Opomenúť kráľovnú Alžbetu v kontexte života Júliusa Andrássyho by nebolo správne, no rovnako nesprávne by bolo hovoriť o ňom v intenciách dohadov a klebiet, ktoré sa rozšírili už počas grófovho života.

Alžbeta už dávno predtým, ako sa v roku 1866 prvýkrát stretla s grófom, pociťovala silné sympatie k Uhorsku – k Maďarom a uhorskej aristokracii. U manžela, cisára Františka Jozefa I., sa snažila dosiahnuť prijatie uhorských požiadaviek, predkladaných uhorskými politikmi prostredníctvom šľachticov z jej blízkeho okolia.
Do tohto okruhu ľudí patrila kráľovnina dôverníčka Ida Ferenczyová a neskôr aj Mária Festeticsová. Obe znamenali pre Alžbetu veľa a kráľovnej obetovali svoj život. Okrem obdivu k Alžbete ich spájalo aj nadšenie pre osobnosť Júliusa Andrássyho, ktorého považovali za „planúceho génia“. Práve cez Idu Ferenczyovú sa k Alžbete dostávali grófove správy a požiadavky.
Vyrovnanie Rakúska a Uhorska bolo nepochybne aj Alžbetinou zásluhou, po ňom jej priateľstvo s Andrássym nadobudlo skutočne trvácny a hlboký charakter, ktorý odzrkadľujú grófove listy adresované kráľovnej. V nich sa podpisoval zvyčajne ako „Váš oddaný priateľ“.
To, že ním gróf naozaj bol, dokazuje mnoho skutočností.

Alžbeta však pestovala dôverný vzťah aj s manželkou Júliusa Andrássyho Katinkou a svoj obdiv ku grófovi preniesla aj na svojho syna Rudolfa, ktorý ako devätnásťročný Ide Ferenczyovej povedal: „... každý deň ďakujem dobrotivému Bohu za Andrássyho. Pretože všetko pôjde dobre len tak dlho, kým tu bude on.“

Grófova smrť v roku 1890 kráľovnou otriasla. Bola zronená zo synovej samovraždy len rok predtým a ťažko znášala aj fakt starnutia, čo u nej vyvolávalo komplikované duševné stavy.