Za vznikom rozsiahleho komplexu umeleckých zbierok Andrássyovcov stáli rodová tradícia a obrovský kapitál. Členom rodu sa za viac ako tristo rokov podarilo nazhromaždiť jedinečné výtvarné diela, zlatnícke práce i kuriozity, z ktorých dnes niektoré nájdeme v múzeách ako Louvre, The Metropolitan Museum of Art, Szépművészeti Múzeum v Budapešti a v neposlednom rade kaštieľ Betliar či hrad Krásna Hôrka.
Cesta rodu Andrássyovcov na vrchol nebola ľahká ani rýchla Čítajte To, čo z andrássyovských zbierok zostalo, je síce iba zlomok obrovského duchovného i materiálneho bohatstva, no intaktnosť zbierok betliarskeho kaštieľa či hradu Krásna Hôrka poskytuje vynikajúci pohľad na to, ako taká šľachtická zbierka vyzerala. Samozrejme, zbierajúcich členov rodu bolo viac. Na problémy naráža chápanie zbierok ako homogénneho celku, no zároveň by bolo nesprávne vnímať andrássyovské zbierky ako jednotnú kolekciu. Či sa však budeme zaoberať súbormi obrazov, sôch, alebo striebra Emanuela, Júliusa alebo Sándora Andrássyovcov, začať by sme mali na rodovom sídle na Krásnej Hôrke, kde sa prostredníctvom objednávok pre miestnych umelcov začína slávna tradícia podpory a zbierania umenia v tejto famílii.
Krásnohorská čierna Madona s Ježiškom z oltára hradnej kaplnky s filigránom od Jána Szillasyho, významného zlatníka barokovej doby (zdroj: Zdroj - SNM Múzeum Betliar)Mecenáši umení z Krásnej Hôrky
Už zo súpisu predmetov po Žofii Serédyovej, manželke Štefana I., ktorá zomrela začiatkom roka 1710 na Krásnej Hôrke, sa dozvedáme o existencii cenných zlatníckych prác a textílií, ktoré sa stali predmetom dedenia. Práve tieto predmety, presnejšie sedmohradské strieborné taniere zo 17. storočia, sa stali základom Andrássyovskej klenotnice. Žofiin syn František na hrade vykonával stavebné úpravy a zamestnával umelcov, výsledkom čoho je zbierka olejomalieb od zatiaľ neznámeho maliara a prvotiny významného zlatníka Jána Szilassyho. S jeho prácami i so spomínanými taniermi zo Serédyovej pozostalosti sa stretneme na mnohých fotografiách z 19. storočia, zachytávajúcich galérie Emanuela Andrássyho. Unikátne taniere sa v roku 2010 dostali do newyorského Metropolitného múzea.
Strieborný tanier z pozostalosti Žofie Serédyovej z Krásnej Hôrky zo 17. storočia. Dnes v zbierkach The Metropolitan Museum of Art v New Yorku. (zdroj: ZDROJ: METMUSEUM.ORG)Po Františkovi prichádza v živote Krásnej Hôrky istý útlm. Hrad v roku 1817 dokonca vyhorel a jeho vtedajšia majiteľka, vdova po Štefanovi III., grófka Mária Festetichová sa postarala o jeho opravu a rozhodla sa posledných osem rokov svojho života prežiť práve tu. Krásna Hôrka sa stala múzeom už o dve desaťročia neskôr v roku 1857, pričom väčšina predmetov (okrem militárií) bola na hrad donesená Máriou. Hradné múzeum, na ktoré boli Andrássyovci patrične hrdí, tak ukazovalo luxusný viedenský porcelán, holičskú fajansu, klasicistický a rokokový nábytok – to všetko si grófka doniesla z kaštieľa v Monoku a z košických palácov.
Artibus – zbierka Dionýza Andrássyho
Hradné múzeum na Krásnej Hôrke bolo síce súkromné, no povaha predmetov, ktoré boli sústredené v jeho miestnostiach, nezodpovedá tomu, čo sa v 19. a na začiatku 20. storočia očakávalo od zbierky aristokrata. Aj keď presná definícia takej zbierky neexistovala, bolo jasné, že človek patriaci do vysokej spoločnosti musí zaujať dielami starých majstrov – najlepšie talianskou alebo nizozemskou maľbou, uhorskými zlatníckymi prácami a starožitnosťami, ktoré súvisia s dejinami krajiny. Nehovorilo sa nie ani egyptským múmiám či orientálnym predmetom, z ktorých v palácoch vznikali samostatné kabinety a salóny.
Obrazáreň grófa Dionýza Andrássyho v obci Krásnohorské Podhradie, postavená podľa projektov Dezsö Hültla. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Dionýz Andrássy, posledný mužský potomok mladšej vetvy rodu, sa vymykal všetkým súdobým predstavám o šľachticovi: oženil sa so stavovsky nerovnou ženou, neobýval veľkolepé kaštiele, nezúčastňoval sa na okázalých poľovačkách a ľahostajná mu bola aj politika a tak trochu aj rodinné podnikanie. V období po smrti svojej milovanej Františky sa rozhodol pomerne veľkú energiu a prostriedky venovať na dobročinné účely, medzi inými aj na štipendiá pre nádejných umelcov. Obdarovával múzeá (hlavne košické) a zhromažďoval diela, väčšinou súčasných umelcov z nemeckého a maďarského prostredia.
Pohľad do interiéru krásnohorskej obrazárne. Na stene vľavo v strede visí slávny obraz Arnolda Böcklina Jarný večer. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Zbierka Dionýza Andrássyho nadobudla úctyhodné rozmery a tak sa, zrejme aj pod vplyvom svojho tajomníka Istvána Sulyovszkého, rozhodol v Krásnohorskom Podhradí vybudovať obrazáreň. Stavba, ktorú považujeme za prvú samostatnú budovu na prezentovanie výtvarného umenia na Slovensku, bola postavená v roku 1909 a svojmu pôvodnému účelu slúžila len do roku 1913, kedy Dionýz Andrássy zomrel a svojím testamentom zbierku odkázal budapeštianskym múzeám. Nad vstupom do galérie bol nápis artibus – umeniam, čo odkazuje na mecenášovo odovzdanie sa tejto ušľachtilej idei. Všetko to znie veľmi dobre, veď máme zanieteného zberateľa, zachovala sa aj jeho zbierka, ku ktorej boli v Mníchove vydané aj nákladné katalógy, akurát samotné obrazy sú menej zaujímavé a možno len dokonale odzrkadľujú mentálny svet ich majiteľa.
