Vedeli ste, že na Slovensku existuje miesto, kde sa kresťanská viera vo večný život po smrti spojí do harmonického celku s pohansky mystickými myšlienkami pominuteľnosti, kde vedľa seba stojí nadzemské a pozemské; miesto, kde je krása tvarov naplnená preduchovneným obsahom tak trochu „staroružovo“ pôsobiaceho romantického príbehu?
Knižnica rodu Andrássyovcov patrí medzi najväčšie šľachtické knižnice na Slovensku Čítajte Mauzóleum posledného mužského potomka mladšej vetvy Andrássyovcov Dionýza a jeho manželky Františky bolo už krátko po postavení považované za jedinečnú architektonickú pamiatku, ktorú do svojej správy prevzalo uhorské ministerstvo kultu. Stavba bola postavená za jeden rok a podľa súdobej tlače stála ohromujúcu sumu: milión vtedajších korún.
Interiér mauzólea pôsobí ako ranokresťanský chrám v Ravenne (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Kult neznámej grófky
V sobotu 26. októbra 1902 o deviatej hodine večer v Mníchove zomrela Františka Andrássyová, rod. Hablawetzová (1831 – 1902), milovaná manželka posledného krásnohorského grófa Dionýza Andrássyho (1835 – 1913). Jej smrť odštartovala niečo, čo v našich dejinách nemá obdobu. Jej meno sa malo stať posvätným a jej pamiatka mala byť uctievaná v celom niekdajšom Rakúsko-Uhorsku. Programovo budovanému kultu grófky Františky však vôbec neprekážala skutočnosť, že jej rodina nepoznala slávnych predkov, že nemala žiadny majetok a ani to, že súdobá tlač, azda nedopatrením, no pri všetkej úcte k zosnulej, zverejnila jej pôvod „dcéry viedenského krčmára a tanečnice“. Dnes vďaka výskumu vieme o Františkinom pôvode pomerne veľa, no muselo ubehnúť viac ako storočie od jej úmrtia a museli sa zverejniť digitalizáty rôznych archívov. Ženu maskovanú mýtom dobrotivej Františky sa však stále nepodarilo úplne „identifikovať“ a naďalej ostáva ona i jej vzťah k manželovi a celkovo k Andrássyovcom zahalený tajomstvom.
Nad vstupom do hrobky je monumentálny reliéf s erbom Andrássyovcov a heslom Non videri sed esse – Nie zdať sa, ale byť. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Manželstvo Dionýza a Františky trvalo tridsaťšesť rokov, bolo vraj šťastné, no bezdetné. Zvláštny gróf, skôr samotár a citlivý mecén sirôt, vdov, chudoby i nadaných umelcov, celý svoj život zasvätil obdivu k manželke, ktorú sám považoval za svojho „dobrého génia“ – za akúsi femme fatale, ktorá ho priviedla k dobru a láske. Po jej odchode si vytvoril vlastný nepreniknuteľný svet postavený na spomienkach, na viere vo večné vyššie ideály a túžbe po stretnutí s ňou. Obraz grófovej fantastickej neúnavnosti dotvára aj založenie pietneho – spomienkového múzea v niekoľkých miestnostiach na hrade Krásna Hôrka v roku 1903, kde zhromaždil všetko to, „čoho sa jej ruka dotkla a na čom spočinul jej pohľad“ a čo súviselo s ich spoločným životom, ďalej odhalenie Františkiných pomníkov v Rožňave a vo Viedni či zakladanie rôznych nadácií a fondov s jej menom... Všetko sa skrátka točilo okolo mena a pamiatky jeho zosnulej manželky.
Veľký krásnohorský pohreb
Snaha starého grófa však vrcholí vo výstavbe monumentálnej hrobky pod stredovekým hradom Krásna Hôrka, ktorá mala zhmotňovať všetky jeho pocity prameniace zo smútku za „drahou ženou“. Hneď po Františkinom mníchovskom pohrebe Dionýz poveril svojho správcu veľkostatku a priateľa Štefana Sulyovszkého nájdením vhodného architekta, ktorý by dokázal vyhovieť jeho predstavám o honosnom „večnom dome“. Voľba padla na mladého Mníchovčana Richarda Berndla (1875 – 1955), ktorý pôsobil v Nemecku, Rakúsku a neskôr dlhé roky aj v Južnej Amerike.
Sarkofág Františky Andrássyovej z gréckeho mramoru (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)S prácami sa začalo v marci roku 1903 a už v októbri nasledujúceho roku, na druhé výročie Františkinej smrti, stála scéna pre jeden z najpôsobivejších pohrebov, aké Slovensko zažilo. Na Františkinom druhom pohrebe sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí z celej krajiny. Dojemné divadlo odohrávajúce sa 26. októbra 1904 v Rožňave a v Krásnohorskom Podhradí vtedy sledovala celá rskúsko-uhorská monarchia. Opisy dojemného smútočného sprievodu, ktorý sa začal v Rožňave na stanici, kam o 15.00 dorazil špeciálny vlak z Mníchova s Františkinou rakvou a smútiacim Dionýzom Andrássym, ovládli stránky všetkých novín bez rozdielu ich zamerania.
Klopadlo na bronzových vrátach hrobky v podobe levej hlavy – motív prevzatý zo starogermánskeho umenia (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Fotografie monumentálnych slávobrán s grófkiným monogramom, pod ktorými prechádzal honosný pohrebný koč ťahaný štyrmi bielymi plnokrvníkmi či snímka bielej hlavy vysokého ovdoveného grófa, kontrastujúcej s čiernym davom, obleteli celú Európu a naozaj vyvolávali pocit, že zomrela ľudom zbožňovaná „zemepánka“. Pravdou však bolo, že ju prakticky nikto nikdy nevidel a nikto ju nepoznal. Rožňavu a Krásnu Hôrku mala navštíviť len raz v roku 1879 a aj to inkognito ako grófka Marengo.
Kalich – vyhotovený z Františkiných šperkov – z 22-karátového zlata, na ktorom sa nachádza 265 drahých kameňov a perál a výjavy z pašiového cyklu. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Príbeh o hlbokom smútku umocňovali komentáre redaktorov o tom, ako Dionýz bez klobúka a dáždnika kráčal celých sedem kilometrov za kočom svojej manželky v sychravom, chladnom počasí. O deväť rokov neskôr sa „veľký krásnohorský pohreb“ zopakoval, keď do mauzólea pochovali aj jeho staviteľa a možno aj posledného skutočného romantického hrdinu našej kultúry, grófa Dionýza Andrássyho.
