FOTO
Na jar v roku 1945 zavŕšili spojenecké jednotky úspešnú ofenzívu proti hitlerovskému Nemecku a navrátili starému kontinentu po šiestich rokoch mier. Koniec druhej svetovej vojny so sebou priniesol celý rad pálčivých otázok, ktoré sa veľmoci - Sovietsky zväz, Spojené štáty a Veľká Británia - snažili riešiť aj prostredníctvom konferencií na najvyššej úrovni. Posledná z nich sa skončila v nemeckom Postupime 2. augusta 1945, pred 60 rokmi, a zásadne ovplyvnila budúce usporiadanie Európy.
Stretnutie vojnových víťazov sa pôvodne malo konať symbolicky v dobytom Berlíne, rozbombardovaná metropola však neoplývala vhodnými konferenčnými ani ubytovacími kapacitami. Štátnici sa teda museli uspokojiť so susedným Postupimom. Rokovanie sa odohrávalo na zámku Cecilienhof, ktorý patril niekdajšiemu panovníckemu rodu Hohenzollerovcov.
Zloženie účastníkov sa oproti februárovej Jaltskej konferencii výrazne zmenilo. Zosnulého amerického prezidenta Franklina Delana Roosevelta nahradil Harry Truman. Britský premiér Winston Churchill utrpel v priebehu konferencie volebnú porážku a vzápätí ho vystriedali novým labouristickým predsedom vlády Clementom Attleem. Jediným štátnikom so skúsenosťami z predchádzajúcich rokovaní zostal sovietsky vodca Josif Stalin, ktorý ich podľa historikov vedel účinne využiť vo svoj prospech.
Záver konferencie, ktorá niesla krycí názov Terminal, mal zásadný dopad na povojnové usporiadanie Európy a predovšetkým na osud niekdajšej Hitlerovej ríše. Rozhodli, že veľmoci budú naďalej k Nemecku pristupovať ako k jednotnému hospodárskemu celku a ich politika sa naďalej sústredí na štyri hlavné body (štyri "D") - demilitarizáciu verejného života, jeho denacifikáciu (odstránenie exponentov bývalého režimu z dôležitých funkcií), dekartelizáciu veľkých priemyslových odvetví a demokratizáciu krajiny. Dohodli sa, že sa Nemecko rozdelí do štyroch okupačných zón pod oddelenou správou USA, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska. Rovnako rozdelili Berlín uprostred sovietskej zóny.
Západné veľmoci napriek ostrým protestom nakoniec súhlasili s novou poľsko-nemeckou hranicou, ktorú Stalin vytýčil na riekach Odra a Nisa, aby tak Poľsku kompenzoval územia zabraté na východe Sovietskym zväzom. Potvrdili sovietsku držbu časti východného Pruska, vrátane dnešného Kaliningradu.
Na rozdiel od tradovaných predstáv a oficiálnych českých a slovenských stanovísk postupimská konferencia nenariadila odsun nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska do Nemecka. Príslušné ustanovenie záverečného protokolu konferencie iba uznáva potrebu vtedy už prebiehajúceho odsunu a v podstate vydáva súhlas s tým, že okupačné mocnosti odsunuté obyvateľstvo príjmu na územie, ktoré v Nemecku spravujú. V dohode sa zdôrazňuje, že odsun musí prebiehať organizovane a humánne a že Nemci majú byť spravodlivo rozdelení medzi jednotlivé okupačné pásma.
Pre koordináciu budúceho postupu veľmocí a riešenie aktuálnych problémov bola v Postupime vytvorená Rada ministrov zahraničia, v ktorej mali okrem veľmocí zasadnúť aj Francúzsko a Čína. Spoločné plány však pochovala rýchlo nastupujúca studená vojna, ktorej predzvesť sa prejavovala už v Postupime. Západní spojenci odmietli sovietske nároky na územia v Turecku a v severnej Afrike. Ostro kritizovali aj razantný nástup Sovietmi podporovaných komunistov a potláčanie demokracie v Moskvou obsadenej strednej a východnej Európe.
Trumanov postoj sa stal razantnejším hlavne potom, keď uprostred konferencie obdržal správu o úspešnom vyskúšaní jadrovej bomby. Jeho oznámenie o novej zbrani však u Stalina aspoň navonok nevyvolalo žiadnu podstatnejšiu reakciu.
Autor: ZUZANA MANDYSOVÁ, čtk
