Záujem Ruska o Ďaleký východ súvisel do značnej miery s jeho zahraničnopolitickým postavením na konci 19. storočia. Možnosti ďalšej ruskej expanzie v Európe, špeciálne na Balkáne, sa zdali po Berlínskom kongrese v roku 1878 prinajmenšom limitované. V Perzii či ďalších oblastiach južnej Ázie ruské plány na prienik k vysnívanému teplému južnému moru narážali na britské záujmy. Na konci 19. storočia sa preto jedine Ďaleký východ javil ako priestor, kde sa ešte môže Rusko výraznejšie presadiť.
Expanzia vplyvu Japonského cisárstva predznamenala súčasný stav na Kórejskom polostrove Čítajte Ruský apetít po nových územiach či sférach vplyvu výrazne podporoval aj mocenský úpadok Číny, ktorá sa od dvoch ópiových vojen v rokoch 1839 – 1842 a 1856 – 1860 borila s vnútropolitickou krízou a čelila tlaku západných veľmocí, predovšetkým Veľkej Británie, Francúzska, neskôr Nemecka, ale aj vzmáhajúceho sa Japonska. Čínska vládnuca dynastia Čching bola zoči-voči vojenskej i technologickej prevahe Západu nútená prijať viaceré ústupky, otvoriť krajinu vplyvu európskeho obchodu a udeľovať na tento účel koncesie, ktoré boli pre Čínu hospodársky krajne nevýhodné.
Dokonca bola prinútená postúpiť do dlhoročného prenájmu viaceré pobrežné oblasti, čo sa v praktickej rovine rovnalo ich zabratiu – od roku 1842 to bol napríklad Hongkong a od roku 1860 priľahlý polostrov Kowloon v prospech Veľkej Británie, na konci storočia sa výraznejšie presadzovalo aj Nemecko a v roku 1897 získalo záliv Ťiao-čou aj s prístavom Čching-tao v provincii Šan-tung.
Japonská antiruská satirická mapa z roku 1904 zobrazuje ruské impérium ako nenásytnú chobotnicu, ktorá jedno zo svojich chápadiel naťahuje až k Žltému moru. (zdroj: wikimedia.org)Mohutný ruský nástup na východe
O obrovské bohatstvo Ríše stredu, ale aj ďalších priľahlých krajín, predovšetkým Mandžuska, Kórey či dokonca Tibetu, mal záujem tiež ruský cársky dvor. Prvé kroky na naplnenie odvážnych plánov na tisícky kilometrov vzdialenom východe urobil už cár Alexander II. v roku 1860, keď na pobreží Japonského mora založil vojenskú pevnosť a mesto Vladivostok (v preklade „vládni východu“).
V ďalších desaťročiach do tejto oblasti smerovali v niekoľkých kolonizačných vlnách ruskí osadníci, ktorí bez najmenších škrupúľ zaberali pôdu pôvodného obyvateľstva. Podľa odhadov mali len gubernátori amurskej oblasti na konci 19. storočia k dispozícii šesť miliónov desjatin pôdy (1 desjatina = 1,09 hektára), čo bolo pre mužíkov v centrálnych oblastiach európskeho Ruska, tiesnených v chudobných občinách, nepredstaviteľné množstvo voľnej zeme.
Karikatúra z roku 1898 zobrazuje bezradnú Čínu, ktorú si rozoberajú imperiálne veľmoci. (zdroj: wikimedia.org)Zďaleka však nešlo len o pôdu, rozsiahle šíravy Sibíri a Ďalekého východu ponúkali tiež obrovské nerastné bohatstvo. To všetko stačilo vyťažiť, naložiť a dopraviť na západ. S tým, prirodzene, súvisel i projekt na vybudovanie pokiaľ možno veľkokapacitnej železničnej Transsibírskej magistrály. S jej budovaním sa začalo po viacerých odkladoch v roku 1891. Základný kameň na jej výstavbu slávnostne položil vtedajší následník a budúci cár Mikuláš II.
V ambicióznom projekte železničnej trate, dlhej 9435 km, sa podarilo výrazne pokročiť už za jedno desaťročie, na čom mal výraznú zásluhu vtedajší minister dopravy a financií Sergej Witte. Ekonomická politika, ktorú sa snažil presadzovať, často i napriek nepochopeniu cárskeho dvora, viedla k rýchlo nastupujúcej modernizácii krajiny a k rozsiahlym investíciám do infraštruktúry a priemyslu.
K veľkorysým plánom Ruska na Ďalekom východe prispieval aj začínajúci sa zápas starých európskych koloniálnych veľmocí, ale i Spojených štátov a Japonska o celú severnú oblasť Tichého oceánu. Ani Mikuláš II. a jeho dvorská kamarila rozhodne nechceli zostať bokom, vo Vladivostoku sa preto budovala nová tichomorská flotila.
Ruský cár Mikuláš II. na fotografii so svojou manželkou a deťmi v roku 1904. V náručí manželky Alexandry Fjodorovny je vidieť práve narodeného následníka cároviča Alexeja. (zdroj: wikimedia.org)Kulminačným momentom, ktorý výrazne posilnil ruský apetít po novej koristi, bola prvá čínsko-japonská vojna v rokoch 1894 a 1895. Zdalo sa, že ak sa neznámej a stále značne podceňovanej Krajine vychádzajúceho slnka podarilo zaznamenať úspech, na sebavedomé Rusko čakajú oveľa vyššie méty.
Vidinu odvekého ruského imperiálneho sna o ovládnutí úžin Bosporu a Dardanel, ktorého symbolickou rovinou mal byť slávnostný vstup ruského cára do Chrámu sv. Sofie (Hagia Sofia) v Konštantínopole, tak mohla aspoň dočasne nahradiť iná fatamorgána. Jej hrejivý a lákavý obraz aj s neprehliadnuteľným kalkulom načrtol Mikulášovi II. jeho bratranec, nemecký cisár Viliam II. V roku 1895 mu adresoval list, v ktorom sa dotkol aj záležitostí vo východnej Ázii: „Urobím, čo bude v mojej moci, aby som udržal pokoj v Európe a kryl Rusku chrbát tak, aby nikto nemohol mariť Tvoje operácie na Ďalekom východe... Pretože je nesporné, že pre Rusko je veľkou úlohou budúcnosti, aby civilizovalo ázijskú pevninu a chránilo Európu pred nebezpečenstvom vpádu žltej rasy.“
„Japoncov umlátime čapicami“
Tento slávny výrok admirála Jevgenija Alexejeva na jeseň roku 1903, ktorý takmer okamžite zľudovel, ilustruje mentálne nastavenie vedenia ruského štátu v predvečer vojny s Japonskom. O Japoncoch padali aj ostrejšie slová, hovorilo sa o nich ako o „žltých opiciach“ či jednoducho ako o „makakoch“, ktorí nemôžu pre veľmoc rozkladajúcu sa na dvoch kontinentoch a ovládajúcu jednu šestinu svetovej súše predstavovať významnejšieho súpera.
Bolo by však chybou vysvetľovať prehnané ruské sebavedomie vo vzťahu k vynárajúcej sa východnej veľmoci len poukázaním na dobové rasové predsudky. Od 90. rokov 19. storočia Rusko zaznamenávalo v diplomatickej rovine jeden úspech za druhým.
Čínski generáli sa v kórejskom Pchongjangu vzdávajú Japoncom, doskotlač (jap. technika ukijo-e) od japonského umelca Migitu Tošihideho z roku 1894. (zdroj: wikimedia.org)Po tom, čo sa Japonsko po tlaku západných veľmocí a Ruska po revízii Šimonoseckej mierovej zmluvy v r. 1895 muselo stiahnuť z Liaotunského polostrova, v Tokiu s nevôľou sledovali, ako plody vojnového víťazstva japonskej armády zbiera práve Rusko. Ruská diplomacia na čele s ministrom zahraničných vecí Alexejom Lobanovom-Rostockým prežívala jedno zo svojich zlatých období.
Najprv sa jej aj v spolupráci s ďalšími európskymi veľmocami podarilo Japoncov vyšachovať zo severnej Číny, následne v roku 1896 podpísalo Rusko s Čínou tajnú spojeneckú zmluvu, ktorá mala garantovať územnú celistvosť Ríše stredu voči japonským nárokom, v realite však priniesla Rusku koncesiu na výstavbu a prevádzkovanie železnice naprieč Mandžuskom, ktorá by spojila bajkalskú Čitu s Vladivostokom.
Pohľad na ruský prístav v Port Arthure v roku 1904. (zdroj: wikimedia.org)O ďalší rok si Rusko od slabej vlády v Pekingu vymohlo ďalší ústupok, prenájom prístavu Port Arthur a k nemu priliehajúceho Liaotunského polostrova na 25 rokov. Rusko tu takmer okamžite začalo na pobreží Žltého mora budovať ďalší strategický prístav Dalnyj. Navyše k ruskej železničnej sieti mala pribudnúť ďalšia magistrála spájajúca oba prístavy s mestom Harbin na severe s napojením na mandžuskú železnicu.
Vrcholom arogancie, ktorá celkom evidentne šliapala po proklamovanej územnej integrite Číny bolo, keď cár Mikuláš II. v lete roku 1903 vymenoval už spomínaného Jevgenija Alexejeva za miestodržiteľa rozsiahlych oblastí od Bajkalského jazera na východ, pričom za jeho sídlo určil Port Arthur, teda miesto, ktoré sa stále (aspoň de iure) nachádzalo na území cudzieho štátu.
Miestodržiteľ ruského Ďalekého východu, admirál Jevgenij Alexejev, portrét z roku 1904. (zdroj: wikimedia.org)
