Triumf smrti, tanec smrti, nečisté miesto – symbolické slovné spojenia vzbudzujúce rešpekt, zahalené tajomstvom a zosobňujúce miesto popravy človeka. V jeho priestore sa okrem šibeníc mohli nachádzať aj iné objekty, ktoré boli určené na výkon právoplatného trestu ako kolesá na lámanie vztýčené na koloch alebo stínadlá. Súčasťou týchto areálov boli aj miesta, do ktorých sa hromadne odstraňovali zvyšky popravených ľudí a dokonca aj zvierat. Výnimočne sa na popraviskách nachádzali dokonca aj menšie pohrebiská pre jedincov, ktorí si nezaslúžili byť pochovaní vo vysvätenej pôde cintorínov.
Čo nám prezrádzajú kostrové nálezy spod šibeníc Čítajte Popravisko – priestor nečistej smrti
Miesta, na ktorých sa uplatňovalo vtedajšie verejné právo často brutálnym spôsobom, neboli pravidlom, ale skôr výsadou mesta podmienenou udelením hrdelného práva alebo práva meča. Popraviská sa tak stávali aj akýmsi symbolom výsady sídla a fungovania právneho výkonu v ňom. Práve obdobie raného novoveku sa pokladá v širšom stredoeurópskom regióne za obdobie rozmachu kriminality, súdnictva, a teda aj budovania šibeníc. Mestá, ktoré disponovali hrdelným právom, mohli mať vo svojom okolí aj viac popravísk. Okrem šibeníc, na ktorých sa najčastejšie popravovalo obesením, existovali zároveň aj miesta, kde sa stínalo alebo upaľovalo.
Detailný výrez ilustrácie Zellisches Gericht z roku 1699, ktorá zobrazuje popravisko so šibenicou a kolesami s vpletenými telami odsúdených. Ich hlavy sú pribité klincami na vrch kola s kolesom. (zdroj: ZDROJ: DEUTSCHE DIGITAL BIBLIOTHEK.)Popraviská boli každodennou konfrontáciou v živote ľudí vtedajšej spoločnosti. Išlo o „nečisté miesta“. K ich veľmi pozvoľnému zániku dochádzalo koncom 18. storočia v dôsledku reforiem súdneho systému Márie Terézie a jej syna Jozefa II., keď boli mnohé mestá zbavené práva vykonávať hrdelné súdy. Napriek tomu sa popravy relatívne často realizovali aj v priebehu 19. storočia.
Miesto pokory
K najčastejším stavbám, ktoré sa vyskytovali na popraviskách a boli bežným prvkom na výkon hrdelného práva, patrili šibenice. Objekty slúžiace na výkon spravodlivosti, najmä v období neskorého stredoveku a raného novoveku, sú z archeologického hľadiska potenciálne najlepšie identifikovateľné.
Šibenica ako najbežnejší prvok popraviska sa stala vo svojej podstate symbolom zaslúženej a spoločensky tolerovanej smrti. Väčšinou boli situované na dominantnom kopci v blízkosti sídiel, na križovatkách hlavných cestných komunikácií, pri mestských bránach, prípadne pri inak dôležitých miestach viditeľných v krajine. Išlo o výrazné miesta, dominanty v krajine, kopcovité útvary, ktoré aj dnes môžu niesť výstižné viacjazyčné pomenovania, napríklad Šibenica, Na šibeniciach, Šibenka, Šibeničný vrch, Golgota, Galgenberg, Šibeničná hora či Akasztó hegy. Dobre to dokladajú súčasné aj historické mapové podklady, spolu s miestnou tradíciou stále spätou s určitou mestskou časťou alebo ulicou s názvom odvodeným od šibenice.
Detail obrazu Víťazstvo smrti od Pietra Brueghela, zachytávajúci popravisko v predstavách autora. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG/MUSEO DEL PRADO.)Situovanie v teréne určovali aj symbolické a praktické dôvody popravísk, ktorým bola napríklad vzdialenosť od obytnej zóny, ktorá sa mohla vzhľadom na terénne okolnosti líšiť. Minimálna vzdialenosť mala byť aspoň 24 lakťov (približne 8,6 m) od najbližšieho pozemku, čo však nemožno považovať za všeobecne platnú normu. Dôležité bolo, aby sa šibenica nachádzala na prístupovej ceste do mesta, čím symbolicky demonštrovala okoloidúcim pocestným jeho fungujúci právny systém. Musel to byť nepríjemný pohľad na visiacich a vo vetre sa hojdajúcich ľudí zavesených na šibenici.
Ďalším identifikátorom prítomnosti šibenice na popravisku sú božie muky alebo menšie kaplnky, ktoré mali slúžiť ako sakrálne miesto, kde sa mohli okoloidúci a blízki odsúdených pomodliť za ich dušu. Tieto menšie sakrálne stavby stáli väčšinou pri prístupovej ceste na popravisko alebo v jeho bezprostrednej blízkosti. Existujú aj prípady, keď sa kríž alebo kaplnka vybudovali priamo na už nefungujúcom popravisku ako memento na hrôzy, ktoré tam vykonávali v mene vtedajšieho zákona.
Typológia šibeníc vypracovaná W. Funkom (Tab. III.) v roku 1940, z ktorej vychádza väčšina súčasných typologických schém šibeníc. (zdroj: ZDROJ: RALF BUSCH 2010, S. 299)Šibenice nemali v minulosti vopred predpísanú stavebnú podobu podľa nejakých všeobecných pravidiel, čo zapríčinilo veľmi rôznorodé a typovo odlišné konštrukčné tvary stavieb. Základná podoba šibeníc vychádzala z ich účelu obesiť odsúdeného človeka. Významnú úlohu pri vzhľade šibenice zohrávali aj ekonomické možnosti sídla, ktoré ju vybudovalo. Mestom vyčlenené financie na pokrytie stavby šibenice priamo určovali veľkosť stavby, použitý stavebný materiál alebo jej reprezentatívny charakter. Iba bohatšie mestá si mohli dovoliť nielen postaviť stavebne väčšiu šibenicu, ale dokázali ju aj v prípade potreby udržiavať v dobrom stave.
Obraz od Pietra Brueghela – Straka na šibenici. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG/ MUSEO DEL PRADO)Okrem týchto reprezentatívnejších nástrojov na usmrcovanie odsúdených ľudí situovaných mimo mestskej zástavby existovali šibenice, ktoré mohli byť postavené len na konkrétnu popravu, napríklad na námestiach alebo pri mestských hradbách, či areáloch hradov. Zväčša drevené, narýchlo postavené stavby boli z hygienických dôvodov po popravách z námestí väčšinou odstraňované po niekoľkých dňoch. Zaujímavým javom je stavanie tzv. „divokých“, ilegálnych šibeníc bez právneho základu, ktoré museli byť podľa vtedajších nariadení odstránené.
Na obesenie už len z jednoduchého a praktického hľadiska postačuje aj pevná vetva stromu v dostatočnej výške. Práve táto forma popravy je doložená už aj v Tacitovej Germanii a pretrvávala aj v období raného novoveku, najmä v čase hromadných exekúcií alebo počas vojnových konfliktov.
Grafika znázorňujúca typické popravisko v Holandsku. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Najjednoduchšou formou šibenice je typ v tvare obráteného L alebo tzv. šibenica kolienkového typu, na ktorú sa upevnil povraz. Ďalšia konštrukcia mala podobu písmena T. Išlo o drevený nosný stĺp zahĺbený do zeme, ktorý bol vo vrchnej časti spojený s horizontálnym brvnom. Jednoduché drevené typy boli limitujúce pri väčšom počte odsúdených a neskôr sa mohli rozširovať pridávaním ďalších drevených nosných vertikálnych stĺpov zahlbovaných do zeme. Najmä z dobových ikonografických prameňov poznáme dvojpilierové, trojpilierové a štvorpilierové drevené šibenice.
Stavebný materiál, ktorým bolo najčastejšie drevo, mohol byť kombinovaný s kameňom alebo tehlou. Namiesto drevených vertikálnych stĺpov boli vymurované kamenné a vrchné horizontálne brvná na vešanie boli z drevených trámov. Architektonicky sú dokonalejšie tzv. šibenice studničného typu s murovanou konštrukciou s kruhovým alebo polygonálnym pôdorysom. Išlo o uzavreté murované objekty, do ktorých sa vstupovalo jedným vchodom a vnútri objektu sa sústredili zvyšky tiel popravených jedincov. Na vrchnej korune muriva boli vystavané stĺpy s horizontálnymi brvnami, na ktoré sa vešalo.
Mŕtvi spod šibeníc
Telá popravených sa po výkone trestu smrti nechávali visieť na šibeniciach alebo boli vpletené do vidlíc kolies vztýčených na koloch na výstrahu okoliu a na ešte väčšie potupenie odsúdenca, až kým sa zvyšky tela celkom nerozpadli alebo kým nepotrebovali vykonať ďalšiu popravu. Telá nebožtíkov boli zahrabané do provizórnych jám alebo masových hrobov výlučne katom alebo jeho pomocníkmi, nezohľadňujúc pritom žiadnu úctu k mŕtvemu, prípadne sa telá nechávali aj voľne rozkladať nad zemou na popravisku alebo v jeho blízkosti. Čas visenia nebol konštantný – v prípade ďalšej popravy mohol byť odsúdenec zvesený v čase, keď jeho telo držalo pokope nerozložené mäkké tkanivo.
Šibenica v Hornom Slavkove (Česká republika). (zdroj: ZDROJ: VYSLAPY.CZ)Šibenice boli súdobou spoločnosťou vnímané ako nečisté miesta, v ich areáloch sa odstraňovali aj uhynuté zvieratá alebo telá ľudí po smrti netolerovanej spoločnosťou, ako napríklad po samovražde. Prípadne boli priamo na šibeniciach alebo v ich blízkosti pochovávané zvyšky tiel ľudí usmrtených pri iných popravách ako sťatie, štvrtenie alebo utopenie. Ponechanie hnijúcich tiel ľudí odsúdených na popraviskách bolo súčasťou ich dehonestujúceho trestu, pri výkone ktorého prišli aj o to posledné – o česť.
Šibenica v Tribergu (Nemecko). (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Potupné vystavenie telesných pozostatkov popravených ľudí slúžilo okrem iného aj ako výstraha pre ostatných, ktorí by sa chceli dopustiť zločinu. Táto morbídna morálna výstraha je už pre súčasného humánne zmýšľajúceho človeka desivá a nepochopiteľná.
