Príchod maďarských kmeňov a ich následné výpravy po celom kontinente predstavovali jednu z najzásadnejších udalostí v európskych dejinách 9. a 10. storočia. Predovšetkým v prvej fáze, do definitívneho usadenia sa v Karpatskej kotline a s tým spojeného začiatku budovania uhorskej arpádovskej monarchie, sa Maďari nezmazateľne zapísali do kolektívneho povedomia súčasníkov.
Andrássyovci boli vášniví zberatelia. Za tristo rokov nazhromaždili výtvarné diela aj zlatnícke práce Čítajte Tieto stopy odzrkadľujú aj zmienky v dobových prameňoch, predovšetkým v západoeurópskych kronikách a letopisoch, ale aj v byzantských a arabských prameňoch. V nich Maďari spravidla vystupujú ako neohrození, neporaziteľní a krutí dobyvatelia. Tento obraz a vlastná identifikácia sprevádzali Maďarov následne ešte po dlhé stáročia.
Slávna vojenská minulosť
Menom neznámy mních pôsobiaci v Uhorsku, tradične označovaný ako Anonymus či Magister P., napísal na počiatku 13. storočia najstaršie dochované historické pojednanie o počiatkoch Maďarov a ich príchode do Panónie. Dielo je z väčšej časti čistou fikciou autora a spadá skôr do oblasti mytológie ako do histórie. Zachovali sa v ňom však niektoré predstavy a identifikácie, ktoré mali starší pôvod v historickej realite 9. a 10. storočia.
Socha kronikára Anonyma v Budapešti od Miklósa Ligetiho z roku 1903Anonymus v tomto prípade verne „zrecykloval“ zaužívaný obraz starých Maďarov ako neohrozených bojovníkov. Tí v 10. storočí predstavovali postrach pre celú kresťanskú Európu a dobre to vedeli aj súčasníci: „Vedeli totiž, že Maďari sú nepremožiteľní v bojových činnostiach pre nich každodenných a že Boh prostredníctvom nich uštedril šľahy svojho hnevu mnohým krajinám.“
V opisoch koristníckych výprav Anonymus povolil uzdu najdivokejšej fantázii, aby tak dosiahol maximálny účinok na svojich čitateľov (poslucháčov): „A nedali sa od seba oddeliť, predovšetkým sa vždy jedni brali pomôcť tým v nebezpečenstve a, revúc ako ranené levy, vpadli doprostred boja a svojich nepriateľov masakrovali hrozným vraždením. A hoci aj boli porazení, predsa svojich premožiteľov premohli, súc mocnejší a udatnejší a skolili ich hrozným krviprelievaním. Šťastné sú teda vojenské výpravy Maďarov, lebo v nich získali mnoho skúseností z nebezpečenstiev a z neprestajného zvádzania bojov sa stali istejšími, cvičenejšími a schopnosťami a silami iných prevyšujúcimi.“
Následne sa anonymný notár hrdí výpočtom dobytých a spustošených krajín vrátane Bavorska, Saska, Lotrinska, Galie (Francúzska), Itálie, Lombardie či Panónie. Z iných prameňov vieme, že maďarským vpádom sa nevyhli ani vzdialená Hispánia či Balkánsky polostrov vrátane Byzantskej ríše.
Anonymova kronika, nazývaná tiež Gesta Hungarorum (Činy Uhrov). Napriek tomu, že do značnej miery išlo o fikciu samotného autora, patrí k základným prameňom dejín 10. storočia v Karpatskej kotline.Okrem imidžu neohrozených dobyvateľov sa druhým komponentom charakterizujúcim vnímanie Maďarov od 10. storočia stala (fiktívna) príbuznosť s inými staršími nomádskymi kočovníkmi, predovšetkým so Skýtmi a s Hunmi (ale aj s Avarmi a Turkami), s ktorými boli v prameňoch často stotožňovaní alebo proste označovaní za ich potomkov. Túto predstavu do svojho diela zakomponovali aj najstarší uhorskí historici, už spomínaný Anonymus či na konci 13. storočia píšuci Šimon z Kézy.
Moslimské a byzantské správy
Pátranie po počiatkoch etnickej a politickej identifikácie stredovekého Uhorska patrí k doteraz stále nie definitívne vyriešeným otázkam. Prispieva k tomu aj fakt, že dochované pramene (písomné, materiálne, archeologické) neumožňujú formulovať všeobecne uznávané a nespochybniteľné závery. V posledných rokoch však predsa len došlo k zásadnému prehodnoteniu obrazu starých Maďarov v dobe ich príchodu do Karpatskej kotliny a s tým súvisiacimi otázkami etnogenézy a vlastnej identifikácie. Tradične sa táto otázka rieši v úzkom kontakte medzi migráciou Maďarov a ich etnogenézou vyúsťujúcou do stredovekého gens Hungarica. Maďarské kmene boli podľa týchto teórií kočovným ľudom ugrofínskeho pôvodu, ktorý sa postupne formoval po celé stáročia. V písomných prameňoch sa však prvýkrát objavujú až v 9. storočí. V byzantských a arabských prameňoch často vystupujú ako Turci, v západných kronikách ako Avari alebo Huni.
Putovanie Maďarov podľa Obrázkovej kroniky, 14. storočieTradícia prameňov napísaných moslimskými autormi patrí k najstarším. Prvé zmienky sa objavujú už 9. a v 10. storočí. Ich rekonštrukciou vieme, že Maďari boli vnímaní predovšetkým ako nomádske kmene žijúce v blízkosti Pečenehov a Bulharov a boli charakterizovaní najmä svojou vojenskou silou a zručnosťou. Maďarský náčelník údajne viedol vojsko pozostávajúce z 20-tisíc jazdcov na koňoch. Vo vojenských výpravách mali byť pod vedením gyulu, ktorého všetci museli počúvať. Zmienky sa zachovali aj o zimných nájazdoch Maďarov proti Slovanom.
Staršia historiografia rekonštruovala najstaršie dejiny formovania Maďarov, ktoré zahŕňali stáročia, počas ktorých migrovali na západ z ázijských stepí do strednej Európy, najmä na základe archeologických a jazykových dôkazov. Tento proces mal zahŕňať dlhé obdobie začínajúce sa v 4. tisícročí pred n. l. a končiace sa až poslednými dekádami 9. storočia n. l.
Počas svojej migrácie prešli maďarské kmene cez ázijské a ruské stepi, kde do seba začlenili vplyvy Turkov, najmä turkických Chazarov, ktorí ich usadili na severnom pobreží Čierneho mora. Maďari zostali pod Chazarským kaganátom až do roku 830, keď získali nezávislosť a začali bojovať proti svojim bývalým pánom. V tomto období sa k siedmim maďarským kmeňom (tradične nazývaným Nyék, Megyer, Kürt-Gyarmat, Tarján, Jenő, Kér a Keszi) pripojili tri chazarské kmene (známe aj ako Chabari). V tomto období sa Maďari objavujú prevažne v už spomínaných arabských písomných prameňoch. Okrem toho väčšina, čo o nich vieme, pochádza zo spisu De administrando imperio z 10. storočia, ktorý napísal byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenét († 959).
Podľa Konštantína žili Maďari v oblasti nazývanej Levedia (na rieke Bug) v období chazarsko-maďarského spolužitia a silného turkického vplyvu na maďarský jazyk. Po útoku Pečenehov (iného kočovného kmeňa) sa presunuli na západ do Atelkuzu (Etelközu), ktorý sa nachádzal medzi deltou Dunaja a riekami Dneper a Dnester. Predpokladá sa, že Etel je Itil – maďarské slovo pre rieku Volgu. Po tom, čo utrpeli druhý vojenský úder od Pečenehov (okolo roku 895), si maďarské kmene vybojovali svoju novú vlasť v Karpatskej kotline. Táto záverečná etapa ich dobývania novej vlasti (tzv. honfoglalás) sa uskutočnila okolo roku 895/896, len dva roky po smrti veľkomoravského panovníka Svätopluka († 894), ktorý ovládal takmer celú Karpatskú kotlinu.
Obsadenie vlasti podľa maďarského maliara Árpáda Fesztyho (vytvorené v rokoch 1892 až 1894).Spoločenstvo Maďarov tvorilo sedem maďarských a tri chabarské kmene spolu s turecko-onogurskými kmeňmi, ktoré sa pravdepodobne spojili v 9. a 10. storočí. Byzantské a arabské pramene ich zobrazujú zvyčajne ako kočovných jazdcov, ktorí sa výrazne podobajú Hunom a Avarom. V skutočnosti v 10. storočí došlo k postupnej zmene kočovnej spoločnosti Maďarov na spoločnosť založenú na poľnohospodárstve a chove dobytka. Spôsobili to miestne geografické a klimatické podmienky, ako aj vplyvy miestneho pôvodného slovanského obyvateľstva Karpatskej kotliny.
