Väčšina európskych národov má aspoň jedného básnika alebo prozaika, ktorého považuje nielen za autora literárnych diel a významného umelca, ale aj za predstaviteľa určitých národných ideí.
U Angličanov je to Shakespeare, Taliani majú Danteho, Nemci Goetheho.
V maďarskej literatúre túto rolu nepochybne zohráva Sándor Petőfi. Jeho život a básnická tvorba majú v maďarskom kultúrnom živote dodnes najväčší vplyv.
Narodil sa pred 200 rokmi.
Maďarský básnik Sándor Petőfi
Sándora Petőfiho pokrstili v evanjelickom kostole v Kiskőrösi 1. januára 1823 (preto je pravdepodobné, že sa narodil o niekoľko dní skôr, ešte v roku 1822).
Jeho otec bol mäsiarsky majster, ktorý ako živnostník prevádzkoval aj krčmu a obchod. Vďaka tomu rodina netrpela núdzou a rodičia kládli dôraz na vzdelávanie svojich detí.
Chlapec najprv navštevoval školu v Kečkeméte, v Sárszentlőrinci a neskôr v Pešti. V dvanástich rokoch sa dostal do Aszódu, tri roky študoval na tamojšom evanjelickom lýceu, kde sa zrodili jeho prvé básne.
V pätnástich prestúpil na lýceum do Banskej Štiavnice, kde však prepadol z dejepisu, preto školu po roku opustil.
V jeho živote to znamenalo vážny zlom, pretože táto osobná kríza sa časovo prekrývala s rodinnou, otec totiž skrachoval a už nedokázal (a po krachu ani nebol ochotný) ďalej financovať synove štúdiá.
Petőfi po odchode zo školy – vďaka tomu, že uviedol o dva roky skorší dátum narodenia – nastúpil do armády.
Organizmus šestnásťročného chlapca poznačili náročné podmienky: krátko nato sa dostal do nemocnice a čoskoro ho pre zdravotnú nespôsobilosť z armády prepustili.
V priebehu nasledujúceho roka sa pokúsil vrátiť do školských lavíc (v Pápe), vyskúšal si rolu potulného herca i pisára, na objednávku prekladal aj romány.
Napriek tomu svoje dvadsiate prvé narodeniny strávil v biede, hladný a uzimený v Debrecíne, odkiaľ sa vo februári 1844 vydal pešo do Pešťbudína s rukopisom svojej básnickej zbierky.
Keby nebol Maďar, bol by Slovák. Revolučný básnik Sándor Petőfi je novoročným dieťaťom Čítajte Po týždennom strastiplnom putovaní vyhľadal básnického velikána tých čias Mihálya Vörösmartyho, ktorý si mladíka okamžite vzal pod ochranné krídla a Národný krúžok – spolok dobovej proreformnej opozície – vydal jeho rukopis knižne.
V rovnakom čase vyšli aj viaceré jeho ďalšie diela, napríklad Víťaz Janko (János vitéz) či Kladivo obce (A helység kalapácsa).
Svojimi veršami rozpútal Petőfi skutočnú básnickú revolúciu: vniesol do maďarskej literatúry novú kvalitu v rodinnej poézii, ako aj v umeleckom zobrazovaní krajiny (v centre jeho pozornosti bola Dolná zem ako symbol slobody).
Zároveň pominuli aj existenčné problémy: Imre Vahot, redaktor časopisu Pesti Divatlap (Peštianska móda), ho zamestnal ako pomocného redaktora.
O necelý rok nato sa už dokázal uživiť aj ako básnik; v Uhorsku sa stal prvým básnikom v slobodnom povolaní, vykonávajúcim umeleckú činnosť ako profesiu.
Nemalú úlohu pri tom zohralo cielené a premyslené budovanie imidžu/sebaprezentácie, ktoré Petőfi – aspoň sčasti – odpozoroval od Imreho Vahota, toho však medzičasom zavrhol.
