Keď sa grécky ministerský predseda Elefteros Venizelos triumfálne vrátil 7. septembra 1920 z Paríža do Atén s textom Sèvreskej zmluvy vo vrecku, zdalo sa, že uskutočnenie dávneho gréckeho sna, ktorým bolo znovuobnovenie Byzantskej ríše, je na dosah ruky. Úhlavný nepriateľ Grékov – Osmanská ríša – bol porazený a jeho osud sa zdal spečatený.
Izrael bol zaskočený aj pred 50 rokmi, na sviatok Jom Kippur Čítajte Vojská Dohody okupovali Istanbul a grécka armáda sa nachádzala na pozíciách vzdialených iba niekoľko kilometrov od osmanského hlavného mesta. Mnohí Gréci už v duchu videli viať grécku vlajku nad kupolou chrámu Hagia Sofia. Nakoniec všetko skončilo inak a oveľa tragickejšie, najmä pre Grékov.
Tento diplomatický úspech „veľkého Kréťana“ bol totiž dosiahnutý za veľmi vysokú cenu. Grécko sa nachádzalo v takmer nepretržitom vojnovom stave už od vypuknutia prvej balkánskej vojny roku 1912, takže po skončení prvej svetovej vojny bolo hospodársky rozvrátené a jeho financie vyčerpané. Počas prvej svetovej vojny navyše postihol grécku spoločnosť hlboký politický rozkol, ktorý rozdelil všetkých obyvateľov krajiny podľa toho, či chceli, aby sa Grécko pridalo do prebiehajúceho svetového konfliktu na strane Dohody, alebo Ústredných mocností.
Propagandistická mapa „Veľkého Grécka“, ktoré bolo snom všetkých gréckych nacionalistov. (zdroj: wikimedia.org)Pronemecky orientovaný grécky kráľ Konštantín I. (vládol od roku 1913) spolu s konzervatívnymi nacionalistickými politikmi, ktorí sa považovali za spojencov cisárskeho Nemecka, bol nakoniec v roku 1917 nútený odísť do exilu a na politickej scéne prevládli liberálni politici na čele s E. Venizelom, ktorí naopak stranili štátom Dohody. V snahe zaistiť medzinárodnú podporu gréckym územným nárokom voči Osmanskej ríši však musel Venizelos namiesto obmedzovania účasti ekonomicky vyčerpaného Grécka na bojových operáciách presadzovať úplne opačnú politiku, a tak ku koncu prvej svetovej vojny sa stav venizelistami ovládanej gréckej armády (Ellinikos stratos – ES) zvýšil na tzv. solúnskom fronte až na 100-tisíc mužov.
Grécky kráľ Konštantín I. sa po nútenom exile znovu ujal v decembri 1920 vlády v Aténach. (zdroj: wikimedia.org)Po vyhlásení prímeria a kapitulácii Bulharska a Osmanskej ríše (29. septembra, respektíve 30. októbra 1918) angažovanosť Grécka na vojensko-diplomatických krokoch dohodových veľmocí neskončila, pretože len tak mohli Gréci rátať s ústretovým postojom v otázke pripojenia nových území na Balkáne obývaných prevažne gréckym obyvateľstvom.
Už v januári 1919 (v čase, keď sa začínala mierová konferencia v Paríži) vyslalo Grécko kontingent 2000 mužov na južnú Ukrajinu, kde sa v mene Dohody podieľali na bojoch ruskej občianskej vojny až do roku 1920. Napriek zmieňovaným obetiam a skutočnosti, že David Lloyd George (britský premiér v rokoch 1916 – 1922) sympatizoval s Venizelovými požiadavkami na získanie severného Epiru (dnešného južného Albánska), celej Trákie, Dodekanézskych ostrovov a maloázijskej Smyrny (dnes turecký Izmir), nebola podpora ostatných štátov Dohody vôbec istá.
Najmä Taliansko malo v úmysle získať na úkor porazenej Osmanskej ríše rozsiahle územia v juhozápadnej Malej Ázii a Dodekanéz. Francúzi zase vnímali Grécko ako predĺženú ruku Londýna a zle maskovanú túžbu Britov o ovládnutie Bosporu a Dardanel. Takisto nechceli pri delení osmanských území ostať bez koristi. Američania navonok nemali žiadne územné nároky, ale a priori odmietali takú deľbu osmanských území, ktorá by odporovala 14 bodom prezidenta Woodrova Wilsona.
Talianske námietky, ktoré boli najväčšou prekážkou gréckym snahám, napokon odstránilo uzavretie tajnej taliansko-gréckej dohody medzi Venizelom a talianskym ministrom zahraničných vecí Tommasom Tittonim 29. júla 1919. V nich sa Gréci zriekali nárokov na Rodos a Taliani sa na revanš zaviazali podporovať grécke záujmy v Smyrne a okolí. Práve včas, pretože už 15. mája 1919 sa v Smyrne vylodili prvé grécke oddiely, ktoré tam s britským požehnaním mali zatiaľ dozerať na „dodržiavanie poriadku“.
Sèvreská mierová dohoda
Veľkou satisfakciou gréckych snáh na Parížskej mierovej konferencii a naopak veľkým ponížením pre Osmanskú ríšu bolo uzavretie mierovej zmluvy v Sèvres 10. augusta 1920. Osmanská ríša tak jedným ťahom pera prišla o takmer celú európsku časť Trákie a o veľkú časť Malej Ázie, z ktorej mala ostať Turkom de facto len jej severovýchodná časť. O zvyšok sa mali rozdeliť Briti, Francúzi, Taliani, Gréci a uvažovalo sa aj o vytvorení nezávislého veľkého Arménska a Kurdistanu.
Hlavne vďaka nesmiernemu diplomatickému talentu a charizme Elefteria Venizela získalo Grécko východnú Trákiu s Edirne (čiže na východ od toku rieky Marice, západnú Trákiu už získalo o niečo skôr na úkor porazeného Bulharska) až po líniu prechádzajúcu mestom Çatalça, celý polostrov Gallipoli, ostrovy Imbros a Tenedos (dnes Gökçeada a Bozcaada) pred ústím Dardanel do Egejského mora, ďalej celý Dodekanéz okrem ostrova Rodos a mandát nad oblasťou okolo maloázijskej Smyrny, ktorá síce ostávala pod osmanskou zvrchovanosťou, ale o jej budúcom pripojení k Turecku alebo Grécku mal po piatich rokoch rozhodnúť plebiscit.
Problém Sèvreskej mierovej dohody však tkvel v tom, že v podstate žiadna zo strán ju nehodlala reálne dodržať. Jej zavádzanie do praxe zdržovali v prvom rade nekonečné debaty medzi víťaznými mocnosťami, ako aj turbulentná a neprehľadná politická situácia v samotnej Osmanskej ríši, kde od vyhlásenia prímeria prebiehal pohon na politických predstaviteľov tzv. Mladoturkov (strana Jednoty a Pokroku). Mladoturkom, ktorých hlavnými predstaviteľmi boli Enver Paša, Džamal Paša a Talaat Paša, bolo kladené za vinu, že Turecko zatiahli do osudovej účasti v prvej svetovej vojne a spôsobili jeho porážku.
V Istanbule obsadenom spojeneckými oddielmi sa vláda sultána Mehmeda VI. (1918 – 1922) usilovala zachovať si kontrolu nad zvyškami územia okliešťovanej Osmanskej ríše. Na základe vzornej spolupráce s okupačnými mocnosťami, hlavne s Britmi, sa snažila o zmiernenie tvrdých podmienok mierovej zmluvy. Briti, ktorí ešte v tej dobe priali skôr gréckym územným ambíciám, dali pred podpísaním Sèvreskej dohody Venizelovi zelenú, aby územie okolo Smyrny rozšíril. Venizelistické oddiely gréckej armády posilnené v boji zocelenými jednotkami z Trákie tak začiatkom júna 1920 vyrazili do maloázijského vnútrozemia a obsadili oblasť okolo mesta Bursa.
Mustafa Kemal a turecké hnutie odporu
Medzitým na Turkami obývaných územiach v Malej Ázii silnel odpor voči tvrdým podmienkam zmluvy zo Sèvres a vznikali rôzne politické skupiny a strany, ktoré sa snažili rôznymi spôsobmi zabrániť deleniu osmanských území. K nim sa pripájali frustrovaní dôstojníci osmanskej armády, ktorí neváhali na tento účel využiť aj vojenské jednotky, formálne stále podliehajúce vláde Mehmeda VI. v Istanbule.
Neskorší vodca tureckých nacionalistov Mustafa Kemal na fotografii z roku 1918. (zdroj: wikimedia.org)V tomto období sa v máji 1919 stal generálnym inšpektorom 9. armády umiestnenej v severnej časti centrálnej Malej Ázie s veliteľstvom v Samsune na pobreží Čierneho mora jeden z najschopnejších tureckých dôstojníkov, plukovník Mustafa Kemal (1881 – 1938). Kemal sa preslávil najmä energickou a úspešnou obranou polostrova Gallipoli proti spojeneckému vylodeniu v roku 1915. Jeho úlohou bolo zhromaždiť výzbroj osmanských jednotiek a odovzdať ju spojencom, ale on urobil presný opak.
