Obdobie po prvej svetovej vojne bolo v Európe nevyspytateľné. Pocity krivdy a neistoty vyvolávali strach z ďalšieho vývoja. Pochmúrne vyhliadky politického smerovania vyvolali priam epidémiu strachu štátov o integritu svojich území. Začali sa na hraniciach budovať bariéry. Krajiny mali rôznych susedov, rôzne finančné a technické možnosti, rôznu konfiguráciu terénu. Preto aj budované opevnenia mali rôznorodý charakter a rozsah. Kým v predchádzajúcom vydaní HR sme sa venovali opevneným líniám v západnej polovici Európy, podobný vývoj sa nevyhol ani jej východnej či juhovýchodnej časti.
Opevňovacie šialenstvo v Európe určovalo priebeh druhej svetovej vojny Čítajte Sovietske opevnenia zostali nedokončené
Sovietsky zväz nebol v 30. rokoch úplne mimo diania. I keď v ňom panovala veľmi napätá a nevľúdna atmosféra, stalinský režim registroval vývoj situácie v západnej Európe. Sovietske vedenie neuznávalo výstavbu súvislých obranných línií. Ich stratégovia preferovali výstavbu tzv. opevnených priestorov brániacich najvýznamnejšie operačné smery. Medzi nimi boli pomerne veľké medzery, v ktorých malo operovať pozemné vojsko.
Opevnené priestory boli široké 100 až 120 kilometrov a hlboké 50 kilometrov. Skladali sa z niekoľkých postavení – predpolia, predsunutého postavenia, hlavnej obrannej línie a tylového postavenia. Hlavnú obrannú líniu tvorili šachovnicovo rozložené uzly odporu, široké aj hlboké päť až desať kilometrov, so železobetónovými objektmi pre ťažké guľomety a delá.
Zachovaná časť zákopov v blízkosti Stalinovej línie neďaleko Minska v Bielorusku. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG/AUTOR: JERRYE AND ROY KLOTZ MD (CC BY-SA 4.0 DEED))V rokoch 1931 až 1934 bola budovaná Stalinova línia od Karélie až po Tiraspoľ, pozostávajúca z 11 opevnených priestorov. V roku 1934 bola výstavba prerušená, len na pár objektoch pokračovala až do roku 1937. Po pripojení Pobaltia, východného Poľska a Besarábie k Sovietskemu zväzu sa Stalinova línia ocitla hlboko v tyle, bolo treba vybudovať obrannú líniu na nových hraniciach posunutých ďalej na západ. Toto sa udialo v rokoch 1940 a 1941 na čiare Kaunas – Grodno – Osowiec – Oleszyce – Kamenec Podoľskij. Na tejto novej línii dlhej 1300 kilometrov bolo vybudovaných asi 2500 železobetónových objektov vyzbrojených ťažkými guľometmi a delami premiestnenými zo Stalinovej línie.
Sovietsky 27 mm pevnostný kanón (L-17) bol súčasťou budovanej Stalinovej línie. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG (GFDL 1.2))Koncepcia obrany bola pri oboch líniách rovnaká, len pri novej línii sa uvažovalo zvýšiť hĺbku obrany. V praxi sa tieto plány nepodarilo uskutočniť. Vo februári 1941 vzhľadom na vývoj situácie sa sovietske vedenie rozhodlo urýchlene obnoviť bojaschopnosť Stalinovej línie. Ani toto sa nepodarilo zrealizovať. Vo chvíli nemeckého útoku v júni 1941 sovietske opevnenia nemohli zohrať významnejšiu úlohu, pretože prakticky neboli bojaschopné. Ich dokončenosť bola asi len 25 % a z tohto počtu asi len polovica bola vystrojená a vyzbrojená.
Fínskym opevneniam priala i krajina
S výstavbou provizórnych opevnení na Karelskej šiji, širokej 70 až 120 kilometrov, Fínsko začalo už v roku 1919, necelé dva roky po získaní samostatnosti od Sovietskeho Ruska. O desať rokov neskôr bol vypracovaný nový plán opevnení, ktorý sa začal realizovať. Najskôr sa vybudovalo silnejšie poľné opevnenie, neskôr pribudli i železobetónové objekty. Vzhľadom na terén – množstvo riek, jazier, močiarov, lesov – toto územie predstavovalo ideálne fortifikačné prostredie. V rokoch 1938 a 1939 sa intenzívne budovali zátarasy, priekopy a poľné opevnenia, ktoré zvyšovali nepriechodnosť línie stáleho opevnenia. Fínske opevnené pásmo sa nazývalo Mannerheimova línia po fínskom maršalovi Carlovi Gustavovi Mannerheimovi. Opevňovacie práce riadil podplukovník Johan Christian Fabritius a jeho poradca belgický generál Albert Bapoux.
Inváziu do Fínska znemožňovala Sovietom nielen prepracovaná Mannerheimova línia, ale aj samotný charakter ťažko preniknuteľnej krajiny plnej lesov, jazier a močiarov, navyše s tvrdou fínskou zimou. ZDROJ: Inváziu do Fínska znemožňovala Sovietom nielen prepracovaná Mannerheimova línia, ale aj samotný charakter ťažko preniknuteľnej krajiny plnej lesov, jazier a močiarov, navyše s tvrdou fínskou zimou. WIKIMEDIA.ORG (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Predpolie Mannerheimovej línie bolo hlboké 20 až 60 kilometrov. Jeho základom boli zátarasy a poľné opevnenia, ktoré prehradzovali hlavné komunikácie a priechody medzi riekami, jazerami a močiarmi. Niektoré úseky boli zamínované. Hlavná obranná línia medzi Fínskym zálivom a Ladožským jazerom mala hĺbku asi osem kilometrov a skladala sa z 22 uzlov odporu. Tieto boli situované na vyvýšeninách a tvorilo ich 10 až 15 guľometných a delostreleckých objektov. Asi dva-tri kilometre za hlavnou líniou bola druhá obranná línia. Obe línie boli koncepčne podobné, ale druhá obranná bola výrazne slabšia. Mesto Vyborg bránili dva prstence opevnení. Celkovo bolo na Mannerheinovej línii vybudovaných 269 železobetónových a okolo 900 poľných objektov.
Carl Gustav Mannerheim, po ktorom bola pomenovaná fínska pevnostná línia, je považovaný za jedného z najlepších vojenských stratégov v 20. storočí. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Pri zimnej vojne, ktorá sa začala 30. 11. 1939 útokom Sovietskeho zväzu na Fínsko, sovietska armáda predpolie prekonala za pochodu, ale hlavná obranná línia ju zdržala až do polovice februára 1940. Po obsadení Vyborgu sa začali „mierové“ rokovania. Fínsko bolo donútené vzdať sa 10 % svojho územia, ale zachovalo si politickú nezávislosť. No so stratou územia sa nezmierilo a v júni 1941 spolu s Wehrmachtom zaútočilo na Karelskú šiju. Na znovuzískanom území okamžite začalo budovať nové opevnenia, nazvané línia WT (podľa miest Wammalsun a Taipale). Skladala sa z troch pásiem, pričom tretie tvorila Mannerheimova línia. Napriek tomu, že nové opevnenie bolo dosť silné, pri ofenzíve Červenej armády v júni 1944 dokázalo vzdorovať len 11 dní.
Jeden z bunkrov na Mannerheimovej línii. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Fínske opevnenie sa vo viacerých smeroch odlišovalo od opevnení budovaných v ostatnej Európe. Nešlo o klasickú líniu opevnení, ale skôr o sériu izolovaných menších opevnených pásiem. Pri ich budovaní sa dokonale využívali prírodné podmienky panujúce v oblasti Karelskej šije, ktoré samy osebe často predstavovali neprekonateľnú prekážku.
Opevnený Jadran
Dianie v južnej Európe ovplyvňovala predovšetkým situácia v Taliansku. Po nástupe Mussoliniho k moci aj juhoslovanské vedenie začalo byť ostražité. Juhoslávia (v tom čase Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) ako spojenec Francúzska na jeho odporúčanie už v roku 1926 začalo opevňovať hranice s Talianskom. O desať rokov neskôr boli začaté opevňovacie práce na severnej hranici s Rakúskom a Maďarskom.
15. apríl 1941, talianske invázne jednotky vstupujú do Juhoslávie. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Od roku 1939 po anšluse Rakúska a obsadení Albánska Talianskom Juhoslávia na nič nečakala a zvýšila úsilie opevniť svoje hranice. Plánovaná výstavba mala byť najrozsiahlejšiou v celej predvojnovej Európe. V pláne bolo opevniť asi 2800 kilometrov hraníc a stovky kilometrov pobrežia. Toto sa ukázalo nereálnym z ekonomického aj organizačného hľadiska. Nebolo jednoduché určiť priority, pretože situácia v okolí hraníc sa menila a možné útoky hrozili z niekoľkých smerov.
