„Prvá stránka Thukydida je podľa môjho názoru počiatkom skutočného dejepisectva. Všetky staršie rozprávania sú také premiešané s mýtmi, že by ich učenci mali do značnej miery prenechať prikrášľovaniu básnikov a rečníkov,“ píše škótsky filozof a historik David Hume v eseji O početnosti starovekých národov, vydanej prvýkrát v roku 1742. Thukydides je nepochybne najstarší dochovaný antický historik, ktorý vo svojom diele nenašiel miesto pre božské zjavenia a sny. Ešte jeho starší súčasník Hérodotos venuje nadprirodzenému značný priestor.
Herodotos sa tiež hlási k tomu, že hovorí, čo mu bolo povedané a že je ochotný zaznamenať aj nepravdivý, ale rozšírený príbeh, zato Thukydides nedlho po začiatku svojich Dejín peloponézskej vojny píše o svojej kritickej práci so zdrojmi: „Čo sa týka tejto vojny, nepokladal som za vhodné písať, čo som sa dozvedel o udalostiach od prvého, s kým som sa stretol, ani ako som si to predstavoval sám, ale rozprával som o udalostiach, ktoré som prežil osobne, a o tých, o ktorých som získal najbezpečnejšie správy od iných. Bol to ťažký výskum, lebo ani priami účastníci nehovorili o rozličných udalostiach rovnako, ale podľa toho, ako kto bol naklonený jednej alebo druhej strane, alebo ako sa na ne pamätal.“ (Úryvky sú upravené podľa prekladu Petra Kuklicu).
A pred svojím opisom epidémie, ktorá zničila roku 431 pred n. l. Atény, takto vymedzil svoj záujem a cieľ: „Nechám na posúdenie každému (či je lekár, alebo neodborník), čo si o tomto nebezpečenstve myslí, to znamená o pravdepodobných príčinách vzniku tejto choroby aj o tom, prečo jej následkom sa vyskytli také zmeny v zdravotnom stave. Poviem iba to, aký mala priebeh a príznaky, podľa ktorých – ak by sa opäť vyskytla – by ju vopred poučený človek mohol rozoznať.“
Antický autor očami historikov z 19. storočia
Nie je však Humova chvála Thukydida len dôsledkom nekritického čítania týchto Thukydidových vyjadrení? Ak áno, rovnako ako Hume alebo ešte viac než on zhrešili v prvej štvrtine 19. storočia zakladatelia moderného poňatia histórie ako vedy: Barthold Georg Niebuhr vo svojich Prednáškach o starovekých dejinách napísal, že Thukydides dosiahol maximum toho, čo je v dejepisectve možné, a Leopold von Ranke v prednáškach známych ako O epochách nového dejepisectva povedal, že nik nemôže dúfať, že bude lepším historikom než Thukydides. Rankeho slávna výzva, aby dejepisectvo bolo úsilím o poznanie toho, čo sa skutočne stalo, sa dokonca (zrejme neoprávnene) chápala ako vedomé nadviazanie na druhú vyššie citovanú pasáž z Thukydida.
Nejde však u Niebuhra a Rankeho len o projekciu vlastného poňatia historiografie do textu napísaného na prelome 5. a 4. storočia pred n. l. v úplne iných podmienkach, o snahu zaštítiť svoju koncepciu dejepisectva antickou autoritou, ktorá vtedy bola stále ešte nespochybniteľná? Aby sme pokiaľ možno odfiltrovali moderné predsudky, pozrime sa, ako sa Thukydides čítal v skorších storočiach.
Thukydidov opis epidémie v Aténach bol dôležitým zdrojom informácií pre neskorších autorov, napríklad aj pre slávneho lekára Galéna. (zdroj: wikimedia.org)Grécki a rímski nasledovníci a kritici
Thukydides svoje dielo očividne nedokončil – zachovaný text sa končí uprostred vety sedem rokov pred koncom vojny, ktorú sa Thukydides zaviazal opísať celú. A tak už jeho mladší súčasníci nadväzovali tam, kde prestal. Nám sa z viacerých takýchto spisov dochovali jedine Xenofónove Grécke dejiny. Xenofón Thukydida zjavne poznal, ale mal podstatne odlišné záujmy a zámery a jeho dielo je oveľa menej podrobné a oveľa evidentnejšie nadŕža Sparte.
