Keď sa americký prezident Woodrow Wilson v januári 1919 objavil na mierovej konferencii v Paríži, zdalo sa, že prináša do európskej politiky nový vietor. Po zničujúcej Veľkej vojne sa ním deklarovaný cieľ – nastolenie záruk trvalého mieru – mohol zdať k realizácii bližšie než kedykoľvek predtým.
Už nasledujúci vývoj však ukázal, že Wilsonov idealizmus neobstojí nielen na európskej, ale dokonca ani na domácej americkej pôde. Napriek tomu nikto z jeho predchodcov nezasiahol do globálnych záležitostí tak ako práve on.
Keď Woodrow Wilson v roku 1913 nastupoval po prvý raz do prezidentského úradu, nič nenasvedčovalo tomu, že sa jeho najväčšou doménou stane zahraničná či lepšie povedané svetová politika.
Dokonca vyhlásil, že „by bolo iróniou osudu, keby sa moja administratíva musela zaoberať predovšetkým medzinárodnými záležitosťami“. Na toto tvrdenie mal pritom vážny dôvod.
Wilson počas svojho prvého vystúpenia so správou o stave únie pred americkým Kongresom v roku 1913.Wilsonovo víťazstvo v prezidentských voľbách na jeseň 1912 ukončilo dlhú, viac ako tri desaťročia trvajúcu éru dominancie Republikánskej strany nielen v Bielom dome (prerušenú na dve funkčné obdobia len demokratom Groverom Clevelandom), ale napokon aj v Kongrese.
Americkí diplomati prirodzene pochádzali predovšetkým z republikánskeho prostredia a aj samotný Wilson od začiatku deklaroval, že sa jeho nová reformná politika bude orientovať predovšetkým na domáce záležitosti.
Syn pastora
Hoci sa môže zdať, že k prvému víťazstvu Woodrowa Wilsona v roku 1912 dopomohol predovšetkým rozkol v Republikánskej strane, keď sa mu podarilo uspieť proti dovtedajšiemu prezidentovi W. H. Taftovi a ďalšiemu výraznému mužovi americkej politiky Theodorovi Rooseveltovi, k úspechu ho priviedol predovšetkým jeho program Novej slobody (New Liberty).
Volal po silnejšej federálnej vláde, ktorá zatočí s obchodnými trustmi, dostane pod kontrolu bankový systém v krajine a postaví sa za sociálne záujmy väčšiny obyvateľstva.
Inými slovami, vo svojej kampani sa profiloval ako muž, ktorý nestojí na strane obchodných a priemyselných kruhov, ale na strane obyčajných ľudí a je odhodlaný presadiť celý rad reforiem – rozviazať colnú politiku, zaviesť protitrustové zákony a dostať pod kontrolu bankový systém.
Zašifrovaný telegram nemeckého ministra zahraničných vecí Arthura Zimmermana nemeckému ambasádorovi v Mexiku Heinrichovi von Eckardtovi, v ktorom ho inštruoval, aby inicioval dohodu s mexickými vládnymi predstaviteľmi o spoločnom pakte proti USA. Nie je pritom náhoda, že si tento progresivistický prúd v americkej politike našiel svoje zosobnenie práve v onom vysokom mužovi, dobrom rečníkovi a neoblomnom idealistovi. Woodrow Wilson sa narodil v rodine prísneho presbyteriánskeho pastora vo Virgínii, a teda pocit určitého životného poslania a s tým súvisiaca etika odriekania mu boli od začiatku vlastné.
Po počiatočnom štúdiu práv si mladý Wilson zamiloval históriu a politické vedy, absolvoval niekoľko amerických univerzít a svoju akademickú cestu najskôr zavŕšil dizertačnou prácou Vláda Kongresu (1885), v ktorej dokazoval nevyhnutnosť silného prezidenta v americkom politickom živote.
Po svojom otcovi zdedil aj silný rečnícky talent a stal sa obľúbeným profesorom na Princetonskej univerzite, od roku 1902 aj jej rektorom.
Tu sa po prvý raz prejavili jeho líderské schopnosti, keď na univerzitnej pôde presadil celý rad opatrení, ktoré skvalitnili túto univerzitu a získali jej širokú prestíž. Odtiaľ už viedla jeho cesta rovno do politiky.
Wilsonove úspechy pritiahli pozornosť Demokratickej strany, ktorá už dlhší čas ťahala v americkom politickom živote za kratší koniec. Jej podpora ho najskôr vystrelila do úradu guvernéra štátu New Jersey a v roku 1912 vystúpila Wilsonova hviezda ešte vyššie, keď získal nomináciu Demokratickej strany na prezidenta Spojených štátov.
Neudržateľný program neutrality
Woodrow Wilson mal na realizáciu svojho ambiciózneho programu napokon menej času, než mohol očakávať. Za krátke obdobie rokov 1913 a 1914 síce znížil dovozné clá, presadil zákon o federálnych rezervách, ktorý nariaďoval najvýznamnejším bankám odvádzať do spoločného fondu 6 % zo svojho kapitálu, presadzoval princíp „kontrolovanej konkurencie“, ktorá mala zabrániť vzniku monopolov, a v politickom živote sa vyslovoval za volebné právo žien.
Prišiel však sarajevský atentát a udalosti na európskom kontinente postavili pred americkú politiku novú výzvu – otázku neutrality. Hoci sa vojnové udalosti Spojených štátov bezprostredne nedotýkali, v čoraz väčšej miere vzbudzovalo pozornosť americkej verejnosti dianie na mori.
Kameňom úrazu sa stala nemecká ponorková vojna vo východnom Atlantiku, ktorá sa sústreďovala nielen na vojnové lode britského námorníctva, ale aj na obchodné a civilné ciele.
Veľké rozhorčenie vyvolalo v USA torpédovanie zaoceánskeho parníka Lusitania nemeckou ponorkou U-20 7. mája 1915. Medzi takmer 1200 obeťami bolo aj 128 Američanov. Hoci nemecké vojenské velenie na čas upustilo od útokov na civilné ciele, napokon ho tvrdá britská námorná blokáda prinútila k radikálnemu rozhodnutiu a v januári 1917 Nemecko vyhlásilo neobmedzenú ponorkovú vojnu.
Napriek tomu bola americká verejná mienka dlho na strane zachovania neutrality Spojených štátov. Program neutrality a heslo „Ušetril nás vojny“ („He Kept Us Out of War“) sa navyše stali aj jedným z hlavných bodov úspešnej kampane Woodrowa Wilsona za znovuzvolenie v roku 1916.
Napriek deklarovanej neutralite však staronový prezident nemienil zostať bokom od veľkých udalostí a európskym mocnostiam zapojeným do vojny adresoval ponuku na sprostredkovanie takého mieru, ktorý by bol síce uzavretý bez jasných víťazov a porazených, ale bol by založený na pevných základoch. Už čoskoro bol však sám konfrontovaný s nemeckým militarizmom, keď po vyhlásení neobmedzenej ponorkovej vojny nemecké torpéda v marci 1917 potopili päť amerických obchodných lodí.
