Medzi Severnou a Južnou Kóreou nebol od ukončenia kórejskej vojny (1950 – 1953) dodnes oficiálne uzavretý mier. Ide preto – so špecifickou výnimkou právneho ukončenia druhovojnového stavu medzi ZSSR a Japonským cisárstvom – o formálne najdlhšie trvajúci ozbrojený konflikt modernej éry.
Nemecké ponorky bombardovaním civilných lodí vyprovokovali USA do Veľkej vojny Čítajte Jeho dôsledkom sa stalo trvalé rozdelenie Kórejského polostrova a roztrhnutie pôvodne celistvého národa do dvoch krajne znepriatelených štátnych útvarov rozličných ideológií. Násilne vytvorená a násilím udržiavaná separácia oboch entít nie je však iba dôsledkom spomínaného trojročného (a silne internacionalizovaného) konfliktu, ničivej proxyvojny s trvalými bezpečnostnými dôsledkami.
Často sa zabúda, že prazáklady tohto permanentného problému juhovýchodnej Ázie, v ktorom sa stretávajú záujmy Číny, Ruskej federácie, Japonska, ale aj USA, boli položené už prinajmenšom na sklonku 19. storočia.
Už vtedy sa v regióne začala séria veľmocenských vojen či vyostrených zápasov o sféry vplyvu na danom polostrove alebo v jeho širokom okolí, počas ktorých sa veľmocensky (vy)profilovala jediná dobová ázijská mocnosť – Japonské cisárstvo. Predovšetkým o jeho úspešnej vplyvovej expanzii, ktorá trochu predznamenala súčasný stav vecí, pojednáva nasledujúci článok.
Medzinárodné a regionálne politické súvislosti konca 19. storočia
Na sklonku predminulého storočia bola väčšina obývateľného prostredia planéty viac-menej mocensky kontrolovaná vyspelými európskymi štátmi (najmä Veľkou Britániou a Francúzskom), z ktorých niektoré, napríklad Nemecko, túžili dohnať a predstihnúť svojich oveľa dlhšie kolonialisticky exponovaných konkurentov.
To sa logicky týkalo aj ázijských oblastí, kde, mimochodom, existovala jedna dôležitá výnimka z dobového trendu – cisárska Čína, disponujúca starobylou civilizačnou tradíciou a okrem toho tiež mimoriadne početnou populáciou, teda výhodami, ktoré značne sťažovali zahraničné snahy o zasahovanie do miestnych pomerov. Avšak aj tak, krok za krokom, strácalo tradicionalistické cisárstvo, najmä v konfrontácii s premyslene nasadenými (vojenskými) výdobytkami európskej priemyselnej revolúcie, svoju predchádzajúcu autoritu. Trpelo všemožnou zaostalosťou, ku ktorej riešeniu chýbala vôľa, staručký štát sa tak stále viac prepadal do mnohovrstvovej krízy.
Japonský cisár Meidži sa po páde šógunátu vracia z Kjóta späť do Tokia (Edinu), ilustrácia z francúzskeho Le Monde z roku 1869. (zdroj: WIKIMEDIA.ORG)Prirodzene, celkový úpadok Číny cudzí dobyvatelia intenzívne využívali, dokonca ho ďalej systematicky prehlbovali. Ríša stredu, minimálne od čias vlády cisára Tao-kunga (1820 – 1850) , čelila silnejúcemu vplyvu Západu, predovšetkým zo strany Veľkej Británie.
V severných oblastiach cisárstva navyše narastal aj tlak cárskeho Ruska a do oblasti prichádzali ďalšie mocnosti.
Inou štátoprávnou entitou, ktorá si na Ďalekom východe v dobe zosilneného európskeho imperializmu stále zachovávala nezávislosť (a ktorej suverenita sa potom dostala do priamej konfrontácie so suverenitou čínskou), bolo rádovo menšie aj menej významné Japonsko.
Pre starý svet predstavovala Krajina vychádzajúceho slnka vďaka svojej geografickej izolovanosti relatívne neznámu oblasť. O Japonsku neboli k dispozícii príliš podrobné informácie. Dokonca aj odhady veľkosti japonských ostrovov a počtu obyvateľov sa od prípadu k prípadu líšili.
Posledný japonský šógun Jošinobu Tokugawa v roku 1867 oficiálne informuje na hrade Nidžó v Kjóte o svojej rezignácii (zdroj: wikimedia.org)Ohľadom politickej hierarchie vo vtedajšom Japonsku platí, že všetka verejná moc náležala čisto teoreticky cisárovi, avšak v skutočnosti ju dlhodobo v rukách pevne držal vojenský diktátor – šógun zo šľachtického rodu Tokugawa. Situácia v krajine sa zmenila až revolúciou v roku 1868. Do tej doby šógunát prísne dbal na maximálnu nemennosť poriadkov v izolovanej krajine, kde bol navyše nominálny panovník programovo zemepisne oddelený od centra diania v metropole Edu (Tokiu).
Nakoniec však Západom vynucované geopolitické zmeny 19. storočia prijímali v Číne a v Japonsku úplne odlišne.
Život v dvoch cez more susediacich krajín, dovtedy obdobný vo svojej strnulosti, sa začal osudovo rozchádzať. Zatiaľ čo Japonsko začalo prudkú (až horúčkovitú) modernizáciu, pre čínske cisárstvo pod dynastiou Čching stále platil v zásade stále rovnaký negatívny trend. Po roku 1850 čchingský režim takmer skolaboval pod tlakom rozsiahlych povstaní.
Japonsko bolo ešte začiatkom 19. storočia pomerne neznámou krajinou, o ktorej kolovali len kusé informácie. (zdroj: WIKIMEDIA.ORG)Prestížou cisárskej dynastie totiž neobyčajne otriasli ópiové vojny, v ktorých Čína podľahla záujmom „britských barbarov“. V rokoch 1846 – 1848 sa navyše medzi rýchlo pribúdajúcimi masami čínskeho obyvateľstva rozmohol hlad a vyčíňali povodne. To všetko výdatne prispelo k oslabeniu, ba až destabilizácii kedysi mocnej ríše, z čoho, mimochodom, postupne vyplynul aj akýsi čínsky dejinný komplex, ktorý má dodnes nemalý vplyv na politické myslenie tamojších elít.
Pomyselná (ne)reformná križovatka oboch predmetných štátnych útvarov hlboko (a logicky) zasiahla aj Kóreu, ktorá sa z vazalského štátu, dovtedy viac-menej považujúceho Peking za „staršieho brata“ – čiže podľa konfuciánskej tradície mocensky nadradenú autoritu –, začala pozvoľna meniť na nárazníkové pásmo medzi Ríšou stredu a ambicióznou Krajinou vychádzajúceho slnka, aby sa napokon stala priamou kolóniou Tokia.
