Slovenskí horolezci sa do jari 2023 o výstup na Mount Everest pokúšali v pätnástich expedíciách. Na najvyššom vrchole sveta stálo sedem Slovákov zo štyroch výprav.
Okrem toho bol úspešný slovenský rodák Miroslav Caban v roku 2002, v tom čase však už ako český občan. Z Everestu sa nevrátili šiesti, z toho dvaja po dosiahnutí hlavného vrcholu, čo z neho robí najtragickejšiu slovenskú osemtisícovku.
Prvá samostatná expedícia na Mount Everest z bývalého Československa sa nerodila ľahko. Už len získať povolenie v čase, keď sa vravelo, že Everest je vypredaný do roku 2000, bolo náročné. Naši horolezci našli spôsob.
Medzi prvými sa prihlásili ku Káthmanduskej deklarácii, ktorá bola výzvou na ochranu himalájskej prírody a krajiny. Ponúkli nepálskej vláde pomoc pri skúmaní problémov v národnom parku Sagarmatha. A tak v auguste 1984 odcestovali do Himalájí v niekoľkých častiach členovia vedecko-horolezeckej expedície Sagarmatha 84 – oficiálne pod záštitou Slovenskej akadémie vied.
Zmena plánu
Vedúcim celej výpravy bol horolezec a geograf František Kele, horolezeckú časť tvorili ďalší Slováci Zoltán Demján, Vincent Dubeň, Ivan Fiala, Jozef Just, Vladimír Launer, Rudolf Mock, Michal Orolin, Jaroslav Oršula, Vladimír Petrík, Pavel Pochylý, Ján Porvazník, Jozef Psotka, Marián Šajnoha, Ľudovít Záhoranský, Česi Zdeněk Brabec a Miloslav Neumann, členmi boli zo Slovenska aj lekári Milan Skladaný a Milan Šimunič, filmári Miloslav Končok a Milan Matis. Skupinu čisto vedcov tvorili Slováci Ján Drdoš, Peter Mariot, Rudolf Midriak a František Zatkalík. Expedícia využívala pomoc deviatich šerpov.

Cieľom pôvodne bol expedičný výstup sovietskou cestou v ťažkej juhozápadnej stene. Meškanie nákladného auta s podstatnou časťou materiálu a potravín, zhoršujúce sa počasie a tiež skutočnosť, že v treťom výškovom tábore nenašli kyslíkové fľaše, ktoré tam mali byť po sovietskej výprave z roku 1982, spôsobili, že vedenie na čele s Kelem po porade so zástupcami horolezcov zmenilo plán: výstup povedie po ľahšej, poľskej výstupovej trase z jari 1980 južným pilierom bez doplnkového kyslíka.
Na zmenu dostali súhlas nepálskych úradov. Dovtedajší horolezecký šéf Ivan Fiala sa však vzdal vedenia výstupu po inej, než bola plánovaná trasa. Namiesto neho sa riadenia ujal Michal Orolin, s ktorým v roku 1971 stál na vrchole Nanga Parbatu.
Výprava mala vybudované tri výškové tábory, keď pri upevňovaní fixných lán nad tretím táborom prišlo Orolinovi zle a len s pomocou druhov, napojený na zdravotný kyslík, zostúpil do dvojky. Ukázalo sa, že ide o trombózu žíl na ľavej nohe, ktorú prekonal aj na Makalu v roku 1976.
Každý pohyb znamenal riziko, že zrazená krv vmetená do pľúc ohrozí jeho život. Vedúci expedície František Kele našiel porozumenie u ostatných výprav, ktoré pôsobili pod Everestom. Až dvadsaťdva šerpov sa zapojilo do komplikovaného znášania Orolina z dvojky cez ľadopád do základného tábora.
Na vrchol
Po vybudovaní štvrtého tábora vo výške 8050 m vyrazili 7. októbra na prvý vrcholový útok Jozef Just a šerpa Ang Phurba. Desiateho októbra dosiahli výšku 8300 metrov, kde mal stáť stan tábora číslo päť. Silný vietor im ho neumožnil postaviť, preto tam veci nechali a zišli do trojky.
Druhé vrcholové družstvo tvorili Záhoranský a Neumann, no pre ochorenie Záhoranského predčasne zostúpili. V tej chvíli už bolo pripravené tretie družstvo: 29-ročný Zoltán Demján a 50-ročný Jozef Psotka.
„Obaja sme sa cítili vo výbornej pohode, psychickej i fyzickej. Už od začiatku sme chodili do steny spolu, napriek vyššiemu vekovému rozdielu sme si perfektne rozumeli, zhodli sme sa aj v tempe,“ hovoril Zoltán Demján.
Jedenásteho októbra vyšli Demján a Psotka zo základného tábora. Vedúci výpravy, aby posilnil ich šance, za nimi poslal šerpu Anga Ritu, ktorý za deň vyšiel až do trojky.

Dohodli sa, že štvrtý tábor vynechajú, a tak štrnásteho vystúpili do výšky 8300 m, kde konečne pribudol piaty tábor. Noc pred výstupom na vrchol presedeli traja v malom stane.
Pätnásteho októbra o šiestej hodine vyrazili na záverečný úsek. Podľa predchádzajúcej dohody bez kyslíkových prístrojov. „Používanie doplnkového kyslíka je dvojsečná zbraň,“ vysvetľoval Zoltán Demján. „Jeho nedostatkom je priveľká váha fliaš, a keď dôjde k poruche alebo sa kyslík vydýcha, horolezec zostáva zrazu vo veľkej výške bez predchádzajúcej postupnej aklimatizácie.“
V prešliapavaní snehu sa striedali. O druhej hodine popoludní dosiahli Južný vrchol vo výške 8760 m. Na hlavný vrchol vystúpili spoločne všetci traja. Bolo štvrť na štyri popoludní, písal sa 15. október 1984.
Zoltán Demján a Jozef Psotka boli prvými horolezcami z Československa a prvými Slovákmi, ktorí zdolali tretí pól Zeme. Pred nimi to bez doplnkového kyslíka dokázalo len pätnásť ľudí. Ba Psotka ako v tom čase najstarší na svete bez podpory kyslíka, navyše inou trasou ako klasickou.

Horolezecký expert Ivan Dieška výstupovú trasu prevažne slovenskej expedície označil za významný, asi tisícpäťstometrový variant poľskej cesty.
Nezdržali sa dlhšie ako desať minút. Objatie, spoločná fotografia s vlajkami.
Na vrchole nechali i piktogram Picassovej holubice mieru a začali zostupovať. „Už počas výstupu sme sa dohovorili, že schádzať nebudeme tou istou cestou, ale klasickou, na ktorú mali povolenie Holanďania,“ vravel Zoltán Demján.