Začiatkom októbra 1973 vládla na Blízkom východe zvláštne napätá atmosféra. Blížilo sa obdobie veľkých náboženských sviatkov; v Izraeli mal v nedeľu 6. októbra nastať Deň zmierenia - Jom Kippur, najdôležitejší zo židovských náboženských sviatkov. V islamských arabských štátoch sa zase blížil ramadán.
Prípravy na sviatky vrcholili a státisíce veriacich oboch veľkých náboženstiev v oblasti verili, že prebehnú v pokoji. No pokoj, ktorý všetci tak očakávali, bol akýsi neprirodzený a neveštil nič dobrého... ako príslovečné ticho pred búrkou.
V priebehu niekoľkých júnových dní roku 1967 Izrael doslova rozdrvil armády Egypta, Sýrie a Jordánska. Jasné vojenské víťazstvo Izraelčanov však napriek tomu neviedlo k nastoleniu mierových pomerov na Blízkom východe, pretože Sovietsky zväz (aby nestratil tvár pred ostatnými arabskými štátmi v regióne) takmer ihneď po skončení vojny začal bleskovo rekonštruovať egyptské a sýrske ozbrojené sily.
Na začiatku bolo senzačné víťazstvo
Vodcovia arabských štátov, povzbudení bezpodmienečnou podporou jednej zo superveľmocí, dňa 1. septembra na panarabskej konferencii konajúcej sa v Chartúme oficiálne oznámili celému svetu zásadu „troch nie“ (neuznať Izrael, nerokovať s Izraelom a neuzavrieť mier s Izraelom).
Nepomohla ani rezolúcia OSN č. 242, prijatá 22. novembra, ktorá síce vyzývala na návrat k stavu pred 6. júnom 1967, ale jej formulácie o nespravodlivosti získavania územia vojnou, o návrate do stavu pred vojnou a o spravodlivom riešení otázky palestínskych utečencov boli také obšírne, že ich zainteresované strany chápali po svojom.
Úsilie o sprostredkovanie mieru buď zo strany OSN (diplomat Gunnar Jarring), alebo Spojených štátov amerických (minister zahraničných vecí William P. Rogers) bolo preto vopred odsúdené na nezdar. Sovietsky zväz oň nemal záujem, lebo to by fakticky znamenalo posilnenie vplyvu USA na Blízkom východe.
Opäť sa teda dostali k slovu zbrane. Začala sa štvrtá arabsko-izraelská, tzv. opotrebovávacia vojna.
