Z viacerých námorných republík na Apeninskom polostrove, ktoré praktizovali námorný obchod už od 10. storočia, sa v Stredozemí postupne vyformovali dvaja hlavní víťazi a konkurenti: Janovčania, ktorí ovládli západné – tyrrhenské pobrežie (zvíťazili v ťažkom súboji s Pisou a získali Korziku) a Benátčania, ktorí ovládli východné – jadranské pobrežie najmä vďaka úspešnému získaniu dalmátskych prístavov. Nastalo tak vyše sto rokov zničujúcich benátsko-janovských vzájomných vojen.
Hoci sa Byzantíncom sčasti podarilo reštaurovať ich štát pod vládou palaiologovskej dynastie s významnou pomocou Janova v roku 1261, niekdajšiu moc a slávu Byzantskej ríše už neobnovili. Byzancia bola už len tieňom niekdajšej mocnosti, posilnili sa Janovčania, ktorých nový cisár odmenil za vernosť. Ich obchodná štvrť Galata v Konštantínopole prekvitala, založili viacero kolónií na Kryme a v čiernomorskej oblasti.
Je celkom možné, že práve táto udalosť motivovala bratov Niccola a Mattea Pola (strýko a otec Marca), aby sa zo Saraja v Zlatej Horde, kde práve prebývali (pri dnešnom Saratove), nevydali späť na západ (pretože nechceli riskovať konflikt s Janovčanmi), ale radšej pokračovali na východ do centra Mongolskej ríše.
Janovský vplyv v Byzancii a boje o Dalmáciu
Reštaurácia byzantského impéria pod taktovkou Janova sa uskutočnila už počas prvej janovsko-benátskej vojny, ktorá zúrila v 1256 – 1270. Vojny sa začínali drobným incidentom, pirátskym útokom, šarvátkou alebo aj ceremoniálnou zámienkou (ako napr. prednosť zástupcu niektorého z obchodných rivalov pri korunovácii cyperského kráľa 1372), v skutočnosti šlo vždy o rivalitu a ovládnutie obchodných ciest a námorných základní. Bitky prvej vojny pod vedením admirála a neskoršieho dóžu Lorenza Tiepola vyhrali Benátky, ktoré zmobilizovali po reštaurácii Byzancie proti Janovu všetky svoje zdroje, no napriek tomu už Byzanciu podporovanú Janovom opäť neovládli.
