Vzdelanie bolo vo vzdialenejšej minulosti chápané ako privilégium, ktoré prislúchalo len malej skupine ľudí a bolo považované za zbytočné pre určité skupiny európskej stredovekej spoločnosti. Tento zaužívaný stereotyp sa začal meniť vplyvom a prenikaním humanistických myšlienok.
Školstvo dlhé obdobie patrilo pod správu cirkvi. Postupom času, v 18. storočí, sa vzdelanie stávalo čoraz dostupnejším. Vzdelaním sme začali zámerne. Práve ono bolo úzko i symbolicky prepojené s knihou – matériou, no v hlbšom zmysle slova nositeľkou poznatkov.
Poslední členovia slávneho rodu Andrássyovcov žijú dodnes v Kanade Čítajte Betliarsky kaštieľ sa do dnešných čias zachoval a pripomína nám význam a nezastupiteľné miesto rodu Andrássyovcov v našich dejinách. Jeho členovia boli k vzdelaniu vedení systematicky. Správa rozsiahlych majetkov si na jednej strane vyžadovala určité osobnostné predispozície, na druhej strane bolo vzdelanie a osvojenie si poznatkov z rôznych oblastí pre túto úlohu doslova nutnosťou. Nebolo len formálnou konvenciou nobility, ale stávalo sa nevyhnutnou výbavou aristokrata. O ich všestrannej činnosti a rozvíjaní záujmov viac než čokoľvek iné vypovedá to, čo šľachtici čítali.
Knižnica v kaštieli Betliar
Rodová knižnica Andrássyovcov je jedným z najpozoruhodnejších skvostov betliarskeho kaštieľa. Veľkosťou fondu sa zaraďuje medzi najväčšie šľachtické knižnice, ktoré sa na území dnešného Slovenska zachovali. Napriek týmto superlatívom sa s jej genézou a osudom dodnes spája viacero otáznikov.
Rotunda v parku kaštieľa Betliar, ktorá bola takmer sto rokov využívaná ako knižnica (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)V súčasnosti tvorí knižničný fond približne 16-tisíc polytematických tlačí a rukopisov z obdobia 15. až 20. storočia. Medzi najstaršie patria prvotlače – inkunábuly vydané do konca 15. storočia. Tých sa v knižnici zachovalo celkom sedem exemplárov. Možno ich považovať za predmet zberateľského záujmu Andrássyovcov. Najstarším z nich je dielo Divinum Medicinae z roku 1486, no môžeme medzi nimi nájsť i satirické dielo Sebastiana Brandta Navis Stultifera z roku 1497. Posledne zmienené a ďalšie boli identifikované v súvislosti s odborným spracovaním knižničného fondu len v posledných rokoch.
Unikátna historická knižnica kaštieľa Betliar s viac ako 16 000 zväzkami kníh a rôznych tlačí od 15. až po 20. storočie. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Ak by sme chceli pristupovať ku knižnici výlučne popisne, nikdy by sa nepodarilo realizovať ambíciu hlbšieho pohľadu na jej pôvod a osobnosti, ktoré stáli za jej kreovaním. Vďaka dochovaným dokumentom, akým je súpis knižnice z roku 1816, sa stáva osud genézy andrássyovskej knižnice v betliarskom kaštieli o čosi viac uchopiteľným.
Leopoldova knižnica
Za zakladateľa knižnice môžeme považovať Leopolda Andrássyho (1767 – 1824) – vzdelaného osvietenca, banského radcu v Banskej Štiavnici a správcu kremnických baní. Po tom, čo ako 25-ročný skončil svoju vojenskú dráhu, sa v roku 1792 natrvalo utiahol na svoj betliarsky majetok. Venoval sa jeho zveľaďovaniu, vede, baníctvu, botanike či numizmatike a s tým súvisiacemu získavaniu literárnych diel uhorských a európskych autorov. Bol dokonca členom slobodomurárskej lóže. S pravidelnými akvizíciami dopĺňajúcimi repertoár knižnice mu pomáhal správca veľkostatku Anton Szatmáry. Objem pôvodnej knižnice dopĺňali ďalšie generácie Andrássyovcov až do polovice 40. rokov 20. storočia.
Gróf Leopold Andrássy – slobodomurár, zakladateľ betliarskej knižnice a parku kaštieľa (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)V roku 1795 sa Leopold vydal na cestu po krajinách západnej a južnej Európy. Podobné študijné cesty slúžili šľachte (okrem iného) na získavanie nových poznatkov, ako aj na sledovanie najnovších trendov v umení, kultúre či v hospodárstve. Cesta mladého grófa bola nepochybne podnetnou a inšpiratívnou z viacerých dôvodov. Leopold pre svoj anglický park, založený v okolí kaštieľa, hľadal nové dreviny a vzory záhradnej architektúry. S veľkou pravdepodobnosťou bol objednávateľom rozsiahleho 50-zväzkového herbára. Stál tiež za akvizíciou základných súdobých botanických diel.
Leopold Andrássy mal aj ambíciu uschovať a odbornej verejnosti sprístupniť knižnicu Gemerského seniorátu vtedajšej evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku. Listom z 8. júna 1811 ponúkal jeho predstaviteľom možnosť premiestnenia seniorátnej knižnice z neďalekého Štítnika. Pre svoju osobnú knižnicu a zároveň tú seniorátnu nechal postaviť klasicistickú rotundovitú stavbu v tesnej blízkosti betliarskeho kaštieľa. Nakoniec 26. júna 1816 slávnostne knižnicu otvoril senior Pavol Vallaszký.
Leopold udržiaval kontakty s vtedajšími gemerskými vzdelancami, akým bol i evanjelický farár Ladislav Batholomaeides (1754 – 1825). Vydanie niektorých jeho diel, napríklad Úvahy o rieke Slaná (1808), dokonca podporil. Do jeho knižnice pribúdali aj výtlačky Ročenky knižnice malohontskej (Solennia bibliothecae Kishontanae) Učenej spoločnosti malohontskej (Erudita societas Kishontensis), ktorej publikačnú a bibliofilskú činnosť priamo či nepriamo podporoval gróf Andrássy.
Mecéni vzdelania
Významnou súčasťou spoločenského pôsobenia rodu Andrássyovcov sa stala podpora školstva a vedeckého skúmania. Pre svojich potomkov sa snažili zabezpečiť čo najkvalitnejšie podmienky vzdelávania, učiteľov a vhodnú literatúru.
Už zo 17. storočia pochádza niekoľko zmienok o vzdelávaní Andrássyovcov na krásnohorskom panstve. Generáciu synov Mateja II. Andrássyho (1598/1599 – okolo 1654) vzdelával Juraj Martinus-Martuš, ktorý pôsobil ako ich súkromný učiteľ od roku 1639. I v neskoršom období sa o kultúru, vzdelávanie a rozvoj umeleckého a hudobného nadania starali súkromní pedagógovia.
Emanuel I. Andrássy (1821 – 1891) so svojimi bratmi, prinajmenšom s Júliusom (1823 – 1890), boli sprvu vychovávaní a vzdelávaní rehoľníkmi v Košiciach, ako to vo svojom denníku dokladá sám gróf Emanuel. Vzdelanie neskôr získavali na gymnáziách, teda vyšších stredných školách a univerzitách.
Snažiac sa zlepšiť podmienky pre vzdelávanie nielen v radoch svojej rodiny poskytol Emanuel I. rožňavskému gymnáziu finančné prostriedky vo výške 8000 zlatých. Podobným spôsobom sa o chod vybraných škôl postaral aj jezuita Jozef II. Andrássy (okolo 1727 – 1785) a František Andrássy (okolo 1690 – 1759), ktorý bol mecénom piaristickej školy v Podolínci.
... In Cathalogo Arce Krasna Horka
Betliarska knižnica je celok tvorený i pozostatkami starších osobných knižníc Andrássyovcov. Indície napovedajú o existencii bibliotéky na hrade Krásna Hôrka už pravdepodobne v 17. storočí. V jednej z kníh nachádzame dokonca nápis nesúci informáciu, že bola „zapísaná v súpise [knižnice] hradu Krásna Hôrka“. V súvislosti s týmto dedičným majetkom a „renesanciou“ dvorského šľachtického života na hrade bolo významné pôsobenie Františka Andrássyho (okolo 1690 – 1759) – vzdelanca, zbožného a štedrého mecéna, ktorý sa po smrti rodičov Štefana I. Andrássyho a Žofie Serédyovej, a tiež brata Jozefa I. (okolo 1692 – 1736) stal ako najstarší mužský potomok rodu správcom Krásnej Hôrky.
František Andrássy, mecenáš a vzdelanec z hradu Krásna Hôrka. (zdroj: SNM - Múzeum Betliar)Po morovej epidémii, ktorá zasiahla Gemerskú stolicu v roku 1739 a zrejme z vďaky za zachovanie zdravia členov rodiny (nepoznáme žiadne zmienky o výskyte nákazy v radoch rodu), resp. uvedomenia si pominuteľnosti pozemského života, sa aktivity Františka Andrássyho sústredili najmä na obnovu Krásnej Hôrky a založenie viacerých zbožných fundácií – na obnovenie a udržiavanie kaplnky, ako aj na celebrovanie omší. Pravdepodobne v súvislosti s obnovou nechal vztýčiť na jednom z nádvorí trojičný (mariánsky?) stĺp, ktorý sa v torzovitom stave zachoval dodnes. K súčasnému rázu hradu prispel aj zadaním výstavby brány s barokovými sochami sv. Štefana, sv. Ladislava a archanjela Michala.
