Spojené štáty americké v čase svojho vzniku (1776) mali jeden veľký hendikep – všetkých 13 zakladateľských štátov, pôvodne britských kolónií, sa nachádzalo v úzkom páse na pobreží Atlantiku. Nutne potrebovali expandovať z východného okraja kontinentu na západ do jeho vnútrozemia.
V tejto bohatej, no ľudoprázdnej oblasti mali svoje záujmy aj európske veľmoci, predovšetkým Francúzsko a Veľká Británia. Preto mladé Spojené štáty americké museli o svoju životaschopnosť tuho bojovať.
Vnútrozemie severoamerického kontinentu bolo v 18. storočí, viac ako 200 rokov po objavení Ameriky, stále nehostinné, prakticky bez dopravnej infraštruktúry. Okrem pôvodných indiánskych etník sa v oblasti pohybovalo len pár európskych dobrodruhov. Oblasť bola pokrytá hustými lesmi s množstvom divej zveri.
Toto prírodné bohatstvo (drevo, kožušiny...) bolo veľmi perspektívnym obchodným artiklom. Na rozľahlých prériách sa pásli stáda bizónov a pôda bola veľmi úrodná. Nemnohí farmári tu pestovali predovšetkým obilie. Vnútrozemie kontinentu malo potenciál byť obilnicou nielen Ameriky, ale i Európy.
Na dopravu tovarov slúžili predovšetkým prirodzené vodné toky. Kľúčovou bola oblasť Veľkých jazier, kde sa sústreďoval prakticky všetok obchod so surovinami (predovšetkým obilím). Až do začiatku 19. storočia obilie odtiaľto putovalo buď na sever cez Ontárijské jazero a Rieku sv. Vavrinca do Montrealu, alebo na juh riekami Ohio a Mississippi.
Mladé Spojené štáty americké potrebovali túto obchodnú hegemóniu konkurentov (Veľká Británia a Francúzsko) narušiť a úrodnú oblasť stredozápadu k sebe pripútať.
Prvý pokus mal Washington
Kľúčovým bolo dopravné spojenie medzi Veľkými jazerami a domovským územím Spojených štátov na atlantickom pobreží. Tak by oblasť ovládli najprv obchodne a následne i teritoriálne.
Na konci 18. storočia bol prevoz tovarov na veľké vzdialenosti uskutočniteľný prakticky jedine prostredníctvom vodnej cesty. Už v 60. rokoch 18. storočia sa vo Veľkej Británii realizovalo niekoľko projektov splavnenia vnútrozemských riek.
Táto myšlienka sa preniesla i na americký kontinent, kde v mladých Spojených štátoch amerických bol jej veľkým propagátorom prvý prezident George Washington.
Portrét Georga Washingtona od amerického maliara Gilberta Stuarta namaľovaný až v roku 1803, teda po smrti prvého amerického prezidenta. (zdroj: wikimedia.org)Spočiatku sa za spojnicu, ktorou by sa dalo dostať z východného amerického pobrežia do povodia rieky Ohio vo vnútrozemí, považovala rieka Potomac. V polovici 80. rokov George Washington (1732 – 1799) založil The Patowmack Company, ktorá mala projekt kanála korytom rieky Potomac realizovať. Výstavba bola započatá.
V roku 1789 Washingtona, ktorý bol zvolený za prvého prezidenta Spojených štátov amerických, v čele spoločnosti vystriedal Thomas Johnson. Ale napriek tomu, že The Patowmack Company mala takého vplyvného podporovateľa, práce na kanáli príliš nenapredovali. Chýbali predovšetkým finančné zdroje, ale aj technické skúsenosti s takým zložitým projektom.
Po skončení druhého funkčného obdobia sa Washington vrátil do vedenia spoločnosti, ale zanedlho, v roku 1799, zomrel. To už bol kanál takmer hotový.
Bol otvorený v roku 1802 po 17 rokoch náročnej práce. No jeho parametre sa čoskoro ukázali ako nedostačujúce a ani po technickej stránke nenaplnil očakávania.
