Veľká vojna, najväčší svetový konflikt do tej doby, vyorala hlbokú brázdu nedôvery medzi európskymi štátmi. Situáciu síce mala vyriešiť Versaillská mierová zmluva, ale ňou sa eskalácia napätia len oddialila.
Podpisom zmluvy sa porazené štáty Ústredných mocností cítili až príliš ponížené a oklieštené. Víťazné mocnosti Dohody azda ani neverili, že sa s touto situáciou zmieria. Predovšetkým v Nemecku pod pokrievkou tristnej ekonomickej a sociálnej situácie bublala sila, ktorá len mala vybuchnúť.
Rusko nad priepasťou: Ako sa zrútila najväčšia monarchia na svete? Čítajte Po podpise mierových zmlúv sa vedúcou európskou mocnosťou stalo Francúzsko. Bolo signatárom viacerých bilaterálnych dohôd, v ktorých sa zaviazalo diplomaticky podporovať menšie európske krajiny (spojeneckú zmluvu podpísalo i s Československom). Zároveň sa diplomaticky podporovať snažili i novovzniknuté štáty navzájom (napríklad podpisom dvojstranných zmlúv medzi Československom, Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov a Rumunskom v roku 1920 a 1921 vznikla Malá dohoda).
Nástup Adolfa Hitlera k moci v roku 1933 zintenzívnil horúčkovité opevňovacie práce po celej Európe. Na fotografii nacistický vodca počas prehliadky SA v Norimbergu, november 1935. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Prakticky celá Európa dúfala a vyvíjala enormné úsilie k zachovaniu statusu quo dohodnutého vo Versailles. Ale diplomacia často nestačí.
Proti neustávajúcim politickým provokáciám, nelepšiacej sa ekonomickej situácii a spoločenským náladám v Nemecku, ktoré do jeho čela katapultovali Adolfa Hitlera, bolo treba podniknúť konkrétne a hmatateľné kroky na obranu štátnych hraníc. I v tomto smere bolo Francúzsko európskym lídrom.
Francúzsko a Maginotova línia
Francúzske vojenské špičky vyjadrovali potrebu opevnenia hranice s Nemeckom už od konca vojny. Nebolo otázkou, či sa východná hranica opevní, ale akú formu opevnenie bude mať.
Komisia obrany hraníc od roku 1925 zvažovala štyri systémy opevnení. V nasledujúcom roku vybrala koncepciu plk. Tricauda doplnenú návrhom plk. Chauvineaua. Vybraný systém spočíval vo vybudovaní skupinových pevností ako základného piliera opevnenia. V medzerách medzi nimi mali byť objekty ťažkého opevnenia.
Vybraná koncepcia nemala prípadný útok nepriateľa úplne zastaviť. Mala ho zdržať na minimálne jeden mesiac, aby sa získal čas na mobilizáciu a príchod spojencov z Veľkej Británie.
Britské jednotky pochodujú do pevnosti Sainghin na Maginotovej línií, 3. november 1939. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)V roku 1929 boli zahájené opevňovacie práce. Vznikala línia opevnení nazvaná Maginotova – podľa vtedajšieho francúzskeho ministra vojny Andrého Maginota. Pôvodný plán francúzskej vlády bol opevniť len hranice s Nemeckom.
V roku 1936, po sérii roztržiek s Belgickom, bolo rozhodnuté o predĺžení Maginotovej línie smerom na sever až po Dunkerque na pobreží Lamanšského prielivu. Tento úsek, vedený po belgickej hranici, sa nazýval Daladierova línia (po francúzskom premiérovi z rokov 1938 až 1940).
Ešte predtým, už v roku 1930 – v súvislosti s vývojom situácie v Taliansku, začali sa opevňovať i alpské hranice s týmto susedom. Napokon sa opevnenie budovalo i na horskej francúzsko-švajčiarskej hranici. Tak sa opevnila celá pozemná francúzska hranica na východe s dôrazom na Maginotovu líniu na hraniciach s Nemeckom.
Hlavným oporným bodom boli opevnené sektory so stálou vojenskou posádkou, kontrolujúce územie široké 20 až 80 kilometrov. Na Maginotovej línii sa dva až štyri sektory spájali do opevnených rajónov.
Vstup do pevnosti Schoenenbourg pozdĺž Maginotovej línie v Alsasku, vybudovaná bola v rokoch 1930 – 1933. (zdroj: ZDROJ: WIKIMEDIA.ORG)Maginotova línia sa budovala v rokoch 1929 až 1934, i keď jej posilnenia prebiehali až do roku 1940. Základom boli tri opevnené rajóny (Belfort, Lauter a Metz) doplnené dvomi samostatnými opevnenými sektormi (Colmar a dolný Rýn) a jedným obranným sektorom (Saara). Výstavbu línie riadila Organizačná komisia opevnených rajónov (CORF). Stavebné práce pod dohľadom armády realizovali civilné súkromné firmy.
V celom úseku Maginotovej línie bolo vybudovaných okolo 5800 rôznych obranných objektov. Medzi nimi bolo 3216 guľometných hniezd, 936 pozícií pre delá a ťažké guľomety, 472 objektov pre protitankové delá, 296 ťažkých delostreleckých postavení, 222 objektov s pancierovými kupolami, 94 pozorovateľní, 49 skupinových pevností...
V podzemí bolo prerazených asi 100 kilometrov chodieb a priestorov. Celkovo sa vyťažilo 12 miliónov m3 zeminy a uložilo 1,5 milióna m3 betónu a 150-tisíc ton ocele.
Finančné náklady dosiahli až sedem miliárd frankov. Výstavba menšieho guľometného postavenia stála asi 100 000 frankov, ťažkého delostreleckého objektu milión až 2,4 milióna a napríklad skupinovej pevnosti Hackenberg 180 miliónov frankov.
