Hvezdár a vedec, dobrodruh a cestovateľ, vojak a generál, diplomat a jeden z hlavných predstaviteľov československého odboja. To je len niekoľko profilov Milana Rastislava Štefánika a je tak trochu na nás, ktorý z nich si vyberieme. Raz ho chceme vidieť ako zvedavého mladého muža, ktorý sa odvážne vydáva na kraj sveta, inokedy ako šarmantného spoločníka, leva parížskych salónov a zvodcu žien a napokon aj ako vytrvalého bojovníka za národnú vec. Zakaždým akoby sme hovorili o inom človeku.
Písať životopis tejto ikony slovenských dejín, navyše ovenčenej množstvom legiend, nepotvrdených dohadov a v neposlednom rade aj celým radom konšpiračných teórií o jeho smrti, je mimoriadna výzva. Z ktorého konca túto osobnosť uchopiť, aby pred nami stál celistvý človek z mäsa a kostí? Ako sa píše životopis legendy?
Rozprávame sa s autorom prvej vedeckej biografie M. R. Štefánika, s historikom Michalom Kšiňanom.
Kniha Milan Rastislav Štefánik s podtitulom Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami z vydavateľstva Slovart nie je napísaná ako klasicky životopis, teda jej príbeh sa nerozvíja po klasickej chronologickej línií v zmysle hesla od kolísky až po hrob. Naopak, k tejto osobnosti ste pristúpili prostredníctvom viacerých alternatívnych prístupov, napríklad cez koncept sociálneho kapitálu či definíciu charizmatického vodcu. Prečo ste si zvolili práve tento spôsob?
Pravdou je, že som si chcel vytýčiť veľkú intelektuálnu výzvu a pristúpiť k tejto historickej postave inak ako ostatní. Je to síce prvá vedecká biografia M. R. Štefánika, ale životopisy tejto osobnosti už napísali iní autori – napríklad Ján Juríček, Štefan Štvrtecký alebo Ján Mlynárik.
Ako ste naznačili, napísané boli klasickým spôsobom, chronologicky. Ja som chcel však k tomu pristúpiť inak. Na druhej strane si treba priznať, že aj chronologicky poňatý životopis musí byť zároveň nutne tematický.
Historici, ktorí sa venujú 19. či 20. storočiu, majú spravidla k dispozícii obrovské množstvá informácií o konkrétnej osobe alebo udalosti a sú preto nútení z nich vyberať. Čiže v každom historikovi vedome alebo podvedome funguje nejaký filter, podľa ktorého vyberáme údaje, ktoré považujeme za dôležité a následne ich spracovávame.
Ja som si povedal, že nepôjdem klasickou cestou a zvolil som tematický prístup. V ňom ponúkam štyri tematické otázky a zároveň kapitoly, v ktorých sa zamýšľam nad jednou základnou otázkou: Ako sa z niekoho, v tomto prípade zo Štefánika, stane národný hrdina?
M. R. Štefánik (chlapec v slamenom klobúku) so svojou rodinou v Košariskách (zdroj: ČTK/PROFIMEDIA)Zostaňme na začiatok pri prvom prístupe, ktorý ste v knihe použili. Je ním koncept sociálneho kapitálu. Čo presne znamená?
Sociálny kapitál je koncept, ktorý je trochu širší a neznamená len to, čo by sme inštinktívne označili za známosti či sieť užitočných kontaktov.
Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu, ktorý sa práve tomuto konceptu vo vede venoval, hovorí, že sociálny kapitál je predovšetkým niečo, do čoho musíme investovať. Inými slovami, hoci už na prvom stretnutí môžete niekoho očariť, nestačí to. Do vzťahu s človekom musíte ďalej investovať – čas, energiu a neraz aj peniaze.
Keď v roku 1904 prišiel Štefánik do Paríža, tak ešte v tomto smere nebol príliš šikovný. Keď ho pozvali o dva roky neskôr do hotela Continental, sťažoval sa, že si musel za 250 frankov kúpiť oblek, čo bola pre neho vysoká suma. Keď sa chcel pohybovať vo vyššej spoločnosti, musel sa však podľa toho aj obliekať.
Vyššie finančné náklady boli teda neoddeliteľnou súčasťou života parížskych salónov. Štefánik to pochopil a to bol tiež dôvod, prečo sa vo veľkom zadlžoval.
O nutnosti dobre sa obliekať vraj poúčal aj Edvarda Beneša.
Áno, Edvard Beneš neprišiel do Paríža zo slovenských kopaníc ako Štefánik, ale z Prahy. Ale aj Praha bola v porovnaní s francúzskou metropolou stále malým mestom. Keď sa preto v roku 1915 objavil vo francúzskej metropole, aby pomáhal organizovať československý zahraničný odboj, musel mu Štefánik vysvetliť, že sa podľa toho musí aj obliecť.
Štefánik sa vždy ubytovával v najdrahších hoteloch, čo nebolo samoúčelné. V Ríme takto spoznal poradcu francúzskeho veľvyslanca, ten ho následne uviedol k veľvyslancovi a ten zasa k ministrovi zahraničných vecí Talianska.
My sa na to často bez porozumenia dívame len ako na radovánky bohatých a vplyvných ľudí, ktorí rozhadzujú peniaze a svoj život trávia na honosných recepciách. Musíme si však uvedomiť, že je to v prvom rade práca ako každá iná, ktorú ak chcete dobre vykonávať, musíte prijať pravidlá hry. Stačí, ak neprídete na tri či štyri recepcie, a zabudne sa na vás.
Štefánik bol navyše neustále na cestách, čo značne komplikovalo jeho snahy. Keď Štefánik organizoval v Ríme vznik československých légií, každé dva týždne sadol na vlak a odcestoval do Paríža, aby sa tam stretol so svojimi známymi a udržal si tým svoju pozíciu.
M. R. Štefánik na maturitnej fotografii z roku 1898 (zdroj: ČTK/PROFIMEDIA)Čo však Štefánikovi umožnilo vstup do vyššej francúzskej spoločnosti? Stavil všetko na jednu kartu, na profil nadaného vedca, astronóma, ktorým sa túžil stať?
Postavenie vedca bolo na začiatku 20. storočia omnoho lepšie než dnes, či už vo Francúzsku, alebo aj u nás. Navyše vďaka sekularizácii spoločnosti bol vo Francúzsku rozšírený kult vedy. Verilo sa, že veda odpovie na všetky otázky vtedajšej doby a vedci ukazujú cestu k pokroku.
