Písal sa 2. júl 1953 a vo Veľkej Británii prebiehala očakávaná korunovácia novej kráľovnej Alžbety II. Bola to senzácia, no nebola jediná. Britské noviny priniesli aj správu o dobytí najvyššieho vrchu sveta, ktorý bol pomenovaný po zememeračovi Georgeovi Everestovi ešte v roku 1852.
Britská expedícia na čele s Johnom Huntom to dokázala. V piatok 29. mája 1953 dosiahli vrchol Everestu dvaja muži z expedície – Edmund Hillary a Tenzing Norgay.
Mount Everest, tento ľadový masív, prezývaný aj strecha sveta, ležiaci na hranici Tibetu a Nepálu, bol do roku 1953 považovaný za nedosiahnuteľný.
Záujem o dobytie najvyššieho bodu sveta v horskom systéme Himaláje bol preukázateľný už v medzivojnovom období. Viaceré expedície sa pokúšali dostať najvyššie, ako sa len dalo.
Jednou takou bola aj prieskumná expedícia na čele s Ericom Shiptonom, ktorý už v roku 1935 povolal do svojich služieb šerpu Tenzinga Norgaya. Pre Tenzinga to bola prvá, no zároveň neúspešná expedícia. Svoj výstup vtedy započala z jedinej vtedy možnej strany – z Tibetu. Výstup bol ťažko dosiahnuteľný a do roku 1950 nemožný.
Všetko sa zmenilo práve rokom 1950. Horolezcom sa naskytla nová možnosť na dosiahnutie najvyššieho bodu sveta z južnej strany - z Nepálu, ktorá bola oproti severnej „ľahšia“ a prístupnejšia. V priebehu troch rokov sa pokúsili dobyť Everest viaceré expedície z Francúzska, zo Švajčiarska či z Veľkej Británie.
Morálku udržiavali aj pomocou brandy. Ako sa z Everestu stal trón sveta? Čítajte Na jeseň v roku 1951 Eric Shipton spolu s ďalším horolezcom Michaelom Wardom zorganizovali prieskumnú expedíciu z južnej strany. A tým priniesli informácie o možnostiach prechodu pre nasledujúce expedície.
O rok neskôr sa príležitosti chopili Švajčiari. Tí sa dostali pomerne vysoko, tesne pod vrchol, ale boli nútení zostúpiť pre problémy s kyslíkom. Cieľ dosiahnuť najvyšší bod sveta tak nebol splnený.
Na vrchol aj vďaka vedeckému pokroku
V októbri 1952 bol povolaný z Nemecka britský plukovník John Hunt. Na príkaz združeného výboru Kráľovskej geografickej spoločnosti a Vysokohorského klubu dostal za úlohu viesť novú expedíciu na Everest.
Hunt dostal jasné inštrukcie. Čo najrýchlejšie zostaviť tím z najlepších horolezcov a dohliadnuť na to, aby mali najlepší možný výstroj na výstup. Do tohto projektu boli privolaní experti a vedci.
Mali navrhnúť výstroj a otestovať ho na samotných horolezcoch. Tí sa na expedíciu pripravovali zodpovedne, tréningom v dekompresnej komore vo Farnborough.
Vo Farnborough vedci otestovali novú látku, z ktorej sa ušili stany. Táto látka mala byť extrémne ľahká a stopercentne odolná proti vetru. Testmi prešlo aj oblečenie a topánky horolezcov, ktoré museli vydržať pod nánosom snehu a ľadu v extrémne nízkych teplotách.
Rovnako aj zásoby potravín. V roku 1952 britskí horolezci zistili, že plechovky s potravinami sú veľkou záťažou. Z tohto dôvodu sa rozhodlo, že expedícia na čele s Huntom použije nový spôsob – vákuové balenie potravín. Počítalo sa s každou možnou prekážkou, lebo každá chyba mohla zmariť celú expedíciu.
V marci 1953 dorazila expedícia na čele s Johnom Huntom do Nepálu, konkrétne do hlavného mesta Káthmandú. Trinásť horolezcov, medzi ktorými boli lekár, fyziológ, ale aj kameraman, sa stretlo pred britskou ambasádou s nepálskym nosičom a horolezcom Tenzingom Norgayom, ale aj s ďalšími šerpmi, ktorí boli odhodlaní pomôcť pri výstupe s niekoľkotonovým nákladom. Toto kľúčové stretnutie odštartovalo spoluprácu, ktorá rozhodla o výsledku britskej expedície.
Mal byť budhistickým lámom, stal sa hrdinom
„Som šťastný muž. Mal som sen a ten sa splnil, a to sa mužom často nestáva. Vyliezť na Everest, ktorý moji ľudia volajú Čomolungma, je to, čo som chcel najviac v celom živote,“ poznamenal Tenzing Norgay vo svojej autobiografii Tiger of the Snows v roku 1955.
