Mikuláš Huba bol v 80. rokoch minulého storočia jednou z osobností početného okruhu československých ochranárov, ktorí systematicky zdôrazňovali negatívne vplyvy výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros (SVD G-N) a riziká spojené s jej plánovanou prevádzkou. V rozhovore čitateľom priblížil svoje spomienky a pohľad ochranára na tieto udalosti.
Gigantický spor o Vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros neskončil Čítajte Mestská organizácia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave dlhodobo a systematicky kritizovala výstavbu SVD G-N. Prečo sa ochranári začali venovať tejto téme?
Súviselo to s viacerými skutočnosťami. V roku 1977, keď sa podpísala Medzivládna zmluva o výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, bol som študentom geografie na Prírodovedeckej fakulte UK a o rok neskôr ma prijali na Geografický ústav SAV.
Na oboch týchto pracoviskách pôsobili významní odborníci a moji učitelia, ktorí s touto gigantickou stavbou a jej negatívnym vplyvom na prírodu a krajinu Podunajska nesúhlasili alebo aspoň mali voči nej zásadné výhrady. Boli to zoológ a ekológ dr. Lisický, hydrológ dr. Pacl, krajinný ekológ dr. Ružička, ichtyológ dr. Holčík, geograf a geomorfológ prof. Mazúr, pôdoznalec prof. Hraško a ďalší.
Protestné akcia z 18. augusta 1991 vzišla zo spolupráci občianskej iniciatívy Euroreťaz a zástupcov Združenia miest a obcí Žitného ostrova. (zdroj: ZDROJ: TASR/PETER BRENKUS)V tom čase som sa stal aj aktívnym členom Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, kde sa stretlo viacero obdivovateľov prírody Podunajska, ktorí sa z nej snažili zachrániť to, čo sa dalo. Za všetkých spomeniem promovaného biológa Pavla Šremera a nadšeného amatérskeho botanika dr. Ivana Ondráška.
Z ich iniciatívy už koncom 70. rokov minulého storočia vznikol Návrh na ochranu bratislavských lužných lesov. Mňa k týmto aktivitám prizvali ako geografa a krajinného ekológa, lebo som vedel niečo viac o fungovaní (aj) neživej prírody.
Prečo ochranári považovali plánované zásahy do územia Podunajska za škodlivé?
V prvom rade si musíme uvedomiť, že nehovoríme o súčasnom Vodnom diele Gabčíkovo (VDG), ale o Sústave vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros, ktorá prestala byť aktuálna až v r. 1989, keď od medzištátnej zmluvy definitívne odstúpili Maďari. Protestovali sme aj proti SVD G-N ako takej, keď však bolo dielo vo vysokom štádiu rozostavanosti, prišli sme s návrhom parciálnych opatrení, ako aj s komplexným protinávrhom v podobe návrhu Národného parku Podunajsko.
Bolo viacero dôvodov, prečo sme kritizovali výstavbu a plánovanú prevádzku tohto technokratického diela.
V druhej polovici 80. rokov sme naše argumenty zhrnuli do dokumentu, ktorý ich obsahoval 154. Rozdelil by som ich do troch kategórií. Tú prvú, takpovediac materiálnu, predstavovala napr.: likvidácia unikátnych prírodných ekosystémov, ohrozenie vodných zdrojov, zmena vodného režimu, záber najúrodnejšieho pôdneho fondu, ochudobnenie pôd o tzv. doplnkovú vlahu a živiny, brutálny zásah do existenčného prostredia rýb a iných zástupcov fauny.
V prípade realizácie sústavy vodných diel by to bola aj likvidácia lužných lesov pod Petržalkou a premena tamojšieho dunajského brehu na prakticky nevyužiteľné devastované územie, ale aj zánik vzácnych archeologických lokalít či zasolenie pôdy v prípade výstavby stupňa Nagymaros.
Mikuláš Huba (zdroj: Zdroj - Archív M. H.)Mikuláš Huba
- je slovenský geograf, environmentalista a dlhoročný ochranár. Pôsobil na Geografickom ústave SAV (v súčasnosti sa venuje priestorovému plánovaniu na STU – pozn. red.) a vo voľnom čase sa spolu s ďalšími nadšencami už od konca 60. rokov venoval záchrane pôvodnej ľudovej architektúry. Vstúpil do Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, kde pôsobil v jeho bratislavskej mestskej organizácii. Podieľal sa na mnohých aktivitách ochranárskeho hnutia súvisiacich so záchranou historických a prírodných hodnôt či poukazovaním na zlý stav životného prostredia v Bratislave.
Druhý okruh argumentov, ten takpovediac nemateriálny, súvisel s tým, že išlo o typické komunistické direktívne rozhodnutie bez predchádzajúcej odbornej diskusie a po celý čas sa všetky kritické námietky bagatelizovali, resp. zatajovali či tabuizovali. Žiaľ, tento prístup sa príliš nezmenil ani po novembri 1989. Ani v nasledujúcich rokoch vláda nerešpektovala ani len závery odborných komisií, ktoré sama zriadila. Sem by sa dal zaradiť aj právny aspekt.
VD Gabčíkovo bolo uvedené do prevádzky a dodnes funguje v rozpore s 19 podmienkami vtedajšieho vodoprávneho orgánu, čiže ide o čiernu stavbu. Navyše vodné dielo negatívne postihlo miestnych obyvateľov, ktorí taktiež nemali možnosť sa k nemu efektívne vyjadriť. Ak to mám zhrnúť do jednej vety: táto stavba bola a je zhmotnením násilia proti prírode, právu, odborníkom i dotknutej verejnosti.
A tretí okruh by som nazval paradigmatickým sporom medzi technokratmi a ochranármi, metaforicky povedané sporom medzi
