Líšili sa formou, veľkosťou, stavebným materiálom i použitím – no v zásade plnili rovnakú funkciu. Slúžili na vykonávanie tzv. zneucťujúcich trestov. Dnes ich na Slovensku nájdeme len dve desiatky – dôležité miesto uprostred námestí museli prepustiť zväčša barokovým stĺpom. Reč je o pranieroch. Dostať trest pranierom nebola žiadna banalita a podľa niektorých historikov sa tento trest rovnal spoločenskej smrti. Avšak nie každý takto odsúdený na pranieri aj skončil. Aj tomuto trestu sa dalo vyhnúť. Táto forma trestu však nebola ani zďaleka jediná. S historičkou Blankou Szeghyovou sa pozrieme komplexnejšie na tému súdnictva a kriminality v uhorskom ranom novoveku.
Monarchia na popravisku i v žiari reflektorov - každý z troch Karolov rozpráva iný príbeh Čítajte V súčasnosti sa súdnictvo a vyšetrovatelia riadia Trestným zákonom. Ak však hovoríme o období raného novoveku, akými zákonníkmi a nariadeniami sa riadili v tomto čase sudcovia a vyšetrovatelia v Uhorsku? A aké tresty spravidla ukladali?
Ak hovoríme o ranom novoveku, ale aj o stredoveku, musíme sa odpútať od súčasnej predstavy, podľa ktorej funguje nejaký všeobecne záväzný a platný zákonník pre všetkých. Existencia takéhoto zákonníka je moderná záležitosť. Ak sa pozrieme do minulosti, zistíme, že vývoj práva bol veľmi zložitý a kľukatý a v Uhorsku vládol tzv. právny partikularizmus, čiže rozdrobenosť práva. Mnohé mestá či regionálne zoskupenia, ale aj jednotlivé stavy mali vlastné privilégiá, individuálne udeľované panovníkom, podľa ktorých sa tvorili aj jednotlivé právne okruhy. Často preto presne nevieme, podľa čoho konkrétne sa sudcovia riadili, predpokladáme, že to bolo zväčša nepísané zvykové právo.
Levoča. Klietka hanby je jedinou zachovanou v Uhorsku, hoci pramene a literatúra zmieňujú existenciu a používanie minimálne ďalších 12 klietok hanby i v ďalších lokalitách. (zdroj: ZDROJ: ADOBE STOCK)Ak nahliadneme do prameňov a položíme si otázku, na čo sa sudcovia pri svojom rozhodovaní odvolávali v 16. storočí, nenašli by sme nič konkrétne. Väčšina rozsudkov sa oháňala všeobecnými formuláciami, že dotyčný porušil božské a ľudské zákony alebo konal proti prírode. V tomto zmysle sa veľmi často spomínala Biblia. Inými slovami v tomto období sa hriech rovnal zločinu a náboženské ponímanie zločinu bolo v spoločnosti veľmi silne prítomné.
Na druhej strane mali v súdnej praxi veľmi dôležité miesto príhovory. Bola to úplne legitímna vec – vplyvní ľudia alebo priatelia, rodina a ctihodní občania sa prihovárali za odsúdených. A skutočne, sudcovia na to často reagovali, prihliadali a uvádzali to i vo svojich zdôvodneniach v zmysle – vzhľadom na príhovory toho a toho alebo tých a tých vážených, vznešených obyvateľov mesta sme sa rozhodli, že trest nakoniec zmiernime.
Skúsme sa pozrieť na celú hierarchiu trestov, ako fungovala v súdnej praxi v ranom novoveku? Vieme ju nejako rozčleniť a pomenovať?
Tresty v období raného novoveku v Uhorsku môžeme rozdeliť asi do troch hlavných kategórií. Najvážnejšie boli, samozrejme, tresty smrti. V tomto prípade bol spôsob ich výkonu veľmi široký podľa typu a konkrétneho prevedenia. Najčestnejším spôsobom a zároveň najmenej bolestivým bol trest smrti sťatím – v niektorých krajinách bol spravidla vyhradený len pre šľachticov, u nás nie.
Potom tu boli oveľa krutejšie formy popravy, podľa závažnosti zločinu. Takéto tresty sa všeobecne udeľovali v prípadoch, keď bol zločin či delikt podľa sudcov natoľko závažný, že bolo potrebné exemplárne potrestať páchateľa. Druhou kategóriou boli zneucťujúce tresty – aj tu opäť existovala široká škála.
Piešťany, dobová pohľadnica s pranierom a súčasný stav praniera, ktorý v meste dodnes stojí. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG/AUTOR: MIRO SVORC (CC BY-SA 4.0 DEED))
Najmenej závažnými sankciami boli pokuty. Takže ak niekto niečo spáchal, niekedy to mohli byť aj z nášho pohľadu závažné delikty ako zabitie, mohol sa vykúpiť. S takouto kompenzáciou či vykúpením však musela súhlasiť rodina, resp. pozostalí. V tejto poslednej kategórii sa nachádzali ešte rôzne napomenutia, prípadne nejaká fyzická práca, ktorú musel dotyčný odsúdený vykonať pre mesto, po čom sa mohol vrátiť k svojmu bežnému životu bez väčších následkov či straty cti.
Takto by sa mohlo zdať, že medzi najťažším trestom a pomerne stále ľahkým trestom straty cti neexistovali žiadne medzistupne. Samozrejme, aj v rámci spomínaných troch kategórií existovala široká škála odtienkov, resp. foriem trestov. Napríklad trest zmrzačenia či biľagovania bol najhorší, pretože aj keď dotyčný neprišiel o život, bol už poznačený na celý zvyšok života. A tu si musíme uvedomiť, že dôsledkom nebol len fyzický hendikep, napríklad odťatie ruky po násilných trestných činoch či krádeži, strata ucha, nosa a pod. Takto zmrzačený človek bol rozpoznateľný už na prvý pohľad a okolie automaticky o ňom usudzovalo, že má za sebou kriminálnu minulosť.
Pranier v nemeckom meste Schwäbisch Hall, ilustrácia z roku 1867. Práve umiestnenie praniera na verejnom mieste, zvyčajne na námestiach miest, z nich robilo javisko spoločenského odsúdenia. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Cez našu súčasnú optiku by sa mohlo zdať, že pranierovanie či strata cti nie je až takou závažnou formou trestu. Čo však znamenala strata cti v období raného novoveku?
V tom čase ovplyvňovala česť takmer všetko. Tento pojem a jeho spoločenské vnímanie bolo všadeprítomné a ovplyvňovalo veľmi veľa vecí. Ak niekto stratil česť vystavením na pranieri, pričom to spravidla sprevádzala aj nejaká forma výprasku, bol vykázaný zo slušnej spoločnosti, väčšinou navždy, musel odísť z mesta a už sa doň nikdy nesmel vrátiť. Ak išlo o človeka, ktorého živilo nejaké remeslo, mal dielňu alebo bol obchodník, musel začínať niekde inde a prakticky úplne od začiatku. Zároveň nemohol dúfať ani v akékoľvek odporúčanie. Takéto potvrdenia sa vystavovali v prípadoch, keď sa napríklad tovariši sťahovali niekam za prácou. Bez potvrdenia o dobrom pôvode a predchádzajúcom počestnom živote ich nemohli s dôverou prijať. Takto potrestaní, t. j. pranierovaní ľudia o túto možnosť prichádzali.
Bratislava. Pranier, pôvodne sa nachádzajúci pred radnicou, bol v roku 1768 premiestnený na dnešné Župné námestie a podľa dobovej kresby, tam stál ešte aj v roku 1812. (zdroj: ZDROJ: HORNA, RICHARD. PRANÝŘ: O NĚKTERÝCH ZACHOVANÝCH PRANÝŘÍCH V NAŠICH A OKOLNÍCH ZEMÍCH. PRAHA: KNIHOVNA SBORNÍKU VĚD PRÁVNÍCH A STÁTNÍCH, 1941)Mohli by sme z pohľadu dnešnej optiky prirovnať takúto stratu cti k strate občianstva, občianskych privilégií a práv?
Je to trochu komplikovanejšie. Zneucťujúce tresty boli často alternatívou pre tých, ktorí si nemohli dovoliť zaplatiť pokutu alebo sa vykúpiť z nejakého deliktu. Vo svojom výskume som sa venovala hlavne mestskému súdnictvu – oveľa častejšie boli pranierovaní práve tí najchudobnejší obyvatelia alebo služobníctvo. Boli to často ľudia na okraji spoločnosti, ktorí nemali prostriedky na to, aby sa vykúpili a mesto sa ich týmto spôsobom zbavovalo. Na druhej strane sa tu ponúka otázka, o čo takíto ľudia, dnes by sme možno povedali príslušníci marginalizovaných skupín, vlastne prichádzali. Ak išlo napríklad o nejaké prostitútky alebo tulákov, ich sociálny kapitál bol minimálny alebo aj žiadny.
