Keď bola 29. septembra podpísaná v Mníchove zmluva, ktorá nadiktovala Československu odstúpenie jeho pohraničných území nacistickému Nemecku, v celej krajine sa zdvihla vlna odporu a hlbokého sklamania. Prvá republika sa predsa na obranu svojich hraníc, svojej nezávislosti a svojej demokracie dlho pripravovala. Po prijatí mníchovského diktátu nacistom nepadli do rúk len rozsiahle pohraničné oblasti, ale aj obrovský komplex obranného pevnostného systému, ktorý Československo cieľavedome budovalo od roku 1935.
To, čo z ČSR po Mníchove zostalo, bolo prakticky neobrániteľné, bezbranné, vydané na milosť a nemilosť Hitlerovi. Československé opevnenie svojou prepracovanosťou, rozsahom a technickou vyspelosťou udivuje svojich návštevníkov ešte i dnes a to až do tej miery, že nám znova a znova v mysli vyvstane otázka: čo ak by sme do toho predsa len šli a bránili sa? Hoci aj za podmienky, že nás opustili najbližší spojenci. A ako dlho by sme sa dokázali brániť? A treba jedným dychom dodať, že pohľad na opustené československé pevnosti v pohraničí v laikovi prebúdza presvedčenie, že by to nebol márny boj. Je to skutočne tak?
Rozprávame sa s Janom Hrubeckým, historikom Múzea východných Čiech v Hradci Králové a vedúcim Múzea vojny 1866.
Československý pevnostný systém bol výsledkom určitých plánov či už vojenskej generality, ale aj politickej reprezentácie. Keď sa vrátime k počiatkom jeho budovania, s akým rozsahom tohto opevnenia sa vlastne počítalo?
To, čo sa nám dochovalo a to, čo je aj pre nás najviditeľnejšie, je vlastne len zdevastované a nedostavané torzo. Ako je známe, žiadny objekt z československého opevnenia nebol stopercentne dokončený. To je základná premisa, ktorú si musíme uvedomiť. Niekde chýbalo k dokončeniu len doplnenie niektorých vnútorných komponentov, niekde to boli špecializované zbrane a niekde to boli už samotné komponenty stavieb.
Musíme si však uvedomiť, že táto obrovská stavba sa premieňala v nadväznosti na vyvíjajúcu sa geopolitickú situáciu v Európe. Zahranično-politické i vnútropolitické mantinely priamo ovplyvňovali jej podobu. Keď toto opevnenie ešte iba vznikalo v koncepčných úvahách v roku 1934, bolo tvorené len ťažkými objektmi, t. j. pechotnými zrubmi, ku ktorým sa postupne konštituovali pevnosti (čes. tvrze), ktoré mali podporovať špeciálne delostrelecké zbrane.
Avšak takéto ťažké opevnenie by sme našli len na severnej Morave z dôvodu krytia strategického priemyslu, ktorý je blízko hraníc a ďalej v oblasti tzv. kladského výbežku, keďže práve tam z pohľadu čs. generality hrozil nemecký strategický kliešťový útok. Avšak ako vieme, čs. opevnenie je omnoho rozsiahlejšie.

Prečo nestačilo vybudovať pevnosti len na niektorých najrizikovejších úsekoch?
Pretože 7. marca 1936 Hitler vstúpil do demilitarizovaného Porýnia a západní spojenci sa nezmohli na žiadnu zásadnejšiu reakciu. Pre nás to bola katastrofálna udalosť. Predmostie, odkiaľ by nám mohli Francúzi spustiť v prípade vojny s Nemeckom eventuálnu odľahčovaciu protiofenzívu, s ktorou sme vždy počítali ako s kľúčovým faktorom našej obrany, náhle zmizlo, resp. presunulo sa výrazne ďalej na západ. Odľahčovacia francúzska protiofenzíva by sa tak závažným spôsobom zdržala.