Prirodzený krízový jav dekadentnej jagelovskej éry, predzvesť porážky v bitke pri Moháči – takéto sumarizujúce názory na Dóžovo roľnícke povstanie čítame dodnes v učebniciach dejepisu. Doboví súčasníci však vnímali sled týchto udalostí celkom inak. Neznámy dejepisec v 20. rokoch 16. storočia začína svoj text o povstaní nasledovnou vetou: „Roku Pána 1514 vládol kráľ Ladislav [Vladislav II. (1490 – 1516)] v Uhorsku a v Česku utrápený starobou, ale vo veľkom mieri.“ Odkazoval tým na skutočnosť, že roľnícka vojna vypukla náhle, bez viditeľných signálov, a ľudí svojej doby jednoznačne prekvapila.
100 rokov od zániku Sultanátu. Pripomeňme si vznik Tureckej republiky Čítajte Za uplynulých stopäťdesiat rokov sa síce historici – ovplyvňovaní ideovými prúdmi vlastnej doby a aktuálnou politickou situáciou – snažili rôznymi spôsobmi nájsť a pomenovať dôvody, ktoré viedli k vypuknutiu povstania, k pravde sa však zrejme dostaneme najbližšie vtedy, keď Dóžovu roľnícku vojnu budeme vysvetľovať psychologickým vplyvom protitureckých a pre dobových súčasníkov čoraz hrozivejších vojen, ako aj osobnými náboženskými motívmi, keďže povstanie sa vyvinulo z protitureckej križiackej výpravy. Samozrejme, tieto primárne dôvody mohli pred vypuknutím povstania prehĺbiť aj inú krivdu, ktorá sa týkala spoločenskej vrstvy roľníkov.
Roľnícke či „križiacke“ povstanie?
V roku 1973, pri príležitosti úctyhodného päťstého výročia narodenia slávneho roľníckeho vodcu Juraja Dóžu, uzrela svetlo sveta výborná publikácia o povstaní v roku 1514. Jej autori – maďarskí historici Antal Nagy Fekete a Gábor Barta – zhromaždili v procese jej tvorby všetky dostupné informačné pramene, ktoré v plnom rozsahu včlenili do toku udalostí. Dielo pôsobí na prvé prečítanie ucelene, bez protirečení. A to bol hlavný dôvod, ktorý pri päťstom výročí povstania v roku 2014 odrádzal historikov od toho, aby sa zaoberali Dóžovou roľníckou vojnou, keďže mali pocit, že by bolo ťažké zaujať k tejto téme nové stanoviská. Druhým dôvodom bola, samozrejme, zmena režimu, ktorá priniesla zánik socialistickej ideologickej bázy a marxistického konceptu triedneho boja, ktorý videl/mohol vidieť v Dóžovom vystúpení proti šľachte čosi vznešené. Bez neho ostala z roľníckeho povstania iba hrôzostrašná občianska vojna, v ktorej niet žiadnych morálnych hodnôt.
Romantizovaná podoba Juraja Dóžu od maďarského umelca Viktora Madarásza z roku 1913. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)A v roku 2015 (vzhľadom na jubileum trochu oneskorene) vydala skupina mladých vedcov zbierku štúdií s názvom Z križiakov povstalci (maďarský originál: Keresztesekből lázadók). Osemčlenný autorský kolektív sa ani zďaleka nevenoval všetkým momentom roľníckej vojny, ale v mnohých prípadoch poukázal na neúnosnosť skorších interpretácií, pochádzajúcich sčasti od Bartu a Feketeho Nagya. Spoločným špecifikom zbierky je, že sa snaží (samozrejme, nakoľko je to možné) skúmať okruh týchto otázok bez domnienok a dohadov; autori sa vrátili k pôvodným prameňom a posudzovali hodnotu každého z nich (nebolo im napríklad jedno, či boli súvisiace informácie premietnuté na papier v roku 1514, alebo o storočie neskôr), všímali si hľadisko vojenských dejín, dokonca do výskumu zakomponovali aj niekoľko nových prameňov. V nasledujúcom prehľade budeme brať do úvahy ich výsledky.
Turecká hrozba a križiacka výprava
Roľníckej vojne predchádzali udalosti z jesene 1512, keď bosniansky beg nečakane obsadil Srebrenik v Bosne a okolité pohraničné hrady, a jagelovské Uhorské kráľovstvo si tak muselo vo vzťahu k Turkom pripísať prvú územnú stratu. Správa sa niesla krajinou ako hlahol poplašného zvona a stala sa neutíchajúcou témou nielen na dvore, ale aj na následných rokovaniach krajinského snemu. Problém sa len prehĺbil, keď sa uhorskému kráľovskému dvoru nepodarilo uzavrieť mier s novým sultánom Osmanskej ríše Selimom (1512 – 1520), ktorý nastúpil na trón v roku 1512. Z toho všetkého vyplýva, že na hraniciach bolo treba vydržiavať oveľa väčšiu ozbrojenú armádu, preto sa pokladnica rýchlo vyprázdnila.
Osmanský sultán Selim I., miniatúra zo 16. storočia. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Kardinál a ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc, ktorý sa zdržiaval v Ríme, sa snažil – pravdepodobne s vedomím kráľovského dvora – prispieť k urovnaniu situácie tak, že v júli 1513 vymohol od pápeža bulu o spustení križiackej výpravy proti Turkom. Plán bol mimoriadne prínosný, keďže križiakom nebolo treba platiť žold, a nielen účastníci protipohanskej výpravy, ale aj tí, ktorí ju finančne podporovali, získali úplné odpustky, čiže okrem reálnej pomoci pri obrane vlasti mohli rátať aj s odmenou po smrti. Kardinál Bakóc sa s pápežskou bulou vydal späť do Uhorska v novembri 1513. Po správe o jeho príchode dal kráľovský dvor na polovicu marca 1514 zvolať do Budína krajinský snem, ktorého najdôležitejšou témou bolo povolenie plánovanej výpravy a vyhlásenie buly. Po dlhých rokovaniach 9. apríla kardinál Bakóc vyhlásil na základe pápežskej listiny križiacku výpravu tak, že ju odsúhlasil krajinský snem, t. j. celá uhorská politická elita.
podobizeň ostrihomského arcibiskupa Tomáša Bakóca. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Presný cieľ križiackej výpravy je dnes už ťažké určiť, pretože sa rýchlo zmenila na povstanie. Samozrejme, skutočnosť, že proti Turkom boli nasadení križiaci s rôznou úrovňou výzbroje a bojových skúseností, nesľubovala príliš veľký úspech, ale to ani nebolo súčasťou plánu: veľká časť krajinskej armády, pozostávajúcej z profesionálnych žoldnierov, sa už dávno zdržiavala na hraniciach pod velením vesprémskeho biskupa a dalmátsko-chorvátsko-slavónskeho bána Petra Berislóa a spišského grófa a sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského.
Vzhľadom na to, že križiaci v nasledujúcich mesiacoch smerovali k Temešváru ako centru tzv. dolných častí krajiny, resp. pri brode rieky Mureš ich čakal samotný temešvársky špán Štefan Bátory, pravdepodobný sa zdá plán, že na turecké územia chceli traja vysokí uhorskí úradníci preniknúť z troch smerov (Bosna, Belehrad, Szörény). Okrem odrazenia prípadných tureckých útokov mohlo byť konečným cieľom znovuzískanie stratených bosnianskych hradov a zároveň prinútenie tureckého sultána k uzavretiu mieru. To, či chceli križiacku výpravu, ktorú tvorili nielen pešiaci, ale aj jazdci, využiť na drancovanie tureckých území, alebo na stráženie pohraničných hradov, ktoré zostali bez ochrany, sa dnes už nedá určiť.
Z križiakov vzbúrenci
Verbovanie križiakov, na ktoré sa sčasti podujali františkáni, keďže boli s ľudom v úzkom kontakte, sa začalo hneď v apríli 1514. V tento mesiac prijalo kríž v peštianskom tábore ešte pomerne málo záujemcov, no na prelome apríla a mája sa ich počet rapídne zvýšil. Medzitým sa verbovanie rozbehlo aj vo viacerých mestách Veľkej dunajskej kotliny.
Povstalci Juraja Dóžu podľa nemeckého drevorytu zo 16. storočia. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Okolo 9. mája križiaci opustili Pešť a vydali sa pravdepodobne viacerými trasami smerom k tzv. dolným častiam krajiny, aby mohli cestou získavať spolubojovníkov z čo najväčšieho počtu miest. Vtedy však došlo k viacerým zvratom, ktoré ovplyvnili výsledné hodnotenie križiackej výpravy. Na jednej strane sa pozbieralo oveľa viac dobrovoľníkov, ako Bakóc a dvor predpokladali, čo zákonite viedlo k sporom medzi križiakmi smerujúcimi na juh a obyvateľstvom. Pod vplyvom týchto okolností kardinál Bakóc 15. mája zakázal ďalší nábor. V rovnakom čase, okolo 15. mája, došlo aj k najvážnejšiemu konfliktu, ktorý sa odohral v Nagytúre – na jednej zo zastávok medzi Pešťou a Veľkým Varadínom: križiaci tu primali k úteku jeden šľachtický oddiel. Toto je zvlášť dôležité, veď pravdepodobne práve po tomto konflikte sa postavil na čelo križiakov jazdecký veliteľ vytrénovaný v pohraničných bojoch, ktorého súčasníci pre jeho pôvod nazývali Juraj Sikul, no ďalšie generácie ho už poznajú ako Juraja Dóžu. Podľa novších výskumov ho v Pešti ešte nepoverili odvelením križiackej armády „na front“. Správa o prerušení verbovania dostihla Dóžu pravdepodobne v Békési a určite už aj to zapríčinilo radikalizovanie sa tohto veliteľa i jeho najbližších. Dóža poslal nazad smerom k hlavnému mestu niekoľko svojich dôstojníkov, aby napriek Bakócovmu rozkazu pokračovali vo verbovaní.
Druhý zvrat nastal tiež v prvej polovici mája: na kráľovský dvor v Budíne dorazila správa, že sa sultán Selim 20. apríla so svojím vojskom začal presúvať do Malej Ázie a netiahne smerom k Uhorskému kráľovstvu, takže pominula hrozba, ktorá bola znepokojujúcejšia ako zvyčajne. To síce bezprostredne neznamenalo, že križiacka výprava stratila zmysel, ale mohlo to posilniť čoraz nástojčivejšiu požiadavku rozpustiť stále početnejšiu, nedisciplinovane postupujúcu križiacku armádu, ktorá napriek zákazu pokračovala vo verbovaní nových členov.
Pod vplyvom ďalších zlovestných správ nakoniec Bakóc 24. mája križiacku výpravu zakázal, k čomu mohlo prispieť aj to, že sa podarilo uzavrieť dlho očakávaný mier so sultánovým vyslancom, ktorý sa zdržiaval v Budíne. Samozrejme, neznamenalo to automaticky ukončenie pohraničných bojov, keďže mier vstúpil do platnosti až o niekoľko mesiacov neskôr, po jeho potvrdení sultánom.
Dóžovo povstanie – obraz maďarského maliara Viktora Madarásza.Medzitým sa predvoj Dóžovej armády, pozostávajúci z ľahkého jazdectva, dostal 23. mája do Apátfalvy na brehu Mureša a prebrodil sa cez rieku. Tu sa stretol s temešvárskym špánom Štefanom Bátorym a čanadským biskupom Mikulášom Čákym, ktorí ich tu podľa plánu mali prijať. Nevieme presne, čo sa vtedy stalo: stále sebavedomejší križiaci, ktorí boli čoraz nedôverčivejší k vysokému kléru, barónom, resp. k šľachte, pravdepodobne nesplnili rozkazy temešvárskeho špána. Medzi oboma vojskami sa rozpútal vážny boj, v ktorom zvíťazila menej početná armáda špána a biskupa. Víťazi sa vydali za unikajúcimi križiakmi a prebrodili Mureš, aby ich mohli prenasledovať. Medzitým však dorazil mnohotisícový hlavný voj Juraja Dóžu. Bátoryovci sa pred ním museli stiahnuť do pevnosti v Nadlaku, na ktorú križiacke jednotky zaútočili. Bátoryovci nemali na výber, museli túto blokádu preraziť. Pokúsili sa o to na úsvite nasledujúceho dňa: Bátory bol úspešný, naproti tomu čanadský biskup s početnou šľachtou sa dostal do zajatia križiakov.
