Rieka Colorado na svojej 2300 kilometrov dlhej púti do Kalifornského zálivu odvodňuje 1/14 plochy USA. Razí si cestu od prameňa v Skalnatých vrchoch (Rocky Mountains) nehostinnou púštnou krajinou, kde sa teploty bežne šplhajú k 50 °C. Jej prietok je po väčšinu roka pomerne slabý. Avšak na jar a začiatkom leta, keď sa topí sneh v horách jej zdrojníc a keď sa vyskytujú náhle prívalové búrky, rieka zaplavovala rozľahlé plochy na svojom dolnom toku.
Na začiatku 20. storočia bola oblasť amerického juhozápadu už pomerne husto osídlená farmármi, ktorí si z koryta rieky Colorado vybudovali zavlažovacie kanály na svoje polia. Ale nespútaná rieka im spôsobovala nemalé škody na úrode.
Zvlášť veľké povodne dolný tok zasiahli v roku 1905, keď rieka Colorado na viac ako rok zmenila svoje prirodzené koryto. Bola to vlastne séria opakovaných povodní, už zima 1904/1905 bola výnimočná. Do konca marca 1905 prebehli tri povodňové vlny. Nasledovali štvrtá a piata blesková povodeň, hrádze kanálov pri americko-mexickej hranici nápor bahna a vody nevydržali. Došlo k ich pretrhnutiu a voda z rieky nekontrolovateľne tiekla cez pomerne nízky hrebeň do zasolenej priehlbiny v Imperial Valley, ktorej dno sa nachádzalo na úrovni asi 100 m pod hladinou mora.
Rieku sa ako-tak podarilo dostať pod kontrolu 4. novembra 1906, no o mesiac nato prišla ďalšia povodňová vlna po rieke Gila (prítok Colorada). Živel bol mimo kontroly až do 10. februára 1907. Tak vzniklo slané jazero, dnes nazývané more Salton. Skoro dva roky rieka ohrozovala ľudské životy, ničila poľnohospodársku pôdu, farmy a dopravnú infraštruktúru, pustošila krajinu. Opravy hrádzí a návrat rieky do pôvodného koryta stáli tri milióny dolárov.
Ale ani v nasledujúcich rokoch boj s riekou neustal. Budovali sa nové hrádze, prehlbovali kanály i koryto rieky. Bol to nekonečný súboj s bahnom a prírodou, ktorý stál ročne okolo 500-tisíc dolárov. Napriek tomu sa hrozba ďalších záplav nedala vylúčiť.
Odvážne rozhodnutie
Rieka Colorado bola nevypočítateľná, nedostatok vody v jej koryte náhle striedali zničujúce povodne. Tento nevyrovnaný prietok vody bol hlavným impulzom na to, aby v USA začali uvažovať o uskutočnení takých opatrení, aby k záplavám na dolnom toku Colorada v budúcnosti už nedochádzalo a zároveň sa zabezpečil stabilný prítok vody pre zavlažovanie polí miestnych fariem.
Farmári mali na tomto eminentný záujem, vyriešenie problému zavlažovania bolo alfou a omegou ich prežitia. Preto sa neustále obracali na federálnu vládu, ktorá ich prosbám nakoniec vyhovela. Rozhodla sa raz a navždy spútať rieku opatrením, ktoré by umožňovalo regulovať prietok vody jej korytom. Týmto opatrením mohla byť jedine priehrada.
Boulder Canyon, t. j. miesto, kde neskôr postavili Hooverovu priehradu, na fotografii z roku 1904 (zdroj: wikimedia.org)Hydrogeológovia v prvej etape prieskumu pre priehradu vytypovali a posúdili okolo 70 rôznych lokalít v celom povodí Colorada. Lokality v hornej časti povodia vylúčili pre nedostatočnú schopnosť regulácie prietoku dolného toku rieky – boli príliš ďaleko, nemali dostatočnú retenčnú schopnosť a pod nimi boli prítoky, ktoré mohli spôsobiť záplavy. Nakoniec inžinieri vytypovali ako najvhodnejšie dve lokality – Boulder Canyon a Black Canyon. Obe ponúkali objem zadržovanej vody až 37 km3, ale tiež obrovské technické problémy.
Súčasne s problematikou výstavby priehrady sa viedli diskusie ako distribuovať vodu z koryta Colorada do Imperial Valley v južnej Kalifornii. V roku 1918 si Ministerstvo vnútra USA nechalo vypracovať podrobný rozbor možností a odhad nákladov na výstavbu kanála All American do tohto údolia. V nasledujúcom roku bola správa hotová a predložená Kongresu USA. Ten o nej odmietol hlasovať, pretože ju nepovažoval za kompletnú. Po jej doplnení bol v máji 1920 prijatý zákon o prieskume pre kanál, tzv. The Kinkaid Act. Podľa neho sa na ňom mali rovným dielom podieľať federálna vláda a miestni podnikatelia.
V nasledujúcom roku Arthur Powell Davis (1861 - 1933), hydrogeológ a riaditeľ Reclamation Service, oznámil výsledky prieskumu ministrovi vnútra USA Albertovi B. Fallovi (1861 - 1944). Vo februári 1922 bola Senátu USA zaslaná Fall-Davisova správa, ktorá federálnej vláde odporučila výstavbu kanála a vysokej priehrady v oblasti Boulder Canyon.
Ďalší posun k realizácii priehrady nastal v roku 1924, keď hlavný inžinier štátneho Úradu pre rekultivácie (U. S. Bureau of Reclamation, nástupca Reclamation Service) Frank Elwin Weymouth (1874 - 1941) predložil ministrovi vnútra osemzväzkovú Weymouthovu správu, v ktorej potvrdil reálnosť výstavby priehrady v Boulder Canyone alebo v Black Canyone.
V marci 1928 senátny výbor pre zavlažovanie a zúrodňovanie odsúhlasil, že „väčšina odborných názorov favorizuje lokality Boulder Canyon a Black Canyon (...) prírodné podmienky v týchto lokalitách sú mimoriadne priaznivé pre výstavbu veľkej priehrady“.
Rada inžinierov-konzultantov preskúmala obe lokality a priklonila sa na stranu Black Canyonu. Z hľadiska topografie a geologických podmienok sa javil ako výhodnejší – skalné podložie bolo v menšej hĺbke a priehrada mohla byť celkovo nižšia. Navyše v lokalite Boulder Canyon bol v podloží objavený geologický zlom, ktorý ju výrazne technicky (a tým i ekonomicky) znevýhodňoval. Tým sa rozhodlo o mieste výstavby. Napriek tomu, že sa priehrada nakoniec budovala v Black Canyone, projekt sa neprestal nazývať Boulder Canyon Project.
Lokomotíva prechádza ponad jazero, tzv. Saltonovo more, ktoré vzniklo po rozvodnení rieky Colorado v roku 1906 (zdroj: flickr.com (CC BY-SA 2.0))Čia bude voda?
Technické hľadisko je však len jedna stránka projektu, nemenej dôležité je i hľadisko právne. Súčasne s prvými prieskumami v teréne na začiatku 20. rokov prebiehali i legislatívne rokovania o právo na vodu. Ľudia žijúci v povodí Colorada boli od jeho vody životne závislí, bola pre nich oveľa dôležitejšia ako právo na pôdu. Preto spravodlivé rozdelenie riečnej vody sa stalo kameňom úrazu ďalších rokovaní.
Základnou doktrínou vodného práva, uznávanou vo všetkých amerických štátoch v oblasti okrem Kalifornie, bola doktrína predchádzajúceho privlastnenia a využívania. Inými slovami osoba alebo spoločnosť, ktorá splnila požadované právne formality a ako prvá si privlastnila vodu k prospešnému využitiu, mala prednostné právo na túto vodu.
Kalifornia mala dvojaký systém vodného práva. Okrem privlastňovacieho uznávala aj práva vlastníkov pobrežných pozemkov využívať vodu z rieky pretekajúcej okolo ich pozemku. Ostatné štáty pobrežnú doktrínu neuznávali. Rieka Colorado Kaliforniou nepreteká, tvorí jej juhovýchodnú hranicu. Napriek tomu by z výstavby priehrady profitovala predovšetkým Kalifornia. Navyše bolo zrejmé, že tento štát má dostatok financií i snahu zúrodniť veľkú časť svojho územia vodou z Colorada.
