FOTO
Jeho najväčšou životnou prehrou bolo, že nezložil sovietsku hymnu. Kládol noty na papier ako šialený, pracoval v neuveriteľnom tempe, dirigoval, spieval, dožil sa skoro deväťdesiatich rokov, hymnu však nezložil on, ale jeho otec. Dodnes si ich väčšina ľudí aj v Rusku pletie. Alexander Vasiljevič Alexandrov a Boris Alexandrovič Alexandrov. Kto sa v tom má vyznať. Niektorí si dokonca myslia, že ide o jednu a tú istú osobu. Lenže fenomenálni muzikanti boli dvaja - slávny otec Alexander Vasiljevič a jeho zabudnutý syn Boris. Boris Alexandrov sa narodil pred 100 rokmi.
Aj keby niekto nepoznal tieto dve mená, sláva podľa odborníkov najlepšieho mužského vojenského zboru na svete - Alexandrovcov - dolieha do uší miliónom ľudí na celom svete. Rusko dodnes reprezentujú muži v sovietskych vojenských uniformách, spievajúci vlastenecké songy, patetické tak, že z toho ide mráz po chrbte, a to aj viac než desať rokov potom, čo vlasť, ktorej slúžili, neexistuje.
Stále ich pozývajú do zahraničia, vystupujú za obrovského nadšenia divákov v Amerike, Japonsku, Severnej i Južnej Kórei. Najväčší nepriatelia komunizmu sa pri počúvaní Alexandrovcov dostávajú do extázy a slzia pri jednej z ich najbombastickejších piesní Svätá vojna.
Spievali v roku 1945 na ruinách dobytého Berlína, ruským "hrdinom" počas vojny v Afganistane, v Čečensku, ale v roku 1989 i v Bielom dome pred americkým prezidentom, ktorý tlieskal, až ho pálili dlane.
Zbor prežil komunizmus, perestrojku, divoký kapitalizmus, ťažké 90. roky, keď ho chceli rozprášiť a prestali financovať, a prežíva i dnes putinovskú éru. Prežil, lebo spája búrlivé emócie, ktoré dokážu takto vyjadriť hádam len Rusi, s absolútnym profesionalizmom. Speváci, tanečníci i hudobníci patria k svetovej špičke a iní sa do súboru nikdy nedostanú. Okrem toho majú Alexandrovci fantastický repertoár. Kedykoľvek sú schopní predviesť ktorékoľvek z dvoch tisíc nacvičených skladieb či tanečných čísel. Nikdy nepoužívajú playback, vždy svoje vystúpenie prežívajú tak, akoby bolo posledné. Hovorí sa, že kto nepočul Alexandrovcov, nepochopí ruskú rozorvanú dušu.
Alexandrov starší založil zbor v roku 1928 a viedol ho až do konca druhej svetovej vojny. Po jeho smrti nastúpil syn Boris a viedol vtedy už vyše tristo mužov vyše 40 rokov.
Hoci Alexandrovci majú vo svojom sídle v Moskve stále obrovský portrét Lenina a za svoj symbol považujú päťcípu červenú hviezdu, ten, kto ich 12. októbra 1928 prvý raz uviedol na scénu, bol pravoslávnym duchovným. Alexander Alexandrov začínal ako regent Synodálneho chóru Chrámu Krista Spasiteľa, ktorý boľševici vyhodili do vzduchu ako prejav tmárstva a náboženskej pomätenosti.
Aj Boris od detstva žil cirkevnou hudbou. Celá rodina bola hlboko veriaca. Boris začal spievať v detskom súbore Synodálneho chóru Chrámu Krista Spasiteľa, v ktorom začal kariéru i otec. Keď chrám po páde totalitného režimu obnovili, na slávnostnom otvorení vystúpili práve Alexandrovci.
Zakladateľ súboru ani syn Boris sa tejto satisfakcie už nedožili. Najskôr obaja celý život verili, že svojou službou komunistickému režimu sa nespreneverili Bohu a že oddanosť vlasti, nech je už vedená kýmkoľvek, je ich povinnosťou.
Na rozdiel od Alexandrova staršieho mal Boris všetky podmienky na to, aby sa stal slávnym skladateľom a zbormajstrom. Kým sa mu to však podarilo, zložil jeho otec sovietsku hymnu, ktorá až dodnes prežila všetky peripetie, kultúrne odchýlky a vrtochy vkusu mocných.
Keď sa Borisa potom, ako prevzal taktovku orchestra, pýtali, čo je jeho poslaním, pravdivo odpovedal: "Pokračovať v tradícii svojho otca." Potom sa zamyslel a s náznakom horkosti povedal: "Možno nie vždy som všetko, čo sa so súborom dialo, prijímal bez výhrad, nešiel som slepo za otcovými myšlienkami, ale keď som teraz stál na čele kolektívu, pochopil som, že musím udržať to, čo dlhé roky pestoval a čomu obetoval všetky svoje sily i život."
Je zjavné, že Boris Alexandrov od mladosti trpel syndrómom syna slávneho otca, jeho výšiny nikdy nedosiahol, i keď v profesionálnych kvalitách boli porovnateľní. Súdruh generál skladateľ, ako ho za života oslavovali, síce zložil mnoho skladieb, medzi najznámejšie patrí ľudová opereta Svadba v Malinovke, ale ani jedna z nich sa nestala skutočným šlágrom.
