29. októbra uplynie presne storočie od chvíle, keď turecké Veľké národné zhromaždenie v Ankare prijalo novú ústavu a vyhlásilo tým Tureckú republiku. Za jej prezidenta zároveň zvolilo lídra Republikánskej ľudovej strany a hrdinu anatólskej oslobodzovacej vojny Mustafu Kemala. Práve tento muž sa stal v nasledujúcich desaťročiach tvárou a symbolom hlbokých politických, sociálnych a kultúrnych premien v krajine, ktorá ešte krátko predtým tvorila súčasť, resp. jadro Osmanskej ríše.
Lenin: Ako sa chopil moci v Rusku profesionálny revolucionár Čítajte V súvislosti s reformným programom, do čela ktorého sa postavil práve Mustafa Kemal (od roku 1935 nazývaný tiež Atatürk – otec všetkých Turkov), sa najčastejšie spomína sekularizácia spoločnosti, zrovnoprávnenie žien, presun hlavného mesta z Istanbulu do Ankary či zavedenie latinky namiesto dovtedy používaného arabského písma.
Fotografia Mustafu Kemala z roku 1930 (zdroj: Profimedia/ČTK )Turecká republika tak ako prvá moslimská krajina nastúpila na cestu postupnej europeizácie a sekularizácie, ktorá ju mala priblížiť k západným krajinám a vytvoriť z nej moderný a silný národný štát. Duchu doby istým spôsobom zodpovedal aj typický outfit prezidenta – frak západného strihu a cylinder namiesto tradičnej moslimskej pokrývky hlavy.
Koniec sultanátu a zrod konceptu tureckého národa
Modernizačné úsilie sa v tureckom prostredí, resp. v prostredí niekdajšej Osmanskej ríše neobjavilo po prvý raz práve s menom Mustafa Kemala. Kemalistickí reformisti mohli vychádzať aj zo starších inšpiračných zdrojov či reformných ideálov predovšetkým z obdobia Tanzimâtu (1839 – 1876), no až podmienky, ktoré nastolila prvá svetová vojna, porážka Osmanskej ríše, následný grécko-turecký konflikt a výrazná revízia hraníc po mierovej zmluve v Lausanne v roku 1922 umožnili pristúpiť k tomuto úsiliu omnoho radikálnejšie.
Zrušenie kalifátu v Turecku a posledný kalif Abdülmecid na ilustrácii v Le Petit Journal zo 16. marca 1924. (zdroj: wikimedia.org)Jednak už tomu nebránila prítomnosť osmanského sultána. Mehmeda VI., ktorý sa v očiach prevažnej časti obyvateľstva skompromitoval prijatím podmienok predchádzajúcej potupnej Sèvreskej mierovej zmluvy z roku 1920 a úzkou spoluprácou s víťaznými dohodovými spojencami, musel po zrušení sultanátu 1. novembra 1922 opustiť Istanbul na britskej vojnovej lodi a zvyšok života strávil v exile.
Jeho dynastický nástupca Abdülmecid si síce ešte udržal titul kalifa („chalífa moslimov“), Mustafa Kemal však trval na tom, že si už k nemu nemôže pripojiť aj titul „veliteľa moslimov“. Práve takéto, hoci už len nominálne spojenie duchovnej a svetskej moci, t. j. kalifátu a sultanátu bolo v podmienkach novej republiky neprijateľné. Ani tento stav však dlho nevydržal a Abdülmecidovi bol v roku 1924 zrušený aj úrad kalifa a rovnako ako Mehmed VI. opustil krajinu.
Po rozsiahlych etnických čistkách a masových presunoch obyvateľstva počas predchádzajúcich dvoch vojnových konfliktov odpadol aj náboženský a etnický „problém“. Hoci východné oblasti Anatólie naďalej obývalo kurdské obyvateľstvo, ktoré rovnako túžilo po vlastnom štáte, nová Turecká republika bola výrazne homogenizovaným štátom s takmer výlučne moslimskou populáciou.
Spočiatku sa preto mohlo zdať, že to pomôže k opačnej tendencii, k posilneniu predpisov islamského právneho systému šaría. Mnohých o tom mohol presvedčiť článok 2 ústavy z 29. októbra 1923, ktorý konštatoval, že štátnym náboženstvom Tureckej republiky je islam. V základnom zákone sa však toto ustanovenie dlho neohrialo a bez väčšej pozornosti z neho zmizlo už v roku 1928.
Hoci etnická pestrosť v krajine celkom nevymizla, republikánsky režim na akékoľvek pochybnosti odpovedal zavedením jednotnej kategórie štátnej príslušnosti. Ústava totiž označovala za Turka jednoducho každého obyvateľa krajiny bez ohľadu na náboženstvo či rasu. Nové ústavné zriadenie tak vytvorilo základ pre ďalekosiahlejšie reformy, ktoré Mustafa Kemal a jeho Republikánska ľudová strana začali zavádzať od polovice 20. rokov 20. storočia. Je pozoruhodným faktom, že sa primárne sústredili na oblasť vzdelávania a osvety.
Rozvedená hlava štátu
Proces modernizácie Tureckej republiky sa, pochopiteľne, neobišiel bez zavedenia novej legislatívy podľa západných vzorov. V roku 1926 Veľké národné zhromaždenie prijalo občiansky zákonník podľa jeho švajčiarskej predlohy, talianske trestné právo (opäť s úpravami) a v roku 1929 i nemecký trestný poriadok.
Jedným z dôsledkov zavedenia nového občianskeho práva bolo postupné zrovnoprávnenie žien. Od roku 1930 mohli turecké ženy voliť – najskôr len na komunálnej úrovni, no od roku 1934 aj na celoštátnej úrovni, t. j. do Národného zhromaždenia. Toto volebné právo pritom zahŕňalo aktívnu, ako aj pasívnu formu. Inými slovami, turecké ženy nielenže mohli vyberať svojich zástupcov, ale samy mohli byť volené do zastupiteľských orgánov. Po voľbách v roku 1935 sa tak vo Veľkom národnom zhromaždení, teda v národnom parlamente, ocitlo 18 žien. Tento počet síce nedosahoval ani päťpercentné zastúpenie z celkového počtu členov Zhromaždenia, no netreba zabúdať na to, že v rovnakom napríklad Francúzky či Švajčiarky na svoje volebné právo stále čakali.
Istanbulčanky oslavujú udelenie volebného práva ženám v roku 1930. (zdroj: Profimedia/ČTK )Zrovnoprávnenie mužov a žien sa prenieslo i do majetkových a rodinných vzťahov. Polygamia, v mnohom charakteristická práve pre moslimské krajiny, bola postavená mimo zákona. Ženy sa po novom mohli slobodne rozhodovať pre vstup do manželstva,
