V životoch aristokracie mali poľovačky mimoriadny význam. Počas mesiacov loveckej sezóny sa na panstvách šľachticov zhromažďovalo množstvo hostí, ktorí sa vydávali za naplnením tejto vášne do bližších i vzdialenejších revírov. Výnimkou neboli ani sídla Andrássyovcov. Poľovnícka sezóna, viažuca sa najmä k obdobiu jesene, bola rušnou aktivitou plnou návštev a patrila k najdôležitejším pravidelným udalostiam roka, o ktorej prinášali podrobné správy súdobé noviny. Z nich sa dozvedáme o významných účastníkoch poľovačiek, dobrodružných príhodách, mieste, čase konania a priebehu, o počte ulovenej zveri či honosných záverečných hostinách.
Hrad Krásna Hôrka a kaštieľ v Betliari sú jediné šľachtické sídla, ktoré unikli pustošeniu Čítajte Za zlatú éru poľovníckych aktivít Andrássyovcov považujeme 19. a začiatok 20. storočia, keď členovia rodu nadobudli nebývalú politickú moc a vďaka svojim podnikateľským aktivitám aj značné finančné prostriedky.
Kde sa poľovalo
Poľovnícke revíry Andrássyovcov sa rozkladali predovšetkým na území troch žúp – Gemerskej, Abovsko-Turnianskej a Zemplínskej, kde sa konali najmä obľúbené poľovačky na medvede, vlky, vysokú zver, diviaky a hony na líšku.
Najznamenitejšími boli poľovačky usporiadané na území Gemerskej župy v lesoch betliarskeho panstva, bohatých na rôzne druhy divej zveri. Revír obrovských rozmerov bol z väčšej časti obkolesený drôteným pletivom, aby sa zver, o ktorú sa počas zimných mesiacov príkladne starali, nerozptýlila do susedných revírov.
Žigmund Vajda (1860 – 1931) – Gróf Gejza I. Andrássy ako poľovník, 1896 (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Správa takéhoto územia si vyžadovala zamestnávať množstvo profesionálov – horárov, lesníkov, strážcov a i., ktorí mali eliminovať pytliactvo, predovšetkým pre zachovanie rovnováhy, ktorej narúšania si boli sami veľmi dobre vedomí. Rapídny úbytok poľovnej zveri v prvej polovici 19. storočia priviedol majiteľov revírov k chovu poľovnej zveri a obohateniu poľovnej fauny.
Rozvojom hospodárstva, priemyslu a poľnohospodárstva dochádzalo k celoeurópskej renesancii poľovníctva a posilneniu chovu poľovnej zveri čiastočne už na vedeckom základe. Pozície lesmajstra či hlavného horára boli prestížnymi povolaniami s košatou administratívnou agendou, požiadavkou na kultivované vystupovanie a nemalé znalosti z biológie a botaniky.
Karol Sterio (1821 – 1862) – Gróf Emanuel I. Andrássy počas parforsného honu, 1847. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Cielený chov poľovnej zveri prebiehal vo zvernici v Betliari založenej v roku 1885 grófom Emanuelom I. Andrássym (1821 – 1891). Gróf dal do nej doviezť jelenice a jelene zo Zemplína, neskôr daniele z Moravy a divé morky.
Obohateniu poľovnej fauny sa venoval aj jeho syn Gejza I. (1856 – 1938), jeho zásluhou sa udomácnili na Gemeri muflóny a paovce hrivnaté. V lesoch sa z dôvodu zabezpečenia ochrany a pohodlia zveri nikdy nekonal výrub. Andrássyovci rešpektovali cyklus poľovníckeho roka a v čase zákazu nelovili.
Hodnotiac ich úsilie venované starostlivosti o zver môžeme konštatovať, že sa pridŕžali hesla, že poľovníctvo nie je len „zábavka“, ale aj regulačný nástroj, starostlivosť o lesy a prikrmovanie zveri. V súkromných fotoalbumoch, zachovaných po Andrássyovcoch, vidíme viaceré snímky členov rodu, aj tých najmenších, ktorí kŕmia divé zvery, najčastejšie lane, alebo aj dvory prispôsobené na chov mláďat, napríklad medveďa hnedého.
Vášeň spojená s cestovaním
Gróf Emanuel I. k poľovníckej vášni viedol nielen svojho syna, ale aj svoje dcéry: Irmu (1857 – 1925), Etelku (1860 – 1927), Natáliu (1864 – 1951) a Karolínu (1865 – 1937). Otec bol pre nich veľkým vzorom a príkladom odvážneho poľovníka. Deti sa mohli zúčastniť na poľovačkách za predpokladu, ak sľúbili dodržať slušné správanie a prejavili ochotu poslúchnuť všetky jeho rozkazy.
Po udalostiach takejto jednej poľovačky sa Emanuel a Irma stali hlavnými postavami poviedky Móra Jókaia (1825 – 1904), grófovho blízkeho priateľa, Szép lövés volt! (To bol slušný výstrel!).
Sestry Gejzu I. Andrássyho – dole zľava sedí Irma a Natália a stoja Karolína a Etelka. Betliar okolo 1890. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Emanuelova vášeň pre poľovačky sa odzrkadlila aj v jeho literárnej a výtvarnej činnosti. V spolupráci s priateľmi napísal a svojimi kresbami doplnil dielo Hazai vadászatok és sport Magyarországon (1857, Domáce poľovačky a šport v Uhorsku).
Jeho obsah tvoria príbehy a opisy poľovačiek, dostihov, rybačiek a zábavy, ktorá po nich nasledovala. Poľovačky na exotickú zver zachytáva jeho ďalšie dielo Utazás Kelet-Indiákon. Ceylon, Java, Khina, Bengal. (Cestovanie po Východnej Indii.
Cestovanie po Východnej Indii. Cejlón, Jáva, Čína, Bengálsko, Pešť, 1853. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Cejlón, Jáva, Čína, Bengálsko) z roku 1853, ktoré je cenným svedectvom o cestovaní v polovici 19. storočia. V súčasnosti OZ Čierne diery v spolupráci so SNM – Múzeom Betliar pripravuje jeho vydanie v slovenskom jazyku. Keďže dnes sa pohľad na skolené zvieratá vníma nelichotivo, súčasťou vydania budú aj komentáre/štúdie, ozrejmujúce pozitívny či kultúrny prínos takýchto ciest a ich edukačný aspekt.
Túžbou samotného grófa Emanuela I., vyslovenou v cestopise, bola výmena trofejí exotických zvierat za trofeje európskych živočíchov, čím chcel prispieť k rozvoju národného múzea. Jeho syn Gejza I. zase prispel svojím darom z expedície v Anglo-egyptskom Sudáne v roku 1911 dvomi mláďatami leva púšťového k rozvoju budapeštianskej zoologickej záhrady.
Andrássyovci sa so svojimi úlovkami pravidelne zúčastňovali aj na výstavách trofejí.
Vo fonde SNM – Múzea Betliar sa zachovali viaceré poľovnícke ceny a diplomy, ale aj profesionálne nafotené trofeje. Okrem historických fotografií nám obraz o poľovačkách pomáhajú vytvárať nápadité karikatúry v hrubých kožených väzbách ako prostriedok zábavy na účet nešikovných poľovníkov. Ich autormi sú najmä Gejza I. a jeho deti, no najtrefnejšie vytvoril učiteľ kreslenia Anton Lammel (1871 – 1963) z Rožňavy.
Chov medveďov hnedých na betliarskom panstve. Betliar 1914. 49 (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)K niektorým zvieratám vo zvernici mali Andrássyovci citový vzťah, nebolo nezvyčajné, ak ich pomenovali a venovali im zvýšenú pozornosť. O týchto zvieratách prinášala správy aj súdobá tlač. Veľmi obľúbeným bol statný jeleň menom Hanzi s prekrásnym parožím, ktorému sa napriek svoju „pohodlnému a bezstarostnému životu“ občas podarilo zo zverinca v parku betliarskeho kaštieľa ujsť, ale vždy ho priviedli späť.
Hanzi uhynul pre svoj pokročilý vek v roku 1887 a podľa mnohých svetobežníkov nebol na celom kontinente ešte jeden taký znamenitý jeleň ako on. Známy je aj prípad rysa ostrovida vyrastajúceho vo zverinci, pri ktorom si všimli anomáliu v správaní, zaujímavú z prírodovedeckého hľadiska. Ak pred ním totiž niekto udrel o seba dvomi medenými alebo inými predmetmi, čo vyvolalo zvonivý zvuk, rys okamžite dostal kŕče a upadol do bezvedomia. Po jeho uhynutí ho dali vypreparovať.
V lokalitách poľovníckych revírov dochádzalo aj k výstavbe poľovníckych domov, zámočkov alebo kaštieľov, ktoré boli účelovo vybavené pre potreby lovu a oddychu. Od roku 1867 gróf Emanuel I. postupne rozširoval poľovnícky „statok“ v Súľovej, z ktorého vznikol poľovnícky komplex pozostávajúci zo štyroch budov, ku ktorým patrila aj stajňa a kôlňa.
Andrássyovci tu pravidelne trávili jeden až dva letné týždne a pozývali si sem svoju rodinu a známych. Dnes už z týchto objektov nestojí ani jeden.
Poľovačky na medvede
Poľovanie na medveďa hnedého ako najväčšiu šelmu našich lesov patrilo k tomu najatraktívnejšiemu, čo andrássyovský revír ponúkal. Veľká časť predstaviteľov uhorskej a rakúskej aristokracie ulovila svojho prvého medveďa práve na území betliarskeho panstva. Poľovníka, ktorý mal to šťastie a medveďa skolil, slávnostne pasovali za „lovca medveďov“.
Gróf Gejza I. Andrássy váži svojho uloveného medveďa. Okolo roku 1890. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)V andrássyovských lesoch sa vyskytovali tri druhy medveďov: medveď hnedý (Ursus arctos), medveď čierny (Ursus americanus) a medveď ušatý (Ursus thibetanus). Medveď čierny má svoj prirodzený domov v Severnej Amerike a medveď ušatý sa vyskytuje v strednej a východnej Ázii.
