Marcové vydanie Historickej revue vás prenesie do roku 1953, keď celé Československo zasiahla „smutná“ správa o smrti Josifa Stalina a Klementa Gottwalda.
Veľa pil, pretože sa veľa bál
Pozriete sa na posledné mesiace a týždne života prvého „robotníckeho“ prezidenta Klementa Gottwalda, ktoré väčšinou prežíval v strachu a pri obľúbenom poháriku. Jeho zdravotný stav bol natoľko vážny, že mu lekári neodporúčali ani cestu lietadlom do Moskvy na Stalinov pohreb. Tieto rady však Gottwald neposlúchol, čo sa mu aj stalo osudným. I bez toho by si však zrejme dlho nepožil. Jeho telesné pozostatky sa následne stali vystavovaným exponátom, cieľom povinných procesií a objektom početných vtipov.
(zdroj: Historická revue)A znova príde medzi nás
„Päť dní už prešlo. A ja neverím, nemôžem veriť, že by nebol v diali.“ Takéto a iné kvílivé verše napísali naši poprední literáti v prvých dňoch a týždňoch po smrti Stalina i Gottwalda. V novom vydaní HR ponúkame prehľad žalospevov, ktoré v marci 1953 zaplavili našu tlač.
Krádež storočia ako úspech v budovaní socializmu
Zdalo sa, že si ľudia po smrti Stalina a Gottwalda konečne vydýchnu a svitne azda i na lepšie časy. Z tejto ilúzie ich však veľmi rýchlo vytrhla tzv. menová či peňažná reforma z roku 1953. Výmenný kurz k novej mene pri vyšších čiastkach 1 : 50 nikoho nenechal na pochybách, že krach dovtedajšej hospodárskej politiky KSČ zaplatia obyčajní ľudia zo svojich úspor. Paradoxne sa tak naplnila jedna zo základných túžob socializmu – všetci budú mať všetko a spoločne. V tomto prípade naopak – všetci spoločne napokon nemajú nič.
Na Hitlera sme sa chystali ako málokto
Aj vám už zaiste musela skrsnúť v hlave myšlienka – ako by to dopadlo, ak by sme sa v Československu v roku 1938 predsa len postavili Hitlerovi na odpor a neprijali podmienky Mníchovskej dohody? Ako dlho by sme sa dokázali brániť? Na tieto otázky aspoň sčasti reaguje rozhovor, v ktorom sa pozriete na výstavbu československého pevnostného systému.
Pred Národným súdom sa odrazu „nevedel“ na nič rozpamätať
Tak to už tradične býva s ľuďmi, ktorí odmietajú priznať svoju zodpovednosť za zločiny. Bol to aj prípad Jozefa Gašparíka, veliteľa Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy v Novom Meste nad Váhom. Miestni ho dobre poznajú ako bezohľadného gardistu, ktorý ťažkú situáciu novomestských Židov využíval vo svoj prospech. V osobitnom článku prinášame jeho politickú a kolaborantskú dráhu, ktorá ho doviedla až na popravisko.
