Amnestia prezidenta republiky Antonína Zápotockého zo 4. mája 1953 bola prvou príležitosťou na aspoň čiastočné korigovanie nespravodlivých rozsudkov vynesených vo vykonštruovaných politických procesoch po roku 1948.
Pretrvávajúci záujem komunistickej elity na pokračovaní represívnej politiky však spôsobil, že tisíce politických väzňov sa žiadnej nápravy nedočkali.
Keďže komunistický režim po februári 1948 neoznačil inštitút amnestie za „buržoázny prežitok“, prví komunistickí prezidenti Československej republiky (ČSR) ho aj naďalej uplatňovali pri príležitosti svojej inaugurácie alebo pri okrúhlych výročiach významných historických udalostí.
Prvú amnestiu vyhlásil 19. júna 1948 Klement Gottwald pri príležitosti nástupu do prezidentskej funkcie. Ďalšia amnestia sa očakávala na jar 1953 po zvolení jeho nástupcu Antonína Zápotockého.
Vyhláseniu tejto amnestie predchádzali viaceré zahraničné i domáce udalosti, ktoré významným spôsobom ovplyvnili jej podobu. Všetko odštartovala nečakaná smrť sovietskeho vodcu Josifa V. Stalina (5. marca 1953), ktorá otriasla celým sovietskym blokom a viedla k zásadným politickým zmenám.
V samotnom Sovietskom zväze (ZSSR) sa utvorilo tzv. kolektívne vedenie, ktoré sa už nestotožňovalo so stalinskou politikou a začalo s jej postupnou revíziou – napríklad neverejným nastoľovaním otázky nezákonností z predchádzajúceho obdobia.
V Československu šok zo smrti sovietskeho diktátora ešte viac znásobila náhla smrť prezidenta republiky a straníckeho vodcu Klementa Gottwalda, ktorý skonal 14. marca 1953.
Svojím najbližším spolupracovníkom zanechal hrozné dedičstvo. Hospodárstvo sa nachádzalo v krízovom stave, väznice boli plné nevinných a protiprávne odsúdených osôb v politických procesoch.
