Najskôr treba titulok trochu upresniť. Nejde o Stalinových sedem pokrvných sestier, ale o sedem výškových budov, postavených v Moskve približne v prvom desaťročí po skončení 2. svetovej vojny (do roku 1957). Sú to masívne stavby vybudované v štýle stalinského empíru (nazývaného tiež sovietsky monumentálny klasicizmus). Vypadajú, „akoby ich jedna mater mala“ (mater = Stalin), a tak zľudovelo ich označenie Sedem sestier. I keď pôvodne ich malo byť osem...
Andrássyovci spolu s vybranou spoločnosťou sezónne poľovali na medvede aj líšky Čítajte V USA sa už pred vojnou stavali mrakodrapy s výškou viac ako 200 m (predovšetkým v New Yorku a Chicagu). Preto v povojnovom súperení veľmocí, keď obe sledovali vývoj vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti (teda aj v architektúre) na opačnom póle, sa aj Moskva musela stavebne rozrastať nielen do šírky, ale i do výšky. Traduje sa, že na zasadaní strany sa Stalin vyjadril: „Vyhrali sme vojnu a na celom svete sme uznávaní ako veľkí víťazi. Musíme byť pripravení na príchod zahraničných delegácií i turistov do našich miest. Čo si pomyslia, keď budú chodiť po Moskve a neuvidia žiadne mrakodrapy? Ich porovnávanie s kapitalistickými hlavnými mestami nebude v náš prospech.“
Sovietska propaganda predstavovala Stalina ako víťaza Veľkej vlasteneckej vojny a budovateľa modernej Moskvy. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Motivácia Západom a kopírovanie určitých detailov a technologických postupov sú zrejmé, tomu sa nedalo vyhnúť, i keď sovietske vládne špičky deklarovali opak a projektantov varovali pred použitím zahraničných vzorov. Aby komunistickí predstavitelia ZSSR navodili predstavu, že ide o niečo „naše sovietske“ a zakryli inšpiráciu americkými mrakodrapmi, v terminológii sa dôsledne vyhýbali tomuto pojmu a používali termín „viacposchodová budova“, od 50. rokov „výšková budova“. V hovorovej reči sa ujalo prosté „vysotka“.
Základné kamene
Definitívne rozhodnutie o realizácii stavieb padlo na zasadaní Rady ministrov ZSSR dňa 13. januára 1947, keď bolo prijaté uznesenie O výstavbe viacposchodových budov v meste Moskve. V tom roku si Moskva pripomínala 800. výročie prvej písomnej zmienky (1147), a tak bolo zámerom vybudovať jednu výškovú budovu na každú storočnicu výročia.
Základné kamene všetkých ôsmich budov boli položené v jeden deň, a to 7. septembra 1947, práve na 800. výročie založenia Moskvy. Časopis Sovietske umenie (Советское искусство) dňa 12. septembra 1947 v článku Založenie mnohopodlažných budov píše: „V deň 800. výročia založenia hlavného mesta sa uskutočnilo položenie základných kameňov ôsmich mnohopodlažných budov, ktoré budú na návrh súdruha Stalina postavené v Moskve. Na slávnosti položenia základného kameňa najvyššej z nich, 32-poschodovej budovy, sa zišli pracujúci leninského rajónu. Tento dom, v ktorom bude 750 bytov a 520 kancelárií, bude stáť na Leninských horách na brehu Moskvy.
Pred tribúnou sa postavil stĺpik z tehál, na ktorý sa pripevnila bronzová tabuľa s nápisom: Tu bude stáť 32-poschodová budova založená v deň 800-ročnice Moskvy 7. septembra 1947. Na stretnutí vystúpil člen Akadémie architektúry ZSSR B. Iofan, jeden z autorov projektu budúcej budovy. Jedna z 26-poschodových budov bola založená v Zarjade pri Kremli, druhá v oblasti závodu Metrostroj, kadiaľ povedie najkrajšia magistrála hlavného mesta Nový Arbat. V ten istý deň v rôznych rajónoch Moskvy prebehlo slávnostné založenie ďalších piatich 16-poschodových budov.“
Hotel Ukrajina a Novoarbatský most počas výstavby v 50. rokoch. (zdroj: ZDROJ: PROFIMEDIA/ČTK)Napriek tomu, že v dobovej tlači sa objavili zmienky o tejto udalosti, nedá sa povedať, že by sa založenie ôsmich výškových budov v rámci oficiálnych osláv 800. výročia Moskvy nejak zvlášť propagovalo. Stavebné publikácie udalosti nevenovali prílišnú pozornosť a architektonická komunita ju prakticky odignorovala. Jedným z dôvodov môže byť, že architekti jednoducho neverili tomu, že sa tieto stavby zrealizujú. Krajina bola po vojne stále v troskách, preto bolo veľmi ťažké si predstaviť, že sa sily nezamerajú na obnovu hospodárstva, ale na výstavbu výškových budov. I keď Stalin uznesenie O výstavbe mnohopodlažných budov v Moskve podpísal už v januári 1947, v čase propagandistického položenia základných kameňov a osadenia pamätných tabúľ ešte neexistovali prakticky žiadne projekty.
„Vysotky“ a ich projektanti
Na realizáciu projektov výškových budov boli vyzvaní vtedajší najznámejší architekti ZSSR. Ich úloha nebola jednoduchá. V projektoch museli zohľadniť tri ťažko splniteľné podmienky: navrhnúť „neamerické“ mrakodrapy v Moskve, zjednotiť štýl s plánovaným, ale nerealizovaným Palácom sovietov a aspoň približne vytvoriť výškovú siluetu mesta podobnú tej historickej, narušenej v 30. rokoch zbúraním kostolov, zvoníc, veží... Jeden z nich, Michail V. Posochin, o tom neskôr hovoril: „Bolo zaujímavé, že v priebehu projektovania sme podľa zadania nemohli používať zahraničné odborné časopisy. Tým sa mal vylúčiť vplyv Západu. No také snahy ani nevznikli, vytvárali sme ruské výškové konštrukcie.“
Na základe uznesenia z januára 1947 sa plánovalo postaviť osem výškových budov. Určenie ich polohy predstavovalo pre mestských plánovačov zodpovednú úlohu. Výškové budovy mali byť mestotvorným prvkom a architektonickými dominantami, ktoré vytvoria novú panorámu mesta. Podľa pôvodného plánu sa mali postaviť: hotel na Leninských horách (32 poschodí), administratívna budova v Zarjade (26 poschodí), hotel na Leningradskej triede (26 poschodí), obytný dom pre ministerstvo dopravy vedľa stanice metra Krasnye vorota (16 poschodí), obytný dom na Námestí povstania (dnes Kudrinské námestie, 16 poschodí), obytný dom na nábreží Kotelničeskaja (16 poschodí), administratívna budova pre ministerstvo zahraničných vecí na Smolenskom námestí (16 poschodí) a administratívna budova na Kalančevskom námestí (16 poschodí).
Obytný dom na nábreží Kotelničeskaja i budovu Lomonosovovej univerzity na Vrabčích horách, podobne ako iné nákladné stavby, stavali trestanci z gulagov. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Skutočnosť bola nakoniec oproti pôvodnej predstave odlišná. Jednotlivé budovy sa projektovali, resp. projekty sa upravovali v priebehu výstavby, takže sa menili nielen výškové proporcie, ale aj konštrukčné detaily a architektonické riešenia. Pri niektorých z nich sa zmenila i definitívna poloha a využitie. Štyri budovy – obytné domy vedľa stanice metra Krasnye vorota, na Námestí povstania a na nábreží Kotelničeskaja a administratívna budova na Smolenskom námestí -, boli vybudované podľa pôvodného zámeru.
Z pôvodne zamýšľanej administratívnej budovy na Kalančevskom námestí nakoniec vyrástol hotel (dnes Leningradskaja). Namiesto hotela na Leninských (dnes Vrabčích) horách sa vybudovala budova Moskovskej štátnej univerzity. Hotel, pôvodne zamýšľaný na Leningradskej triede, bol premiestnený na Dorogomilovské nábrežie (dnes Nábrežie Tarasa Ševčenka, do roku 2010 nazývaný hotel Ukrajina, v súčasnosti Radisson Royal Hotel Moscow). Stavba administratívnej budovy v Zarjade, zamýšľanej pre ministerstvo vnútra, bola v roku 1956 zastavená a rozobraná – ona je tou ôsmou nezrealizovanou výškovou budovou.
(zdroj: Foto - Adobe stock)Stalin na začatie stavebných prác naliehal, a tak projekty museli vznikať v rýchlom tempe. Nasadenie projekčných tímov bolo v roku 1949 odmenené Stalinovými cenami za rok 1948. Cenu prvého stupňa získal tím, ktorý navrhol budovu Lomonosovovej Moskovskej štátnej univerzity: Lev V. Rudnev (1885 – 1956), Sergej J. Černyšov (1881 – 1963), Pavel V. Abrosimov (1900 – 1961) a Aleksandr F. Chrjakov (1903 – 1976). Ďalšie ceny prvého stupňa obdržali Dmitrij N. Čečulin (1901 – 1981, v rokoch 1945 až 1949 hlavný architekt Moskvy) za projekt administratívnej budovy v Zarjade, Arkadij G. Mordvinov (1896 – 1964) za projekt hotelu Ukrajina a Vladimir G. Geľfrejch spolu s Michailom A. Minkusom (1905 – 1963) za projekt budovy ministerstva zahraničných vecí na Smolenskom námestí. Cenu druhého stupňa obdržali Leonid M. Poljakov (1906 – 1965) a Aleksandr B. Boreckij (1911 – 1982) za projekt hotela Leningradskaja, Andrej K. Rostkovskij (1908 – 2000) ako spoluautor projektu obytného domu na nábreží Kotelničeskaja (spolu s Čečulinom), Michail V. Posochin (1910 – 1989, v rokoch 1960 – 1980 hlavný architekt Moskvy) a Ašot A. Mndojanc (1910 – 1966) za dom na Námestí povstania a Aleksej N. Duškin (1904 – 1977) s Borisom S. Mezencevom (1911 – 1970) za projekt domu vedľa stanice metra Krasnye vorota.
Čo povie najvyšší „projektant“?
Práca architektov a projektantov nebola jednoduchá. Museli vyhovovať vkusu najvyššieho vodcu Stalina, ktorý často do ich práce zasahoval. Preto sa projekty neustále upravovali, doplňovali a prekresľovali. Traduje sa legenda o tom, ako raz Stalin prechádzal okolo budovy na Smolenskom námestí (vo výstavbe mala náskok pred ostatnými), zachmúril sa, niečo sa mu nepozdávalo. Následne prikázal na vrchole budovy doplniť štíhlu špicatú vežu. Jeho prianie bolo, samozrejme, splnené, aj za cenu úpravy kompozície piatich najvyšších poschodí. Štíhlou vežou s hviezdou na vrchole sú zakončené všetky „vysotky“, paradoxne, na vežičke tej na Smolenskom námestí hviezda absentuje.
