Smutným symbolom režimu sa stal srbosjek

V noci z 28. na 29. augusta 1942 sa v koncentračnom tábore Jasenovac odohrávala zvláštna súťaž. Víťaz Petar Brzica dosiahol skóre 1360, Mile Friganović 1100 a tretí v poradí Ante Zrinušić 600. Nešlo o turnaj v kartách či šípkach, ale v niečom, čo si zdravý mozog dokáže len ťažko predstaviť – v podrezávaní väzňov špeciálne upraveným nožom, tzv. srbosjekom.

Hoci niektoré konzervatívnejšie zdroje odhadujú „iba“ polovičné počty obetí, kratochvíľa dozorcov počas letnej jasenovackej noci beztak veľavravne dokumentuje podstatu režimu Nezávislého štátu Chorvátsko, ktorému všetci traja slúžili. Dá sa zhrnúť troma slovami – bezbrehý brutálny teror. Dokonca až taký, že na praktiky v tomto pekle na zemi sa sťažovali aj samotní nacisti.

Najmenej nezávislý z nezávislých štátov

Nezávislý štát Chorvátsko (Nezavisna država Hrvatska – NDH), kde boli ľudské jatky na dennodennom poriadku, vznikol ako vedľajší produkt rozbitia Juhoslávie. Bez invázie vojsk fašistickej Osi by Chorváti zrejme naďalej žili vo svojej Bánovine, len nedávno zriadenej autonómnej oblasti balkánskeho kráľovstva, ratifikovanej 26. augusta 1939 na základe dohody medzi juhoslovanským premiérom Dragišom Cvetkovićom a Vladkom Mačekom, predsedom vedúcej opozičnej Chorvátskej sedliackej strany (Hrvatska seljačka stranka – HSS).

Keď Nemci 10. apríla 1941 vstúpili bez boja do Záhrebu, obrátili sa práve na populárneho Mačeka s požiadavkou vyhlásiť nezávislosť. Maček však chorvátsky štát pod hlavňami nemeckých pušiek odmietol vyhlásiť. Podpísal si tým svoj predčasný koniec v politike (v roku 1941 bol dokonca zatknutý a uväznený) i pozastavenie činnosti HSS. Príležitosť tak dostala druhá organizácia v poradovníku – Ustaša vedená Antem Pavelićom.

Ante Pavelić víta fašistickým pozdravom poslancov chorvátskeho snemu (saboru) vo februári 1942 (zdroj: wikimedia.org)

Pavelić ani jeho hnutie neboli pre veľmoci fašistickej Osi mačkou vo vreci. Dobre ich poznali z talianskej anabázy. Po zavedení diktatúry kráľa Alexandra I. v januári 1929 chorvátski ultranacionalisti ušli z Juhoslávie do talianskeho exilu pod ochranu Benita Mussoliniho. Novozaložená Ustaša (v chorvátčine Povstalec) ako revolučná exilová organizácia, vyvíjajúca svoju činnosť od roku 1930, nijako neskrývala, že v boji proti spoločnému nepriateľovi, nenávidenej karadžordževičovskej monarchii, voči ktorej malo Taliansko územné nároky, sa nebude štítiť použitia ozbrojených metód vrátane terorizmu.