Vláda Miklósa Kállaya sa utvorila 9. marca 1942. Jej primárnym cieľom bolo vyviesť krajinu z 2. svetovej vojny a to pomalým vzďaľovaním sa od Nemcov.
Kállay sa ujal pozície ministerského predsedu pod podmienkou, že mu Miklós Horthy dovolí, aby navonok hlásal solidaritu s mocnosťami Osi, pritom však dôverným spôsobom a pomocou tajných kanálov hľadal možnosti vytvorenia kontaktov s anglosaskými mocnosťami.
Kronikár Anonym písal aj o tom, ako Maďari masakrovali svojich nepriateľov Čítajte Politika premiéra tak od začiatku smerovala k tomu, aby získal späť právo Maďarska slobodne riadiť vlastný osud a ak to bude možné, priviesť krajinu späť medzi neutrálne štáty.
Kállay chcel zabrániť tomu, aby sa v krajine dostala k moci vláda podobná vláde Vidkuna Quislinga, predsedu fašistickej strany Nasjonal Samling v Nórsku.
Rovnako sa chcel vyhnúť odvodom mladých maďarských brancov na východný front či deportáciám práceschopného obyvateľstva.
Pri tom všetkom musel zároveň brať ohľad aj na geografickú pozíciu krajiny a nevyvolať otvorenú konfrontáciu s Nemcami.
Maďarský ministerský predseda Miklós Kállay na fotografii z roku 1942. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Ako vyskočiť z nemeckého náručia?
Dlhodobým zahraničnopolitickým cieľom maďarskej vlády bolo zabrániť sovietskej okupácii v prípade, že by sa anglickým a americkým vojenským jednotkám podaril výsadok na Balkánskom polostrove a priblížili by sa k maďarským hraniciam.
V takej situácii chceli ihneď prestúpiť na ich stranu, na takúto eventualitu sa však bolo treba pripraviť.
Od februára 1943 sa preto maďarské vládne kruhy snažili nadviazať tajné kontakty s anglosaskými mocnosťami a udržiavali ich až do 19. marca 1944, t. j. do nemeckej okupácie Maďarska.
Nemecké messerschmitty nad Budapešťou v roku 1944. Práve hrozba nemeckej okupácia Maďarska viedla maďarských politikov k hľadaniu spôsobov, ako vystúpiť z vojny, resp. preskočiť na stranu anglosaských Spojencov. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG/ BUNDESARCHIV (101I-669-7340-27) / BLASCHKA (CC-BY-SA 3.0))Hlavným dejiskom spoločných rokovaní s Britmi bolo Turecko, kým so Spojenými štátmi Švajčiarsko, konkrétne Ženeva.
Oficiálni, resp. polooficiálni poverenci maďarskej vlády viedli rokovania s predstaviteľmi Spojencov aj v Lisabone a Štokholme. Jedným z dôležitých výsledkov týchto rokovaní bola dohoda, v zmysle ktorej Maďari nemali ostreľovať anglosaské lietadlá v maďarskom vzdušnom priestore, a naopak Spojenci nemali bombardovať maďarské mestá. Kállay si dal rad radom predvolať maďarských vyslancov z ich zahraničného postu, informoval ich o svojom tajnom pláne a požiadal o spoluprácu.
Až na vyslanca v Berlíne dostali všetci pokyny v tom zmysle, že Maďarsko bude vyvíjať samostatnú zahraničnú politiku. Malo sa tak zbaviť nálepky bezvýhradného nemeckého spojenca. Politika maďarského vystúpenia z vojny (v maďarčine sa častejšie užíva výraz „vyskočenie“) nadobúdala na intenzite od konca r. 1942, no ešte väčšmi po stalingradskej bitke a katastrofe, ktorú postihlo druhé maďarské vojsko pri Done.
Keď vo vzduchu viselo „zaistenie“
Správy o Kállayovej politike sa dostali až k Hitlerovi, ktorý sa napokon rozhodol pozvať regenta Miklósa Horthyho na stretnutie, na ktorom by si s ním vyjasnil sporné otázky.
Ministerský predseda Kállay síce na rokovania pozvánku nedostal, ale Horthy sa s ním ešte pred odchodom radil, ako voči Hitlerovi postupovať.
Zámok Klessheim neďaleko Salzburgu, kde sa Miklós Horthy stretol s Adolfom Hitlerom v apríli roku 1943. ZDROJ: ADOBE STOCK (zdroj: adobe stock)Horthy sa stretol s nemeckým vodcom 16. apríla 1943 v Klessheime. Oficiálnym dôvodom na schôdzku bolo, že Hitler si chce s guvernérom prediskutovať vojnovú situáciu, resp. nasadenie maďarských vojenských jednotiek.
Počas rokovania však Hitler voči Horthymu vzniesol výčitku, že Kállay tajne pracuje na prípravách maďarského vystúpenia z vojny, preto „v záujme nemecko-maďarského priateľstva“ žiadal jeho odvolanie.
Odovzdal mu aj presný spisový materiál, ktorý mal dokumentovať jeho tvrdenia. Horthy odpovedal, že podľa jeho mienky je vykreslený obraz falošný a nevidí dôvod, aby sa s Kállayom rozišiel.
Hitler dal čoskoro príkaz nemeckému vojenskému veleniu, aby pripravili plány akcie pod názvom Margarate I., neskôr aj II., čo boli krycie názvy vojenských akcií na „zaistenie” Maďarska. Nemci plánovali odzbrojiť maďarskú armádu, pričom na okupácii Maďarska sa mali zúčastniť aj slovenské, rumunské a chorvátske jednotky.
O nemeckých plánoch sa dozvedel aj Kállay a uvedomil si, že by mal väčšie šance na úspech, ak by sa s niektorými susedmi dohodol o spolupráci, resp. pokúsil sa dosiahnuť aspoň toľko, aby nezasahovali do maďarských záležitostí, čo by uľahčilo vystúpenie z vojny.
V tomto duchu sa začalo uvažovať aj o Slovensku, s ktorým boli iniciované najskôr rozhovory informatívneho charakteru. Kállay preto viackrát otvorene prízvukoval, že podporuje slovenskú štátnosť a maďarská politika ju nemieni ohroziť.
Vstup maďarských vojsk do Lučenca po rozhodnutí Viedenskej arbitráže z novembra 1938. (zdroj: WIKIMEDIA.ORG)V roku 1943 bol vzájomný vzťah dvoch susediacich štátov veľmi napätý, v čerstvej pamäti zotrvávala Prvá viedenská arbitráž a vo vzduchu visela nevyriešená menšinová otázka.
Miklós Kállay chcel nadviazať kontakt so slovenskou vládou tak, že otázky hraníc a menšín by vytlačil do úzadia. Dominovať podľa neho mali dlhodobé záujmy oboch štátov, ktoré si v danej vojnovej situácii vyžadovali prerušenie vzťahov s Osou a začatie rokovaní so Spojencami.
Kállay sa dozvedel o detailoch rozhovoru, ku ktorému došlo v júni r. 1939 medzi Jozefom Tisom a Jánosom Esterházym, na ktorom rozoberali bezvýslednosť komárňanských rokovaní (predchádzajúcich arbitrážnemu rozhodnutiu) zo slovenského hľadiska: „Ak sa ja v Komárne nenechám zviesť jednak Čechmi, jednak druhými, tak som presvedčený, že by k arbitráži nikdy nebolo bývalo došlo. Ale tam moja situácia ako dvojdňového ministerského predsedu bola veľmi ťažká, veď z dobrej vôle sa nikto nezriekne väčších území, než čo je práve potrebné, a vám by som zbytočne rozprával, že sme z nemeckej strany mali prísľuby, na ktorých som staval, a podľa ktorých Košice, Mukačevo a Užhorod mali zostať v rámci hraníc republiky.“
Adolf Hitler víta Jozefa Tisa na jeho návšteve v Nemecku v októbri 1941. (zdroj: ZDROJ: MV SR, SNA, F. STK, FOTO Č. 4025)Tiso ďalej priznal, že vtedy ani netušil, do akej miery bude maďarská diplomacia úspešná pri získavaní nemeckej priazne. Ak by vraj bol dopredu vedel, k akej modifikácii hraníc dôjde, bol by sa v Komárne dohodol s maďarskou vládou inak.
Na základe toho Kállay predpokladal, že by bolo možné získať Tisa pre istú formu kooperácie, dokonca dával šance aj vyrovnaniu. V záujme uskutočnenia svojho plánu preto vyslal svojich poverencov na Slovensko, aby zmapovali situáciu. Od februára 1943 sa preto pokúšali viesť s vedúcimi bratislavskými predstaviteľmi oficiálne či polooficiálne politické rozhovory maďarské súkromné osoby.
Chýry o nemeckej okupácii a „maďarská stopa“
Kállay sa najskôr pokúšal o nadviazanie kontaktov prostredníctvom oficiálnych kanálov diplomacie.
Dňa 10. februára 1943 pozval Jozefa Tisa maďarský vyslanec v Bratislave Lajos Kuhl na obed na pôdu ambasády. Zomrel však Tisov otec, stretnutie preto odložili. V Bratislave v tom čase kolovali správy o tom, že Slovensko by v blízkej budúcnosti mohli obsadiť nemecké vojská. Niektorí slovenskí politici pritom upozorňovali na údajnú maďarskú stopu, pričom poukazovali na Jánosa Esterházyho.
Slovenský minister vnútra Alexander Mach v tomto zmysle pripomenul jeho reč zo 14. februára. Na Esterházyho reakciu, čo bolo v tejto reči podľa neho neprijateľné, Mach spomenul jeho apel na uzavretie mieru a dodal: „… lebo teraz, keď sa Nemecká ríša pripravuje na totálnu vojnu, nie je možné hlásať mier“. Esterházy odmietol Machov útok a vyhlásil, že ak Nemci naozaj obsadia Slovensko, jediným a výlučným dôvodom bude správanie slovenskej vlády, ktorá neurobila nič na zabránenie šírenia „čechoslovakizmu a boľševizmu“.
Ministri zahraničných vecí (zľava) František Chvalkovský (Česko-Slovensko), Galeazzo Ciano (Taliansko), Joachim von Ribbentrop (Nemecká ríša), Kálmán Kánya (Maďarské kráľovstvo) počas Prvej viedenskej arbitráže 2. novembra 1938. (zdroj: WIKIMEDIA.ORG)Aj Kállaya informovali o udalostiach a náladách na Slovensku, a keďže ho zaujala hrozba údajnej okupácie Slovenska, maďarskému vyslancovi v Berlíne Dömemu Sztójayovi poslal nasledujúci odkaz: „O Slovensku sa k nám z najrozličnejších miest dostávajú také informácie, akoby sa Nemecko onedlho chystalo obsadiť Slovensko, a chcelo by s ním vytvoriť taký vzťah, aký má dnes s protektorátom.“
Sztójaya prosil o to, aby preveril takéto správy. Ako sa však ukázalo, chýry o pripravovanej okupácii sa ukázali nepravdivé a k obsadeniu Slovenska nemeckými vojskami došlo až v lete roku 1944.
Cez svätoštefanskú myšlienku to nepôjde
Dňa 19. marca 1943 slovenský vyslanec v Budapešti Ján Spišiak viedol rozhovor s Kállayom, ktorý mu oznámil, že pre neho je ich politika voči maďarskej menšine nepochopiteľná.
„Nevidím dôvod, prečo sa usilujete neustále sa do nás zadrapiť a týmito roztržkami sťažovať akúkoľvek vážnejšiu a veľkorysejšiu snahu o zblíženie, čo môže byť len spoločným záujmom oboch štátov.“ Spišiak nadhodil, že Slovensko by mohlo dostať späť Košice, toto Kállay nepovažoval za prijateľné, ale zdôraznil význam nezávislosti Slovenska. Spišiak podporil rozvíjanie dobrých susedských vzťahov, no najväčšiu prekážku zblíženia videl v proklamovanej svätoštefanskej myšlienke. Kállay svojmu spolubesedníkovi oponoval, že ide iba o nedorozumenie. Svätoštefanská idea podľa neho znamenala iba toľko, aby sme si národy žijúce v Karpatskej kotline, „… ctili a vážili a zaobchádzali s nimi rovnako ako so sebou samými. Pochopenie tejto myšlienky pre Slovensko nemôže znamenať nič inšie ako pritakať na odtrhnutie sa od benešovskej myšlienky.“
Podľa Kállaya sa to nijako nedotýka suverenity slovenského štátu, práve naopak, Maďarsko chce nadviazať užšie vzťahy so Slovenskom, keďže obidva štáty sú na seba navzájom odkázané z ekonomického, ako aj zo zemepisného hľadiska.
Gróf János Esterházy (1901 – 1957), výkonný predseda Zjednotenej maďarskej strany v Československu v 1936 - nov. 1938, potom vedúci Maďarskej strany na Slovensku. V roku 1945 ho Rusi zatkli a odviezli do Moskvy. Potom, ako ho vydali Československu, bol až do smrti väznený. (zdroj: wikimedia.org)Spišiak na základe rozhovorov s maďarským ministerským predsedom hlásil svojim nadriadeným, že podľa správ obdržaných Kállayom bol informovaný v tom zmysle, že Slováci sa chcú pripojiť späť k Maďarsku. Proti tomu slovenská vláda ihneď protestovala.
Lajos Kuhl už 23. marca 1943 obdržal pokyn, aby dementoval celú situáciu. Podľa maďarskej strany vyslanec Spišiak iba nesprávne referoval svojim nadriadeným o rozhovore s Kállayom a prosili vyslanca, aby celé nedorozumenie napravil. Kuhl následne vysvetľoval Vojtechovi Tukovi, že Maďarsko žiadnymi prostriedkami nechce narušiť slovenskú suverenitu a že sa Spišiakova informácia zakladala na jazykovom nedorozumení.
Ako si to v Budapešti predstavovali
Snahy a predstavy maďarskej zahraničnej politiky o zamýšľanom povojnovom vzťahu k Slovensku môžeme rekonštruovať aj na základe poznámok Aladára Szegedyho-Maszáka, vedúceho politického oddelenia maďarského ministerstva zahraničných vecí, ktoré poslal predstaviteľom britskej diplomacie. Zaujímavosťou tohto spisu je, že nie je datovaný, čas jeho vzniku odhadujeme na jún alebo júl 1943. Londýnskemu ministerstvu zahraničia bol doručený 27. augusta 1943.
Vo svojom zázname Aladár Szegedy-Maszák píše, že povojnové usporiadanie sa nemôže vrátiť ani k statusu quo z r. 1918, ani z r. 1938 a po zvážení predností a nevýhod oboch treba nájsť nové riešenie. Podľa jeho mienky sa najneskôr do štyridsiatych rokov 20. storočia národné vedomie samostatnosti Slovákov úplne dotvorilo a hoci sú z jazykového hľadiska príbuzní s Čechmi, tvoria samostatný národ, čo autor akceptuje ako fakt.
Maďarsko-slovenské hranice stanovené Prvou viedenskou arbitrážou však považuje pre Maďarsko za vyhovujúce, keďže sa vytýčili podľa neho po zohľadnení národnostného princípu.
Zmeny si vedel predstaviť iba v prípade bratislavského predmostia, resp. v spojitosti s výmenou niekoľkých maďarských obcí. Na doplnenie dodáva: „Treba však poznamenať, že z hospodárskeho a zemepisného hľadiska by hranicu tvorila línia Veporských vrchov, resp. Spišsko-gemerského rudohoria. Nesmieme však zabudnúť, že na východnom Slovensku žije početné rusínske obyvateľstvo, ktoré je v súčasnosti vystavené neľútostnému poslovenčeniu.“
Maďarský ministerský predseda Miklós Kállay na jednej z budínskych ulíc v roku 1943. (zdroj: wikimedia.org)Podľa autora Slovensko hospodársky nepatrí k českej krajine, ale ku Karpatskej kotline a malo by preto väčšie možnosti smerom na maďarskú Dolnú zem.
Minulosť a budúcnosť Čechov a Slovákov zhrnul nasledovne: „Pred 1919. rokom ani historicky nikdy spolu Slováci a Česi nežili, ale vždy v osobitných štátnych útvaroch. Preto však nie je ani dôstojné, ale ani odôvodnené pozastaviť alebo obrátiť späť vývoj, ktorý sa začal v r. 1919: samostatné Slovensko je nutné udržať. Toto samostatné Slovensko je však štátom Karpatskej kotliny, preto s ostatnými štátmi Karpatskej kotliny musí byť v užšom hospodárskom a politickom vzťahu, prípadne na základe personálnej únie, než so štátmi mimo Karpatskej kotliny. Popri absolútnej politickej samostatnosti musí udržiavať s Budapešťou úzke ekonomické a federalistické vzťahy…“
Jedným dychom treba uviesť, že celý spis Szegedyho-Maszáka britská diplomacia nebrala vážne.
Staré priateľstvá nehrdzavejú
Po tom, ako sme sa oboznámili so snaženiami maďarskej zahraničnej politiky v spojitosti so Slovenskom, vráťme sa k pokusom o jej realizáciu. Keďže sa maďarský vyslanec prostredníctvom oficiálnej diplomacie nedokázal s Jozefom Tisom stretnúť a nedostal pozvanie ani neskôr, hľadal sa iný spôsob.
V tom čase prišla vhod cesta poslanca maďarského parlamentu Ferenca Ronkaya na Slovensko. Maďarskú diplomaciu nabádal na spoluprácu so Slovákmi fakt, že 9. februára 1943 poslali z Úradu propagandy pokyn redakciám slovenských politických novín, v ktorom ich vyzývali, aby v budúcnosti nenapádali opatrenia maďarskej vlády a vyžiadali si súhlas cenzúry a slovenského ministerstva zahraničných vecí pred uverejnením každého článku týkajúceho sa Maďarska.
Slovenské ministerstvo zahraničných vecí pokladalo za želateľné, aby slovenská tlač nepretriasala také protimaďarské otázky, ktoré môžu mať za následok diplomatické zásahy alebo protesty. Noviny sa museli vyhýbať urážlivým poznámkam a nesmeli kritizovať ani maďarské vnútropolitické pomery.
Vláda Miklósa Kállaya krátko po svojej inaugurácii 10. marca 1942 (Miklós Kállay uprostred). (zdroj: wikimedia.org)Maďarská strana sa o tomto opatrení dozvedela a považovala to za pozitívny signál. Návšteva Ferenca Ronkaya pripadla na vhodný čas. Ronkay poznal Tisa už skôr, dokonca na Svetovom eucharistickom kongrese v roku 1938 v Budapešti ho predstavil maďarskému ministrovi zahraničných vecí Kálmánovi Kányaiovi. Vtedy so pod Tisovým vedením začali tajné rokovania medzi Maďarskom a Slovenskom o otázke opätovného pripojenia Slovenska k Maďarsku. Tiso vtedy kládol tri podmienky:
1. Ústredný úrad s výkonnou mocou pre verejnú správu Slovenska a úradné používanie slovenského jazyka.
2. Osobitný orgán v duchu národného zhromaždenia a zákonodarná moc vo vlastných vnútorných záležitostiach, v otázkach náboženstva a školstva.
3. Rozpočtová kvóta. Neskôr tri body doplnil o to, aby do jeho krajiny nevysielali väčší počet maďarských úradníkov. O rokovaniach s Tisom v r. 1938 maďarskí politici vedeli, preto sa Ronkay nazdával, že v r. 1943 by mohli začať opäť rokovať – vtedy však už nie o pripojení, ale v záujme vytvorenia podmienok spoločnej kooperácie.
Na fare v Bánovciach
Ronkay mal rozhovor s Tisom na jeho fare v Bánovciach nad Bebravou 20. marca 1943. Dôkaz toho, že Kállay mohol vedieť o Ronkayových rokovaniach s Tisom, nachádzame práve v Ronkayovom zápise z 23. marca 1943.
Ronkay tento spis adresoval bezprostredne Kállayovi a vyhotovil mu detailný zápis. Maďarský poslanec začal svoju argumentáciu ekonomickými otázkami a opisoval hrozby napredovania nemeckého hospodárstva pre nepriaznivý povojnový stav. Načrtol výhody a účinky tisícročného spolužitia. Slovenský prezident na to reagoval nasledovne: „Aj ja som toho názoru, že s bezprostrednými susedmi sa majú udržiavať vždy najlepšie vzťahy, a prípadné diferencie sa majú urovnať rokovaním, lebo tretí sused ma už nezaujíma.“
Jeden z transparentov na manifestácii v Trenčíne, ktorý oslavuje pripojenie časti Oravy a Spiša po ťažení do Poľska v septembri 1939 a zároveň pripomína stratené južné územia po Viedenskej arbitráži v roku 1938. Práve od tesného spojenectva s Nemeckom si ľudácky režim sľuboval možné hraničné úpravy na juhu. (zdroj: ZDROJ: MV SR, SNA, F. STK, FOTO Č. 1949)Ronkay nerokoval s Tisom ako poverenec maďarskej vlády, ale ako súkromná osoba, a ubezpečil ho, že obsah ich rokovaní je dôverný a nijako sa o ňom verejnosť nedozvie.
Ronkay však vyjadril svoje obavy ohľadom vnútropolitickej situácie na Slovensku. Tisovu vládu pochválil za jej korektný spojenecký vzťah s Nemeckom, zároveň však vyjadril svoje pochybnosti ohľadom toho, že určité vrstvy Slovákov majú blízko k benešovským ideám a iným slovanským nacionalistickým smerom.
Ronkay to sformuloval nasledovne: „Viem si predstaviť, velebný pane, že tieto nespokojné sily môžu rozvrátiť vnútorný poriadok, alebo budú do takej miery sabotovať hospodársky život, čo sa pre vojnu bude zdať v očiach Nemcov neznesiteľným a vtedy zakročia a spravia poriadok, čo je však rovnoznačné s protektorátom. Pre nás by bolo veľmi nepríjemné, ak by sa tento protektorát tiahol od Prahy po Zemplín.“
Ronkay považoval napredovanie nemeckého veľkopriemyslu na Slovensku za nebezpečné, lebo v dôsledku toho by sa Slovensko, ako aj Maďarsko dostalo do ekonomického prstenca, vystúpenie z ktorého by malo neistý koniec.
Pokladal za oveľa účinnejšie, ak by sa Slovensko a Maďarsko spoločne zúčastnili na hospodárskej súťaži, teda že nebudú „bojovať“ samostatne, ale bok po boku, spoločne. Tiso na to reagoval nasledovne: „Sám som tiež hľadal možnosti zblíženia sa. Pán poslanec dobre vedia, že najprv u pána ministra zahraničných vecí Kálmána Kányu, avšak na túto príležitosť si nerád spomínam, a inokedy opäť v r. 1939 u grófa Telekiho, keď sa mi dostalo odmietnutia.“
Potom sa Tiso opýtal, ako si vlastne predstavujú dohodu. Ronkay poukázal na to, že Kállaya považuje za takého realistického politika, s ktorým všetky rokovania dospejú skôr či neskôr k dohode.
Zblíženie by bolo podľa neho dôležité aj preto, lebo si to vyžadujú ekonomické záujmy oboch štátov. Ronkay ohľadom budúcnosti spomenul, že ak by sa Slovensko dostalo do ruskej záujmovej sféry, tak by sa rýchlo poruštilo, ak by sa dostalo pod „vládu Čechov“, potom by mu hrozilo počeštenie. Zo strany Maďarov by mu podľa neho nič také nehrozilo.
Ronkay napokon navrhol Tisovi ako prvý krok k dohode oboch štátov, aby napísal „na biely list” svoje predstavy a mohla by sa spustiť spoločná debata. Tiso na to reagoval nasledovne: „Ja sám by som bol najradšej, ak by sme sa mohli ujať tohto návrhu, ale musím úprimne povedať, že takáto iniciatíva naráža u nás na duševné prekážky, pretože u nás má teraz verejnosť takú náladu, ktorá by nepotvrdila žiaden z mojich krokov a vyvolala by nepriaznivý účinok.“
Ronkay spomenul aj sťažnosti maďarskej vlády. Dodal, že výpady ministra vnútra Macha proti Maďarom sú neopodstatnené, nespravodlivé a protirečia historickým faktom. Tiso zámerne nadľahčujúc otázku povedal, že Macha nikto nemôže brať vážne. Podľa Tisa prekáža začatiu rokovaní aj to, že maďarská tlač a politika často argumentujú pomocou teórie svätoštefanského štátu, čo slovenská verejnosť vždy vníma ako útok.
Prostredníctvom Ronkaya Tiso požiadal Kállaya o pozastavenie tejto propagandy. Za odplatu Ronkay požiadal Tisa o to, aby zakročil po svojej strane a kompetentné slovenské úrady sa vyhýbali útokom proti maďarskej menšine na Slovensku. Tiso prisľúbil v tejto veci pomoc a podotkol: „Viem, že sme navzájom odkázaní na seba ako vždy počas histórie, a ako realistický človek viem, že tu musíme žiť aj umrieť.“ Tiso slovami „tu musíme žiť aj umrieť“ narážal na jednu zo skorších rečí Jánosa Esterházyho, ktorý argumentoval v prospech spolupráce Maďarov žijúcich na Slovensku a Slovákov.
Ronkay pri rozlúčke pozval Tisa na návštevu do Budapešti, na čo ten diplomaticky odvetil: „Raz snáď príde čas aj toho, najskôr sa však musí zmeniť tunajšia nálada.“ Je azda zaujímavé dodať, že slovenská diplomacia nebola proti regionálnej spolupráci, nepredstavovala si ju však s Maďarskom, ale s Rumunskom. Koncom marca 1943 Vojtech Tuka ponúkol Ionovi Antonescuovi, vodcovi fašistickej diktatúry v Rumunsku, oživenie bilaterálnej spolupráce so Slovenskom.
Tuka mal výhrady voči tomu, že spolupráca sa nemôže rozvíjať v takej miere, ako by si to obe strany želali. Rumunských vedúcich prosil o to, aby presvedčili Nemcov, že táto spolupráca sa vytvára už v zmysle nemeckej koncepcie „novej Európy“ a presne by do nej zapadala. Do konca r. 1943 sa spolupráca realizovala v tom zmysle, že si navzájom vymenili informácie ohľadom maďarskej vnútornej politiky a diplomatických krokov, avšak konkrétnu spoluprácu alebo kroky proti Maďarsku nepodnikli.
Pokračovanie článku v nasledujúcom vydaní HR
