Trnavské mestské opevnenie od svojho vzniku v druhej polovici 13. storočia prešlo v priebehu storočí na pozadí pohnutých historických udalostí bohatým stavebným vývojom. Jeho význam a vojenskú hodnotu nepriamo ocenil samotný uhorský kráľ Matej Korvín, keď Trnavu nazval „štítom a hradbou krajiny“. O tom, že išlo o výnimočné stavebné i fortifikačné dielo, nepochybujeme ani dnes.
Trináste storočie je aj v Uhorsku obdobím zakladania miest, ktoré stoja na počiatku rozvoja remesiel, obchodu a celkovej ekonomickej prosperity, typickej pre vrcholný stredovek. Panovník do krajiny pozval kolonistov z neporovnateľne vyspelejších nemeckých krajov, ktorí do relatívne zaostalej monarchie prinášajú vyspelé kultúrne a ekonomické prvky.
Tento proces mal svoje zákonitosti. Kolonisti za svoje zakladateľské úsilie a v očakávaní budúcich ekonomických výnosov v podobe daní získavali od panovníka rôzne právne výsady či úľavy, súhrnne nazývané mestské privilégiá či výsady. Ich súčasťou bolo i zabezpečenie obrany, ktorá bola v predošlom období výsadou šľachtického stavu, teda právo vystavať si okolo mesta hradby.
Uhorský kráľ Belo IV. udelil Trnave mestské práva v roku 1238. Zobrazenie z Viedenskej obrázkovej kroniky (zdroj: wikimedia.org)Mesto Trnava, nachádzajúce sa v strategickej polohe križovania obchodných ciest, získalo od panovníka Bela IV. svoje mestské práva ako prvé v Uhorsku už v roku 1238. Toto prvenstvo sa týka i jej mestského opevnenia, ktoré sa niekedy po tomto roku začalo budovať. Jeho výstavba patrí k jedným z najväčších stavebných diel mestskej architektúry v bývalom Uhorsku. So svojou dĺžkou bezmála tri kilometre obopínalo mestský priestor s rozlohou asi 56 hektárov, čo ho zaraďuje k najväčším na území dnešného Slovenska i v strednej Európe.
Na stredoeurópske pomery unikátnym je i použitý stavebný materiál. Základy sú síce murované, ale nadzemné konštrukcie ako veže, bašty i múry s cimburiami sú vystavané z pálených tehál, nazývaných aj prstovky. Svoj názov dostali po odtlačkoch prstov zachovaných na vrchnej strane tehál, ktoré vznikli pri ručnom zatláčaní nevypálenej hliny do predpripravenej formy. Použitie tohto neobvyklého stavebného materiálu umožnilo využívať dostupnú spraš a odpadol problém s náročnou dopravou veľkého množstva kameňa z relatívne vzdialených lomov v Malých Karpatoch.
Tieto dôvody však úplne nevysvetľujú používanie tehly, pretože na obdobných, od kameňolomov vzdialených fortifikačných stavbách (výnimku tvorí hrad Parič na východnom Slovensku) sa na území Horného Uhorska používal kameň. Dôvody preto môžu byť skôr kultúrnej povahy a súvisia s importovaním stavebnej techniky typickej pre mnohé časti Nemecka prostredníctvom kolonistov zakladajúcich mesto.
Pohľad na najdochovanejšiu pôvodnú vežu z 13. storočia spolu s úsekom ochodze po ktorej sa pohybovali obrancovia (zdroj: Peter Grznár)Stavebný vývoj v stredoveku
Výstavba takéhoto rozsiahleho opevnenia, pri ktorom bolo podľa odhadov použitých asi 20 miliónov tehál, musela trvať dlhý čas, čo podľa odhadov znamenalo bezmála jedno storočie. Tento predpoklad sa potvrdil pri stavebno-historických a archeologických výskumoch, ktoré poodhalili počiatky výstavby. Problém každej komunity, ktorá potrebuje seba a svoj majetok chrániť pred potenciálnym ohrozením zvonku, je nutnosť dosiahnuť obranyschopnosť v čo najkratšom čase, povedzme v horizonte niekoľkých rokov či kratšom.
