senáte Národného zhromaždenia prišli Ján Pocisk, František Zimák a Jindřich Nentwich.
Súčasťou upevňovania ľudáckej moci bola aj likvidácia iných, nežiaducich politických strán. Takto boli na Slovensku z dôvodu „ohrozovania verejného záujmu“ rozpustené Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, Komunistická strana Československa, Nemecká sociálnodemokratická strana robotnícka a dve židovské strany (Židovská strana a Zjednotená socialisticko-sionistická strana robotnícka). So zvyšnými politickými stranami sa ľudáci vysporiadali tak, že došlo k ich „zlúčeniu“ či „zjednoteniu“ s HSĽS. V skutočnosti to znamenalo ich likvidáciu.
Začiatok novembra 1938, vyhnaní Židia v Miloslavove. Bezprostredne po vyhlásení autonómie Slovenska boli Židia bez štátneho občianstva deportovaní na územia, ktoré mali byť pričlenené k Maďarsku. ZDROJ: REMESELNÝ DVOR MILOSLAVOV. (zdroj: THE WIENER LIBRARY FOR THE STUDY OF THE HOLOCAUST & GENOCIDE)Niet divu, že v novom režime nebolo pre sociálnu demokraciu miesto. Slovenskí sociálni demokrati patrili v 30. rokoch 20. storočia k rozhodným odporcom hrozby fašizmu a preto vystupovali aj proti HSĽS. Stáli pevne za československou štátnosťou a boli odporcami autonomistických snáh časti slovenskej politickej reprezentácie.
Pomníchovská druhá republika nebola schopná klásť ľudáckemu hnutiu odpor a zamedziť likvidácii demokratických princípov. Ľudácky režim sa preto na Slovensku nezačína až po 14. marci 1939, keď bol vyhlásený Slovenský štát, ale už 6. októbra 1938. Týmto dňom sa začala na Slovensku demontáž parlamentnej demokracie a občianskych práv a slobôd budovaných počas existencie prvej Československej republiky.
V slovenských dejinách sa po prvý raz realizuje politický systém založený na vláde jednej politickej strany (HSĽS), čoho prejavom bola aj jednotná kandidátka do volieb do Snemu Slovenskej krajiny 8. decembra 1938. Systém jednej štátostrany fungoval na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 v podobe Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v rokoch 1948 – 1989, keď bola v Československu štátostranou Komunistická strana Československa.
Sociálno-demokratický odpor
Proti diktátorskému ľudáckemu režimu, kolaborujúcemu s nemeckým nacizmom, sa od začiatku zdvihla na Slovensku vlna odporu. Bývalí členovia a sympatizanti sociálnej demokracie už od prelomu rokov 1938/1939 vytvárali ilegálne odbojové skupiny.
